Úprimnou láskou sa nedá nič pokaziť – tá totiž nie je podmienená túžbou, aby bolo naše dieťa kópiou nás samých, aby bolo lepšie ako my či dotiahlo to ďalej ako my. Ono si hľadá svoju cestu a potrebuje naše prijatie, náš čas a náš záujem. Oslovujeme ho najmä skutkami.
Mamy o tom rozprávajú, otcovia mlčia
Mnohé kresťanské rodiny nevedia o homosexualite svojho dieťaťa, prípadne o nej tušia, no boja sa otvárať túto tému. Z poradenskej praxe a rozhovorov viem, že väčšinou sa synovia so svojou homosexualitou zdôverujú mamám, a tie sú časom otvorenejšie zdieľať túto informáciu aj s niekým iným. Otcovia o tom buď naďalej nevedia, odmietajú prijať pravdu, alebo o homosexualite svojho dieťaťa jednoducho mlčia (muži sa ťažko vyrovnávajú s neriešiteľnými situáciami, ťažšie vyjadrujú pocity, a niektorí sa za inakosť dieťaťa dokonca hanbia). V niektorých prípadoch je dospelé homosexuálne dieťa vyhostené z rodiny, alebo v rodine síce ostáva, ale trpí v nej, pretože rodičia ho nedokážu prijať také, aké je. Je to nesmierne zraňujúce pre obe strany, ale najmä pre dieťa.
Ako rodičia sa vyhýbajme osvojovaniu si rolí obetí, perzekútorov alebo i spasiteľov. Homosexualita sa týka nášho dieťaťa, našej rodiny, a šťastie detí je dôležitejšie ako naša hrdosť, nevedomosť, postoje či nepriazeň okolia.
Kedy prijať homosexualitu dieťaťa a ako sa zachovať?
V každom veku dieťaťa je správne brať vážne jeho pocity a viesť ho k autenticite. Dieťa sa nesmie báť, že za úprimnosť a vyjadrenie pravých pocitov dostane trest. Ak nám pubescent povie o svojich pochybnostiach (istý si nie je a ani nemôže byť), zbystríme pozornosť, ale nepanikárime. Je to informácia o tom, že naše dieťa zažíva vnútorný zmätok, potrebuje našu pozornosť a blízkosť vzoru rodiča rovnakého pohlavia viac ako doteraz. Urobíme všetko pre to, aby sme posilnili identitu i sebavedomie dieťaťa, ocenili jeho schopnosti i snahy, zaujímame sa o jeho problémy v kolektívoch, usilujeme sa viesť ho k prekonávaniu strachu a k samostatnosti. Až vtedy si uvedomíme, že výchova dieťaťa; schopnosť rozumieť mu, predvídať, motivovať a viesťho, je vlastne umením, ktorému sa mnohí rodičia musia naučiť, pretože to sami nemuseli zažiť a považovať za súčasť výchovného štandardu. Dieťa by malo nadobudnúť presvedčenie, že to, čo cíti, nie je zlé a nemusí proti tomu bojovať pre dobro svojich rodičov, okolia i svoje dobro. Takisto by nemalo vnímať náhlu zmenu stereotypu v rodine a správania sa rodičov ako záväzok meniť svoje pocity či dokonca ako nátlak. V rodine sa po priznaní dieťaťa nemení všetko od základov, ale dobré zmeny prichádzajú postupne a prirodzene. Buďme vďační za to, že nám o svojich pocitoch dieťa povedalo, a ak nám doteraz o sebe veľa neprezradilo, zaujímajme sa o jeho svet, dajme mu najavo, že s nami môže vždy počítať a že neexistuje nič, čo by sme neboli schopní vypočuť bez hnevu a trestu, nútenia zmeniť myslenie. Ubezpečme ho o našej láske k nemu. Ak sa nám dieťa bojí zdôveriť, nie je to prejav jeho slobodnej vôle ani jeho chyba, ale naše zlyhanie.
Hoci sa atmosféra v rodine zmení (zmenou prístupu k deťom, k sebe navzájom i k ostatným) vďaka aktívnej snahe všetkých jej členov, rodina zažíva zdravé fungovanie, posilnenie vzťahov, to však automaticky neznamená, že sa zmení aj sexualita nášho dieťaťa. Stane sa ale silnejším, zdravo sebavedomým, pozitívne mysliacim a schopnejším existovať aj v inej sexualite, najmä ak bude vedieť, že vždy môže počítať s našou ochotou vypočuť ho, pochopiť a viesť dialóg so záujmom.
Desať „P“ pre rodičov homosexuálnych detí
- Pochopiť homosexualitu takú, aká je.
- Prestať obviňovať seba alebo partnera z homosexuality svojho dieťaťa (k obviňovaniu automaticky zvádza prvý krok).
- Počúvať, čo dieťa hovorí a čo cíti. Ak o homosexualite veľa nevieme, necháme si ju vysvetliť svojím dieťaťom s vierou, že to, čo prežíva a rozpráva, je skutočné, silné, vierohodné a najdôležitejšie. Neskôr si môžeme doplniť informácie o homosexualite pri niekom, kto problematiku dobre pozná a má bohaté skúsenosti.
- Prejaviť záujem o psychologickú literatúru i poradenstvo.
- Prihovárať sa dieťaťu slovami (vyjadrovať svoje názory pred dieťaťom tak, aby neranili) i skutkami lásky. Homosexualita dieťaťa nie je prekážkou k tomu, aby sme k dieťaťu nemohli mať ešte bližšie a nebrali všetko príliš vážne – občas sa nezasmiali aj na nej (napríklad, ak sa mladý muž začne ľutovať).
- Prehodnotiť svoje doterajšie (ne)pôsobenie v rodine a správanie, usilovať sa o zmenu, o uzdravenie vzťahov v rodine.
- Povzbudzovať dieťa k láske k Bohu a hodnotám, uistiť ho v tom, že i jeho cesta môže byť napĺňajúca, hoci bude iná ako cesta ostatných (napríklad tých v manželstve).
- Pripraviť dieťaťu priestor pre prijatie samého seba, osobnostný rast i rast vo svojom pohlaví (terapia, kresťanské spoločenstvo, rozvoj zručností atď.), pokiaľ to dospelé dieťa považuje za správne a potrebné a požiada o pomoc. Je prospešné nechať objaviť skrytý alebo dlhodobo potláčaný potenciál plynúci z osobnosti dieťaťa a jeho pohlavia a nechať ho rásť.
- Ponúkať dospelému dieťaťu svoj názor na vec najmä vtedy, ak sme o to požiadaní (my sme síce rodičia, ale ono sa vie samo rozhodovať a niesť plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia). Hneváme sa zrejme na seba, že sme dieťaťu v minulosti mohli dať viac, a preto chceme dnes nasilu meniť jeho názory a riadiť mu život. To, čo sme vtedy neurobili, radšej dnes odovzdajme Bohu a nechajme pôsobiť jeho milosť i lásku v našich životoch i v životoch našich detí.
- Participovať aj na živote dospelého dieťaťa (nebyť ani pasívny, ani búriaci sa), hoci nežije podľa našich predstáv (dieťa vie, s čím ako rodičia nesúhlasíme, ale čaká, či sme ochotní ho napriek tomu pozorne vypočuť a objať ho).
Keď je ohrozená identita a mužskosť synov
Byť dospelému synovi mamou i kamarátkou v jednom je prospešné, ale na druhej strane mama nesmie naďalej zaberať miesto iného muža a vzoru pre syna. Aj ako kamarátka musí rešpektovať a podporovať jeho mužskosť a hranice intimity (tiež vlastnosti, postoje či správanie, ktoré ako žena nemusí chápať a stotožňovať sa s nimi). Mužskosť synov je často zraňovaná oboma rodičmi. Synovia, ktorí väčšinu svojho detstva a dospievania viac kopírovali ženský ako mužský vzor, majú veľké problémy so zdravým pohľadom na seba, iných mužov a ženy. Syn potrebuje mať s otcom čo najviac pozitívnych zážitkov, vzhliadať na otca ako na skúseného radcu, múdreho učiteľa a neskôr i chápavého priateľa (ocenený je tiež manuálne zručný a športovo založený otec, pokiaľ sa pri daných aktivitách vedel a vie k synovi skloniť, rešpektovať a motivovať ho a vyzdvihovať jeho individualitu). Zahrať si s otcom futbal alebo s ním ísť stanovať zanechá v synovi neporovnateľne silnejší zážitok, ako to, keď ho otec zapíše do športového krúžku či do tábora (mnohí otcovia sa tak zbavujú zodpovednosti, „šetria čas“ a už len pasívne očakávajú pozitívne výsledky a hodnotenia miesta, na ktoré syna „vyslali“).
