KUCHARČÍKOVCI: Kríza je zastávka na znamenie, nie cieľová stanica

Málo poznaná, no čímsi príťažlivá. Taká je podľa manželov Kucharčíkovcov teológia tela. Tú sa snažia žiť vo svojom živote. Niektorým krízam sa nedá predísť, treba ich jednoducho integrovať. Príchádzajú vtedy, keď vzťah potrebuje pokročiť ďalej, vravia rodičia troch detí Richard s Máriou, pre ktorých je odovzdávanie života najlepším projektom.

Ako ste sa vlastne dostali k teológii tela? Prečo vás zaujala?

S teológiou tela sme sa prvykrát stretli v rozvrhu hodín počas štúdií v Ríme. Na prvú hodinu prišiel mladý poľský profesor a hneď nás rozprávaním vtiahol do zákulisia teológie tela. Postupne nám odhaľoval bohatstvo ukryté v jednotlivých častiach, s čím rástla naša chuť spoznávať ju viac. Je to náročné čítanie, doteraz v nej nachádzame stále čosi nové, čo nás osloví, čo nám odpovie na bytostné otázky; človeku dáva iný, pravdivejší vhľad na jeho povolanie i poslanie.

Mnohé z obsahu učenia sv. Jána Pavla II. sme akosi intuitívne tušili dávno predtým, keď sme spolu ešte len chodili a ešte nevedeli, že nejaká teológia tela môže vôbec existovať. Je to tak asi preto, lebo pápež teológiu tela zakladá na ľudskej skúsenosti. Teológiu nevníma ako odtrhnutú od života, ale ako tú, ktorá sa hlboko dotýka človeka, nezostáva visieť len niekde v prázdnote, ale vteľuje sa do ľudskej skúsenosti. Ján Pavol II. veľmi jasne pomenováva to, čo manželia žijú a preto je jeho učenie také príťažlivé.

Je zaujímavé, že o teológii tela nemusíte len „filozofovať“, ale aj ju aktívne žijete vo svojom manželstve. Ako sa táto praktická teológia preukazuje?

Maruška: Pre mňa osobne je kľúčovým praktickým pojmom teológie tela termín „sebadarovanie“ – ako pozvanie, výzva i milá povinnosť. Ako Kristus daroval seba – nie ako niečo trpiteľské, ale ako niečo dobrovoľné. Rozhodnutie darovať sa vnáša ľahkosť i do najťažších činností. V každodennom živote to znamená, keď darúvam svoj čas, svoje dary, schopnosti, únavu, námahu, svoje telo… Byť darom pre druhého. Nie je to vždy jednoduché, silu byť darom chodievam čerpať z Eucharistie – tam sama zažívam, ako sa mi Boh darúva.
Richard: Mňa na teológii tela zaujala jej najhrubšia kapitola, ktorá hovorí o sviatostnosti manželstva. To, že môžem naše manželstvo vnímať ako sviatostné dáva nášmu vzťahu úplne iný rozmer. Vďaka poznaniu teológie tela chápem, že cieľom sviatostného manželstva je spoločenstvo s Bohom. Je skvelé, že ako manželia môžeme toto spoločenstvo zakúšať prostredníctvom nášho vzájomného spoločenstva. Boh je láska a zjavuje sa v láske – i v tej ľudskej. Teológia tela ďalej zmenila môj pohľad na panenstvo. Môj pohľad na kňazov a zasvätených sa naplnil bázňou, ba niekedy až túžbou skloniť sa pred osobou, ktorá žije v panenstve – ktorá manželom poukazuje i sprítomňuje cieľ manželstva.

Prijali katolíci teológiu tela za svoju?

Ako ktorí. Teológia tela je dnes, zdá sa, v trende. Na Slovensku je ešte málo poznaná, no čímsi príťažlivá. To otvára dvere pre jej rozvoj a šírenie. Skvelé je, že sa týka každého: mladých, manželov, zasvätených, kňazov, pretože jej červenou niťou je téma povolania k láske, ktoré je univerzálne pre všetkých. Mnohí kňazi či zasvätené osoby pochopili prostredníctvom teológie tela svoje kňazstvo či zasvätenie. Existuje však aj skupina, ktorú mätie súvis teológie a tela. Tu treba možno len uviesť na pravú mieru, že sa nejedná o telo v úzkom (reduktívnom) význame slova, ale v absolútne integrálnom (celistvom).

Ste manželmi už deväť rokov. Sú viaceré názory na to, kedy prichádza prvá kríza – každopádne ste možno aspoň jednu prekonali. Je kríza prirodzenou súčasťou manželstva? Ako ste vy prekonali tú svoju?

Neviem, či to naše ťažšie obdobie, ktoré sa objavilo v piatom roku manželstva, možno nazvať krízou. V tom čase nastala akási súhra viacerých okolností, nie najlepších udalostí zvonku, ktoré sa dotkli normálneho chodu nášho manželstva. Kráčalo sa nám vtedy ťažšie. S vedomím, že krízy prichádzajú v určitom čase, sme ale mohli kráčať s nádejou, že ten ťažší čas len treba trpezlivo prekonať. A ako sme to prekonali? Nepamätám si. Asi časom, modlitbou, blízkosťou sprevádzajúcich ľudí okolo nás.

Mali by sa manželia vyhýbať krízovým situáciám? Je cieľom manželstva nezlyhať, byť dokonalý, nikdy sa nehádať?

Aj keď odborná literatúra popisuje isté obdobia, kedy je manželstvo náchylnejšie na krízu, každá kríza manželstva je vždy individuálna a svojim spôsobom originálna. Mnohé krízy prichádzajú vtedy, ak sa niektoré maličkosti či nezhody neriešia alebo sa maličkosti príliš nafúknu. Niektorým krízam sa nedá predísť, treba ich jednoducho integrovať. Príchádzajú vtedy, keď vzťah potrebuje pokročiť ďalej. Kríza nemá byť cieľovou stanicou, ale len zastávkou na znamenie. Kríza je skúškou základov a jej úlohou je dať znamenie, že vzťah treba upevniť, skvalitniť a dať mu nový, hlbší rozmer.

Máte tri deti, ste už skúsení rodičia. Deťom v dnešnej dobe nechýba materiálne zabezpečenie, skôr pozornosť a láska. Ako je to s vami? Majú vaše deti „všetko“?

Označenie „skúsení rodičia“ odvodzujete od slova skúsenosť, alebo skúšanie? (Úsmev) Nejaké tie skúsenosti i skúšania na deťoch už máme za sebou, no rodičovstvo však, vďaka Bohu, každodenne prekvapuje niečím novým. Snažíme sa dať deťom to, čo je nevyhnutné – zažívať bezpodmienečnú lásku, venovať im pozornosť, čas, učiť ich vzťahu s Bohom, rozlišovať dobro od zla, poukazovať na dobro a krásu stvoreného sveta… Modlíme sa za dar ich živej viery. Spoliehame sa na to, že Božia milosť doplní to, čo im nie sme schopní odovzdať my. Z materiálnych vecí majú to, čo je potrebné. Doma nemáme televízor, ani tablet, nesledujeme reklamy, letáky, trendy značiek či hračiek. Najnovšie výdobytky techniky nepovažujeme za nevyhnutnosť, veci meníme podľa opotrebovania, nie podľa ich vývoja či trendu. Je nám blízky sv. František, deti sa snažíme učiť jednoduchosti a slobode od vecí.

Je ľahké byť rodičom? Odporúčate to aj iným?

Nič lepšie a nič väčšie ako skúsenosť dať život sme doteraz ako manželia nezažili. Je to ten najlepší projekt, investícia, ktorú môžu manželia realizovať. Plodením nás Boh vťahuje do spolupodieľania sa na stvoriteľskej činnosti. Je pre nás fascinujúce, že Boh naďalej tvorí svet aj skrze našu lásku, ktorá sa stáva telom; že cez každé dieťa vkladá do človeka novú dôveru. Pred rodičmi stojí veľká úloha dieťa sprevádzať, kráčať spolu s ním, hľadať spoločne s ním odpoveď na Boží plán, ktorý preň Boh má, pomáhať mu tento plán odkryť a naplniť. Ako rodičia môžeme spoločne žasnúť nad tým, aké bohatstvá Boh ukryl do našich detí. My ich môžeme objavovať a rozbaľovať a byť každodennými sprievodcami našich detí na ceste k Cieľu. Je to to najlepšie, čo môžu manželia urobiť, ak je to, samozrejme, možné… Preto, v podstate, byť rodičom nie je vôbec ľahké.

Študovali ste na Pontifikálnom Inštitúte Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny na Lateránskej univerzite v Ríme. Čo vám to dalo?

Náš prvý semester na Inštitúte Jána Pavla II. sa začal týždeň po svadbe. Netušili sme, čo môžeme čakať. Niektorí náš odchod do Ríma označili ako „svadobnú cestu“, no spätne môžeme povedať, že so svadobnou cestou to nemalo nič spoločné. Nová krajina, nový jazyk, nová kultúra, nové školské prostredie a systém, nové zoskupenie spolužiakov – prevažne kňazi a zasvätené osoby, nový človek po boku 24 hodín – na začiatku to bolo náročne pestré. Obsahy prednášok sme rozoberali so spolužiakmi pri spoločných obedoch, medzi sebou cestou domov, po večeroch u nás doma… Spočiatku sme celkom nerozumeli, ako medzi sebou jednotlivé predmety súvisia – bolo to ako stáť v kuchyni a pozorovať, čo kto hádže do hrnca. Postupne sme začali tušiť, čo sa ide variť, prečo je v hrnci práve tá-ktorá ingrediencia, čím je potrebná pre výslednú chuť a vôňu. Každý deň sme boli pri zdroji a mohli sme ochutnávať pravdy náuky Jána Pavla II. o manželstve a rodine, potvrdzovať ich aj v praxi. Neviem, ako by sme žili naše manželstvo, keby sme nemali toto poznanie.

Pokiaľ by ste mali vyabstrahovať teológiu tela, ktorú pripravil Ján Pavol II., do niekoľkých stručných viet, čo by ste povedali?

Ľudské telo vyjadruje niečo hlboko teologické a preto má telo v teológii dôležité miesto. Ako hovorí katechizmus: „Veríme v Boha, ktorý je stvoriteľom tela; veríme v Slovo, ktoré sa stalo telom, aby vykúpilo telo; veríme vo vzkriesenie tela, ktorým sa zavŕši stvorenie a vykúpenie tela.“ (KKC 1015) Teológia tela nám ukazuje, že jedine úprimným darovaním seba nachádza človek zmysel svojho bytia. Vďaka telu môžeme milovať, vyjadriť lásku, darovať život – to nám hovorí pravda o stvorení. Hriech však narušil našu stvorenú prirodzenosť; človek padlý má ťažkosť skutočne milovať. Tohto človeka však vykupuje Kristus, Jeho vykupiteľské dielo obnovuje schopnosť nanovo milovať. Pravda o vzkriesení tela nám zjavuje, že úloha tela nekončí na tejto zemi.

Existuje mnoho akademických inštitúcií, ktoré sa venujú rodine a manželstvu. Má takýto akademický prístup zmysel? Čo by vôbec malo takéto spoznávanie priniesť?

Akademické inštitúcie poskytujú priestor študovať veci zoširoka i do hĺbky. Téma manželstva a rodiny je spätá so základnými ľudskými otázkami, ale na jej pochopenie nestačí len ľudská skúsenosť – byť manželom/manželkou či členom rodiny. Preto je pri štúdiu o manželstve a rodine potrebná filozofia, antropológia, sociológia, psychológia, teológia, právo, pedagogika, a iné vedy. Ak je rodina pre spoločnosť dobrom, potrebujeme formovaných a zorientovaných ľudí na spoločenských pozíciách, ktoré majú dopad na rodiny, aby sa nevytvárali len krátkozraké riešenia.

Ste členmi Spoločenstva Karola Wojtylu. Čo je úlohou tohto spoločenstva?

SKW je česko-slovenská skupina, ktorá združuje kňazov, rehoľníkov, laikov (slobodných, zasvätených i žijúcich v manželstve) inšpirovaných teológiou tela JP2. Mnohí sú absolventmi Inštitútu JP2 v Ríme, Medzinárodného teologického inštitútu v rakúskom Trumau. Úlohou spoločenstva je spoločne hľadať možnosti, ako tlmočiť veľké bohatstvo učenia JP2 o láske a človeku v súčasnej kultúre.

Ako to z názvu nášho portálu vyplýva, život rodiny sa koncentruje „za stolom“. S kým najradšej za týmto stolom sedávate? Čo je centrum vašej rodiny?

Kristus – Ten, ktorý nás zjednocuje v našej sviatosti manželstva. Z Jeho centrality čerpá celá rodina – my aj naše deti, veríme, že aj tí, ktorí k nám prichádzajú. Za našim stolom najradšej a najčastejšie sedávame s našimi deťmi a rodičmi, praktizujeme tzv. „dom otvorených dverí“, teda často u nás vídať rôzne návštevy – najčastejšie k nám zájdu manželia, snúbenci, rodiny, naše spolko či kňazi i rehoľníci/čky, z času na čas i nejaký bezdomovec, stopár, či okoloidúci cyklista. Pre mamu na materskej je veľkou vzácnosťou vychutnať si za stolom i dopoludňajšiu chvíľku kávy s Kristom (v Božom slove). A sú to chvíle trávené naozaj za stolom, lebo gauč doma nemáme (úsmev). Motív, silu, nadšenie a chuť pre trávenie času za našim rodinným stolom s ľuďmi nachádzame pri eucharistickom stole.

foto: archív rodiny Kucharčíkovcov