„Chcete, aby vaša modlitba priletela k Bohu? Dajte jej dve krídla: pôst a almužnu.“ (svätý Augustín)
Modlitba, pôst a almužna sú tradičnými piliermi pôstneho obdobia a taktiež kláštorného života. Môžeme sa tiež pozrieť do praktík náboženských komunít v tejto oblasti, aby sme pochopili, aké sú ich ciele.
Pôst a almužna by mali byť navzájom úzko prepojené. Mali by byť plodom našej modlitby a „krídlami“, ktoré odhaľujú ozajstnú hĺbku modlitby. Pôst a odmietanie si určitého jedla by nám malo umožniť, aby sme slúžili tým, od čoho sme sa postili, a aby sme súcitili s núdznymi a viedli sa k darovaniu seba samého a nie iba k darovaniu peňazí.
Tento druh služby vidíme v rôznych cirkevných náboženských rádoch. Napríklad, v živote mníšok z Kongregácie misionárok lásky vidíme sebaodovzdávanie v službe „najchudobnejším z chudobných“, posteniu sa nielen od jedla, ale aj od pohodlia a pocitu bezpečia – tieto kroky sú podporené aj ich modlitebným životom.
Podobne aj františkáni začali pôsobiť v New Yorku v drogami zamorenom okolí Južného Bronxu. Žijú medzi chudobnými a opustenými, spolupodieľajú sa na ich životoch a prinášajú im evanjelium. Tradične východné katolícke a pravoslávne cirkvi nemajú žiadne „príkazy“, žiadne osobitné charizmy, neoddeľujú jednu kláštornú komunitu od druhej. Kláštory sa zapájajú do lokálnej komunity, v ktorej sa ocitnú, a slúžia okoliu najlepšie, ako vedia.
Takže, čo sa môžeme naučiť od mníšskych spoločenstiev a ako sa môžeme lepšie postiť a dávať almužnu vo svojich vlastných životoch? Jasnejšie chápanie týchto praktík môže byť krokom tým správnym smerom.
„Boli sme a stále zostaneme úplne bez záujmu o programy a módne nápady, ktoré sľubujú duchovnú obnovu. Skutočná obnova znamená dennodennú konverziu – a toto je dlhá a bolestivá cesta. Sväté evanjeliá sú našou mapou, svätí sú našimi sprievodcami a sviatosti sú našou silou na ceste.“ – Fr. Glenn Sudano CFR.
Módne nápady a sľuby veľkej duchovnej obnovy nie sú potrebné. Svätá jednoduchosť a dodržiavanie odskúšaných a pravých tradícií našej viery je. Taktiež chcem zdôrazniť potrebu dodržiavania pôstu a dávania almužny ako spoločenský, komunálny akt. Nemali by sme sa zaväzovať k týmto praktikám sami. Rast našej viery spoločne ako jednej Cirkvi je absolútne nevyhnutný.
Pôst
Postenie sa, ktoré je stále zachované v kláštore svätého Vzkriesenia, je tradičné Východné postenie sa počas štyroch konkrétnych období v roku a počas väčšiny stried a piatkov. V ideálnom prípade je tento pôst vegánsky pre celú Cirkev (nie iba pre kláštor) a je upravený pre potreby jednotlivca. Účelom tohto pôstu je naučiť sa sebadisciplíne a skroteniu vášní. Byť bez luxusu mäsa a mliečnych produktov je disciplína, ktorá sa musí praktizovať zopár rokov, aby sa stala dobrým zvykom (najmä v kultúre ako je tá severo- alebo juho- americká, kde máme hojnosť jedla a len zriedka si ho človek odmietne). Pôst by nám mal priniesť nový pohľad na náš vzťah k jedlu. Byť hladným by nás malo viesť k rastu a uvedomeniu si našej závislosti na Bohu a tomu, že: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Matúš 4,4).
Vďaka pôstu by sme mali dávať almužnu tým, čo zostane z nášho postenia sa od jedla a taktiež zo súcitu. Potom, ako si sami zvolíme cestu hladu, by sme sa mali stotožniť s hladnými a núdznymi a vzdávať vďaku. Pravý hlad po Bohu by mal viesť k pôstu; pravá charita k blížnemu by mala vyrásť z nášho nedostatku spokojnosti a sýtosti v našom bruchu. Chudobní sa musia postiť dlhodobo kvôli nedostatku jedla; kresťania by sa mali postiť dobrovoľne, z lásky k Bohu a blížnemu.
Almužna
Almužna neznamená iba to, že jednoducho vypíšeme niekomu šek. Môže to zahŕňať dávanie peňazí, ale aj milosrdenstvo, láska a dávanie seba samého v službe . Väčšina z nás nebude slúžiť umierajúcim a opusteným v Indii alebo, ak by sme aj takto slúžili, pravdepodobne to nebude naša celoživotná práca. Ale rovnako ako je to v mnohých kláštoroch, najviac budeme slúžiť v našich spoločenstvách – našej rodine, priateľom a členom našej cirkvi.
Skutočné dávanie seba samého skrze službu svojej rodine, priateľom a komunite nie je ľahké. Môže byť oveľa ľahšie slúžiť cudzím alebo niekomu, koho zriedka vidíte alebo kto vám nie je blízky. Rovnako tak i vypísanie šeku alebo poslanie peňazí cez účet môže byť jednoduchšie ako skutočné dávanie seba samého v priateľstve, milosrdenstve a láskavosti.
Jedno z požehnaní toho, že sme súčasťou malej komunity, sú skutočné vzťahy, ktoré sú časom silne vybudované. Nemám na mysli perfektné a vždy príjemné vzťahy, ale tie, ktorú sú úprimné – či sa nám to páči alebo nie! Môžeme byť veľmi dobrí v skrývaní toho, kto naozaj sme… ale naozaj sa nedokážeme skryť pred ľuďmi, ktorí sú nám najbližšie – či je to rodina, spolubratia v kláštore alebo bratia v Cirkvi. Toto je jeden z dôvodov, prečo sú naozajstné kresťanské priateľstvá a rodina neoceniteľné. V nich milujeme aj bojujeme, a tak spolu rastieme vo svätosti. V každodenných úkonoch služby vieme spoznať svoje vlastné srdce.
Nutnosť modlitby, pôstu a almužny platí pre všetky kresťanské cirkvi a spoločenstvá rovnako. Cirkevné liturgické obdobia nám umožňujú sústrediť sa na toto úsilie spoločne ako jedna Cirkev, tak ako to umožňujú pôstne stredy a piatky počas celého roku. Fr. Mojžiš sa nedávno zmienil o návšteve katolíckeho kampusu vysokej školy a o zazretí reklamy na „bezmäsité pondelky“ – globálne hnutie, ktorého členovia prestali jesť v pondelky mäso zo zdravotných a environmentálnych dôvodov. Myšlienky brata Mojžiša boli takéto: „Prečo sa nevrátiť k tradičnému cirkevnému pôstu a nemať bezmäsité stredy a piatky a taktiež sa nestravovať bezmäsito počas pôstneho obdobia? Nemusíme prichádzať s niečím novým, pretože kresťanskej tradícii nič nechýba.“ Streda je deň, keď bol Kristus zradený Judášom a piatok je deň, keď bol ukrižovaný – pre toto sa postíme v tieto dni. Ako Cirkev môžeme nájsť medzi našimi tradíciami spôsob, ako lepšie žiť naše životy a nespoliehať sa na vonkajšie zdroje.
Čistota v našich činoch a vzťahoch je celoživotná snaha všetkých kresťanov. Môžeme ľahko uviaznuť na povrchu našej viery – zmietať sa v pravidlách pôstu, v našich modlitebných rutinách, a poklepkávaní sa po pleci, keď spravíme niečo dobré. Toto sú pokušenia, ktoré máme všetci a každý v nich občas zlyháme. Ale to neznamená, že by sme mali ignorovať tieto praktiky. Rovnako ako vo všetkých asketických úsiliach, modlitby, pôst a almužny nie sú len preto, aby boli. Sú prostriedkom na dosiahnutie hlbšieho vzťahu s Bohom a s našimi blížnymi; cieľ je vždy láska.
„Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš?“ (Izaiáš 58,6-7)
Láska a skutky milosrdenstva uvedené v knihe Izaiáša môžu a majú byť výsledkom akýchkoľvek snáh, ktoré podnikneme tým, že menej jeme. Môžeme dať viac chleba chudobným, ak sa postíme a máme jedlo na rozdávanie; môžeme ponúknuť príbytok ľuďom bez domova, ak sa stotožníme s ich bolesťou cez naše vlastné činy sebazapierania a disciplíny; a môžeme zaodieť nahých cez náš pôst od pozemských túžob a materiálna. Môžeme sa viac priblížiť jeden k druhému, neotáčať sa chrbtom k ľuďom v našom okolí, a to cez modlitbu, pôst a almužnu. Rodičia vedia, čo to znamená obeta za svojich blízkych, a to aj v tých najmenších veciach. Tieto veci ale neostávajú neviditeľnými – Boh pozná a vidí všetko. Jednotlivci môžu mať dopad na svoje farnosti, lokálne komunity a na životy tých, ktorých poznajú v jednoduchosti a najviac milujúcim spôsobom. Veriaci majú svoje špecifické charizmy, ale všetci slúžia modlitbou, pôstom a almužnou. Tieto tri musia byť pilierom života každého kresťana, a to nielen v pôstnom období, ale počas celého roka.
Preklad: Kristína Nahácka
http://www.everyhomeamonastery.com/lessons-from-a-monastery-fasting-and-almsgiving/
