Keď Božie Slovo vyzýva rodičov k prísnej výchove svojich detí, zvlášť zdôrazňuje napomínanie: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6,4). Ak napomínanie chýba, nemožno hovoriť o žiadnej skutočnej výchove! Prísnosť a napomínanie sú prostriedkom požehnania, a netreba sa za nich hanbiť: „Teraz ti poviem, za čo sa netreba hanbiť, inak by si zhrešil pre ľudské ohľady: Za prísnosť vo výchove detí (slov. katol. preklad) / za neustálé napomínání dětí (český ekum. preklad)“ (Sir 42,1.5).
Keď som pred vyše dvadsiatimi rokmi po prvýkrát prečítal celú knihu Prísloví, udrelo mi do očí, že nápadne zdôrazňuje rozdiel medzi múdrym človekom a hlupákom spočívajúci najmä v prístupe k napomínaniu. „Ten, kto rád znáša, keď ho napomínajú, má rád vedomosť, kto však neľúbi, keď sa mu vyčíta, je hlupák“ (Prís 12,1). „Múdry syn sa rád podrobuje otcovej disciplíne, posmievač zasa nedbá na hromovanie“ (Prís 13,1).
Tento svet zdôrazňuje nezávislosť a voľnosť. Robiť si veci po svojom a od nikoho si nenechať do ničoho „kecať“. Táto hlúposť, najväčšia zo všetkých, je jedným z hlavných hriechov a nazýva sa pýcha! Pýcha nemá nič spoločné s hrdosťou a cťou, ani so zdravým sebavedomím. Pýcha je klamstvom – o sebe, o Bohu, o druhých. Pokora je pravda.
Božie Slovo hovorí o tom veľmi vážne: „Mladší, podriaďujte sa starším. Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1Pt 5,5). Ježiš, syn Otca, ale aj syn Márie a Jozefa, ukazuje správnu cestu a jej výsledok: „Bol im poslušný. A vzmáhal sa v múdrosti“ (Lk 2,51-52).
Mnohí rodičia sa však nechajú oklamať a zastrašiť. Nenapomínajú svoje deti, lebo:
- myslia si, že to zníži ich sebavedomie,
- nechcú ich zarmútiť a zraniť,
- zdá sa im to často nevhodné,
- strácajú chuť a trpezlivosť,
- nemajú čas,
- deti to odmietajú,
- zažívajú výsmech,
- iní ich od toho odhovárajú,
- nemá to zdanlivo žiaden výsledok,
- nevedia, ako na to a podobne.
V jednej rodine brat znásilnil svoju nevlastnú sestru. Hoci to otca veľmi rozhnevalo, synovi nič nepovedal, ani ho nijako nepotrestal. Bol to jeho prvorodený syn, ktorého mal veľmi rád a nechcel ho zarmútiť! V druhom synovi, vlastnom bratovi znásilnenej sestry, vrela nenávisť, ale tiež nič nepovedal. Po čase ho jeho tichá nenávisť dohnala k tomu, že brata zavraždil. Utiekol, ale nakoniec sa vrátil a postavil sa proti otcovi. V ich vzájomnom spore prišiel aj on o život. Celý príbeh nájdete v Písme v Druhej knihe Samuelovej od trinástej kapitoly. Otec, ktorý zažil znásilnenie dcéry a násilnú smrť dvoch synov, lebo nechcel povedať nič na hriech syna, ktorého mal rád, aby ho nezarmútil, sa volal Dávid.
Rodičia! Ste pred Bohom zodpovední za svoje deti, za ich život a za ich spásu! Nesmiete z pomýlených dôvodov a falošných ohľadov mlčať!
„Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2Tim 4,1-2). A to aj vtedy keď „príde čas, že neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam“ (2Tim 4,3-4).
„Syn človeka, postavil som ťa ako hliadku domu Izraela. Keď počuješ z mojich úst slovo, varuj ich predo mnou! Keď poviem zločincovi: „Určite zomrieš,“ ty ho však neupozorníš a nebudeš hovoriť, aby si zločinca na záchranu jeho života odradil od zlej cesty, ten zločinec zomrie vo svojej vine, no jeho krv budem požadovať z tvojich rúk. A ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a spácha zločin, keď ho postavím pred pokušenie, pretože si ho nevaroval, zomrel vo svojom hriechu, a jeho krv budem požadovať z tvojich rúk. Ale ak ty upozorníš spravodlivého, aby nehrešil, a on nezhreší, určite bude žiť, lebo prijal napomenutie, a ty si si zachránil dušu“(Ez 3,17-21).
Ak nechcete vychovať zo svojich detí pyšných hlupákov, ak sa nechcete dožiť zlých veci vo svojich i v ich životoch a rodinách, ak nechcete ohroziť svoju i ich spásu, nemlčte a napomínajte ich!
Nejde však o hocijaké napomínanie. Ide o „napomínanie v Pánovi“. Alebo ako píše jeruzalemské vydanie: „Keď vychovávate svoje deti, používajte karhania a napomínania inšpirované Pánom“ (Ef 6,4). Tak ako napomínal Pavol svoje duchovné deti: „Napokon vás teda, bratia, prosíme a napomíname v Pánu Ježišovi, aby ste čoraz viac rástli v tom, čo ste od nás prijali: ako máte žiť a páčiť sa Bohu“ (1Sol 4,1).
O „napomínaní v Pánovi“ budeme hovoriť nabudúce.
https://www.facebook.com/milovatactit
Titulná fotografia: pixabay.com
