Neplodnosť ako taká ešte nijako neumenšuje dôstojnosť manželstva. Pre každé manželstvo je dôležitá predovšetkým dimenzia „otvorenosti” pre „dar” a jeho „zodpovedné” prijatie. Avšak láska, ktorej jednou z foriem je láska manželov, môže a má byť plodná aj v iných dimenziách, pretože je obrazom a prejavom Božej milosti, ktorá je tiež „mnohotvárna”. Inými slovami: láska neplodných manželov nemusí byť nevyhnutne neplodná.
Spoločenstvo, ktoré má zmysel samo v sebe
Pohľad na to, čo je cieľom manželského spolužitia dvoch osôb – muža a ženy – sa v priebehu storočí postupne menil. Nešlo však o nejaké zásadné alebo prevratné zmeny, skôr sa chápanie kresťanského manželstva prehlbovalo a upresňovalo. V tomto kontexte je pochopiteľné, že v minulosti bolo za cieľ manželstva pokladané predovšetkým plodenie detí, ktoré malo upevňovať manželskú vernosť v oddanosti jeden druhému a prispievať k nesebeckej realizácii človeka ako osoby, zatiaľ čo dnes už Cirkev dospela k lepšiemu poznaniu toho, že takisto manželská láska samotná a vzájomné obdarovanie sa v telesno-duševnom spojení manželov je rovnocenným cieľom kresťanského manželstva. Inak povedané: neplodnosť ako taká nijako neumenšuje dôstojnosť manželstva. Chápať bezdetné manželstvo ako niečo nezmyselné, a priori nenaplnené, alebo len ako absenciu istého prostriedku pre dosiahnutie svojho cieľa, by preto znamenalo drastické ochudobnenie jeho významu a dôstojnosti. Tým sa nechce poprieť, že manželstvo predpokladá zásadnú otvorenosť pre zodpovedné prijatie detí – ako Božieho daru. V týchto pár slovách je už prakticky zhrnutá podstata náuky o rodine ako spoločenstve, ktoré má zmysel samo v sebe, a ak je to možné, tak prinesie plody aj vo forme prokreácie. Pre každé manželstvo je dôležitá predovšetkým dimenzia otvorenosti pre dar a jeho zodpovedné prijatie. Avšak láska, ktorej jednou z foriem je láska manželov, môže a má byť plodná aj v iných dimenziách, pretože je obrazom a prejavom Božej milosti, ktorá je tiež „mnohotvárna” (porov. 1Pt 4,10). Inými slovami, láska neplodných manželov nemusí byť nevyhnutne neplodná. Taliančina napríklad tento rozdiel môže vyjadriť dvoma podobnými, ale predsa odlišnými, slovami: „fertilità” a „fecondità”…
Fyzická neplodnosť nie je absolútnym zlom
Katechizmus Katolíckej cirkvi síce hovorí o tom, že „manželská láska je zameraná na plodenie a výchovu potomstva” (1652, porov. 2398), avšak ihneď dodáva, že aj bezdetné manželstvo „môže vynikať plodnosťou lásky” (1654). Okrem toho na inom mieste vhodne vysvetľuje, že „plodnosť je jedným z cieľov manželstva” (2366). Starozákonný obraz neplodnosti ako nepožehnania Bohom možno pokladať za nedokonalý a prekonaný, pretože v zmysle Ježišovych slov o naplnení zákona a jeho širšej interpretácii aj odovzdávanie života sa neobmeduzje len na fyzický akt plodenia. Život možno odovzdať či zničiť taktiež na rovine duševnej, vzťahovej, duchovnej a podobne, a navyše záujem o zachovanie života má vo svetle Evanjelia vždy presahovať úzky kruh rodinných zväzkov. Preto ani plodenie detí „nenachádza svoju plnú dimenziu v tomto svete”, ale má vzťah k večnému cieľu človeka (2371). Až z úst Cirkvi zaznieva radostná zvesť o tom, že „fyzická neplodnosť nie je absolútnym zlom” (2379), a to aj napriek tomu, že je reálne prameňom utrpenia a skúšky. Každé bremeno sa však v Kristovom svetle môže stať aj zdrojom požehnania a spásy pre svet.
Existuje východisko?
Čo poradiť bezdetným manželom? Určite nie je na mieste jednoduché zmierenie sa s nejakým „slepým osudom”, keďže dnes existujú aj mnohé mravne prijateľné metódy asistovaného oplodnenia, pokiaľ je toto medicínsky možné. Preto je vždy vhodné obrátiť sa v prvom rade na veriacich odborníkov, t. j. na takých, ktorí nemajú v úmysle stavať sa na roveň Bohu Stvoriteľovi, ale chcú prirodzeným spôsobom napomáhať realizácii Božieho plánu spásy, zachovávajúc posvätnosť zrodu nového života. (O spôsoboch neprijateľných z hľadiska katolíckej morálky, ktorá človeka nie obmedzuje, ale ho chce chrániť pred omylom, porov. KKC 2376-2377.) Okrem toho, už z vyššie uvedených riadkov vyplýva, že odovzdávanie života sa nelimituje len na plodenie (vlastných) detí, no je nanajvýš záslužné, ak sa starostlivosť o iných rozšíri poza hranice vlastnej rodiny. Konkrétne treba mať na mysli napríklad adopciu, nie ako kompenzáciu nejakého nedostatku, ale ako prejav túžby deliť sa o prebytok lásky. Napokon, aj akákoľvek iná forma pomoci iným či duchovného otcovstva/materstva sú predĺžením, a nielen náhradou, manželskej lásky, ktorá si svoje dobrá nechce ponechať sama pre seba, no chce sa rozdávať ďalej. Ušetrená energia môže manželom napomáhať k tomu, aby ich „viera bola činná – čiže plodná – skrze (milosrdnú) lásku” (Gal 5,6). Treba mať na pamäti a rozvíjať aj iné Božie dary, neupadajúc do ilúzie, že dieťa je jediným možným darom a prejavom Božej lásky.
Svätý Pavol je ten, ktorý hovorí o svojom duchovnom rodičovstve, čiže o plodení pre vieru a pre večný život (porov. 1Kor 4,15). Vo svetle večného života vieme, že manželstvo i rodina sú dobrá dané pre život tu na tejto zemi, avšak v „nebeskom Jeruzaleme” to bude inak, a preto aj tí, čo žijú manželsky, nemajú sa upierať len na túto dimenziu, akoby bola večná a absolútna (porov. 1Kor 7,29). Manželstvo samo v sebe, ako forma kresťanského povolania, je predovšetkým cestou ku spáse pre tých, čo sú do neho povolaní, a od nej má svoj zmysel. Rodinný život, vzájomná obeta, podpora života v akejkoľvek podobe sú tým, čo robia kresťanské manželstvo „prostriedkom” spásy pre manželov, hoci ho samozrejme nemožno zredukovať len na nejaký „prostriedok”. Nenaplnenie onoho vznešeného cieľa, akým je plodenie a výchova detí, tak ešte nerobí manželstvo nenaplneným, hoci zostáva jeho predpokladom. Podobne, ani dosiahnutie tohoto cieľa v manželskej plodnosti muža a ženy nerobí manželstvo automaticky zmysluplným, keďže zahŕňa aj iné dimenzie. Pravým a najhlbším cieľom manželstva je láska ako obraz lásky Krista k Cirkvi.
Fotografia: Valua Vitaly / shutterstock.com
