Rodinka Predáčovcov. Manželia Jozef (Dodo) a Simona sú svoji už takmer 26 rokov. Od roku 1991 žijú v Zlatých Moravciach, kde sa presťahovali z Bratislavy. Boh im postupne zveril 5 detí: Máriu (24), Simonku (22), Adama (20), Karolínku (18) a Damiána (13). Dodo aj Simonka pracujú pre Ligu pár páru. Už 20 rokov sú lektormi symptotermálnej metódy prirodzeného plánovania rodičovstva.
Posledných 22 rokov bývajú s manželovými rodičmi v jednom dome – v pokoji, vzájomnej úcte a naozajstnej spokojnosti. Hoci sú už ich deti dospelé, naďalej chodia každý rok na spoločné dovolenky.
Snažili sme sa deťom „predstaviť“ a tým aj odovzdať vieru ako prirodzenú súčasť nášho aj ich každodenného života t.j. príklad + spoločná modlitba. Snažili sme sa, aby naše životné postoje v tých najbežnejších situáciách odrážali našu vieru (taká drobnosť: keď naše deti dosiahli vek 6 rokov, nech sme išli kdekoľvek, kúpili sme im vstupenku, lístok a pod.). Veľký vplyv mali a majú na vieru našich detí starí rodičia. Babka bola ochotná nespočetnekrát čítať tú istú obľúbenú časť z Biblie a spievala deťom na dobrú noc mariánske piesne. Naše domáce úsilie podporovala aj škola (katolícka Základná škola sv. Don Bosca a potom cirkevné gymnázium sv. Cyrila a Metoda v Nitre).
V akých momentoch dňa a akým spôsobom ste sa modlili s deťmi?
Modlili sme sa spolu vždy večer. Kombinovali sme spontánnu modlitbu a modlitby Cirkvi. Takisto sme sa snažili prežívať spoločne ako rodina liturgický rok a jeho jednotlivé obdobia. Deti do dnes intenzívne vnímajú/využívajú možnosť získavať odpustky pre duše v očistci. V dušičkovom týždni sa usilujeme všetci o dennú účasť na sv. omši a ak čo len trochu môžeme, navštívime cintorín spoločne.
Od akého veku ste brávali deti na sv. omšu? Ako ste to s nimi zvládali? Mali ste nejaké špeciálne „triky“?
Brávali sme deti na sv.omšu príležitostne od narodenia. Keďže bývame so starými rodičmi, bábätká zvyčajne „strážila“ babka a my „väčší“ sme išli v nedeľu na sv.omšu spoločne. Keď boli deti schopné vydržať na omši bez vykrikovania, chodili s nami. Pokiaľ si dobre pamätám, bolo to tak medzi druhým a tretím rokom ich veku, kedy už bez väčších problémov vydržali celú omšu (niektoré aj skôr). Ako „nácvik“ správania sa v kostole sme chodili na omšu cez týždeň: omša je kratšia a v prípade nezvládnuteľného, nevhodného správania sme mohli kedykoľvek odísť. Brali sme si so sebou knižku na čítanie, niečo na pitie (tak do 3 rokov) a výnimočne soletky (keď sme vedeli, že to bude dlhšie alebo sme predpokladali niečo mimoriadne). Od malička sme sa snažili deti naučiť v kostole rozprávať šeptom, nebehať a nevyrušovať ostatných. Výhodou bolo, že žijeme v meste, kde je v nedeľu a vo sviatok niekoľko sv. omší, mohli sme sa v prípade potreby vystriedať.
Čo by ste dnes robili inak, keby sa niečo dalo vrátiť späť?
Čo by som robila inak? Snažila by som sa o väčšiu rovnováhu medzi rozvíjaním talentov našich detí na rôznych krúžkoch a ich aktívnejším zapojením do bežného fungovania domácnosti. Praktické životné zručnosti ako je varenie, pranie, práca v záhradke, drobné opravy v domácnosti sa deti nenaučia pozorovaním, ale „skúšaním“. Niektoré potrebujú viac a niektoré menej času a úsilia. Keď majú deti každý deň krúžok, nezostáva čas na budovanie „domácich zručností“.
Akým spôsobom ste hovorili s deťmi o sexualite?
S bázňou a úctou. Naše deti sa veľmi nevypytovali, a teda bolo len málo „prirodzených“ príležitostí na spontánny rozhovor. Snažili sme sa im v správnom čase povedať potrebné informácie o ich vlastnom dospievaní a o ľudskej intímnej láske.
Ako ste zvládali nekonečné uspávanie detí (ak sa to u Vás stávalo)?
Naše dve najstaršie dcéry zaspávali veľmi dobre. Pri Adamovi, ktorý mal problém zaspať, som si všimla, že babka ho uspí i oveľa rýchlejšie ako ja, lebo je kľudná, nerozmýšľa nad tým, že uspávanie je strata času. Zaspievala 1-2 pesničky, povedala rozprávku a deti zaspali. Obdobia „nekonečného“ zaspávania u nás nikdy netrvali dlho, tak sme ich akosi zvládli. Deti nás ale príležitostne volali „poškrabkať na chrbte“ aj keď už boli školáci. Bol to často vzácny čas na pokojný rozhovor „medzi štyrmi očami“.
Keď som prvé mesiace po narodení 2-3 hodiny uspávala nášho Damiána, bolo mi nanič. Často sme plakali obaja. On nevedel zaspať a mňa trápilo, že sa nemôžem venovať ani starším deťom, ani domácnosti, ničomu – vtedy ma podržal svojím pokojom, povzbudzovaním a každodennou pomocou môj manžel.
Ako ste reagovali, keď šla v TV nevhodná scéna a prítomné boli deti?
Kým boli deti malé a ak trvala viac ako 2 sekundy, prepli sme na iný program a pridali sme prípadne kratučké vysvetlenie. Deti sa smejú, že sme im zakrývali oči, ja si to presne nepamätám. Pri väčších deťoch sme sa snažili rozlíšiť, či stojí za to film pozerať ďalej, alebo ho treba jednoducho vypnúť, už sme menej prepínali a viac rozprávali.
Ako ste bojovali, najmä pri malých deťoch, proti únave?
Pre manžela je najlepší relax spánok, stačí mu napr. aj krátke zdriemnutie po obede na načerpanie síl. Pre mňa bol relax robiť niečo bez detí. Tu zase vnímam obrovskú výhodu našej viacgenerečnej domácnosti a dobrých vzťahov: babka mi ochotne pomohla kedykoľvek som ju o to požiadala, často aj bez toho, aby som o to požiadala. Mohla som zrelaxovať tak, že som išla na chvíľu sama do záhrady alebo na nákup bez detí, alebo navarila obed, keď videla že mám toho veľa, kúpila mi to, čo som zabudla alebo potrebovala.
Dnes sa snažím byť podobnou oporou pre našu dcéru Máriu, ktorej sa začiatkom októbra narodila Johanka, naša rodina sa znova stala štvorgeneračnou.
Ako ste riešili prípadne názorové nezhody medzi Vami ako rodičmi pri výchove detí?
Nikdy sme nezhody neriešili pred deťmi. Snažili sme sa navzájom si vysvetliť svoj postoj a dospieť ku jednotnému riešeniu. Naše riešenie rešpektovali aj starí rodičia, nikdy nám nerobili „veci za chrbtom“, vo výchove sme boli jednotní.
Fotografie: Rodinný archív
