Patrón stratených vecí, patrónka nemožných vecí, patrón spovedníkov, patrónka televízie, patrón rodiacich žien, patrónka baníkov… ako sme sa dostali k patrónom a aké miesto im dávame?
Dostala som patróna
Keď mi raz položili otázku „Prečo Ťa Boh stvoril ako ženu?“, musela som odpovedať: „Pretože tetušky z rodnej obce mojej mamky sa modlili k Panne Márii, aby sa moji rodičia po štyroch synoch konečne dočkali dcéry.“ Preto som dostala meno Mária a neustále objavujem, čím sa moje meno a teda i moja osoba spája s mojou patrónkou. Je to cesta spoznávania, prekvapení, budovania vzájomného vzťahu.
Ako dieťa som Máriu vnímala predovšetkým ako kráľovnú (veď ktoré dievčatko nepriťahujú príbehy z kráľovstiev?), pri životopisoch o zjaveniach Panny Márie som aj ja túžila stretnúť zázračnú Pani a popri strážení husí na potoku som hľadela pod neďalekú lipu, či tam pri kríži neuvidím Máriu podobne, ako pastierikovia z Fatimy. Trošku som povyrástla a patrónka mi bola blízka cez bežné povinnosti v škole či doma. Bola som rada, že mám patrónku, ktorá mi je blízka, je normálna, môže byť vzorom. Často som sa povzbudzovala myšlienkou: „Keď to zvládla Panna Mária, tak to môžem zvládnuť aj ja.“ To som ešte ani len netušila veľkosť všetkých tých udalostí, ktoré Mária prijala, podstúpila, na ktorých spolupracuje… Prikázanou povinnosťou modlitby sv. ruženca v období puberty môj vzťah k patrónke akosi ochabol. Jej prítomnosť i ochranu však spätne dokážem rozpoznať v konkrétnych krokoch, udalostiach, kľúčových okamihoch môjho života, rozhodovania, za čo som jej veľmi vďačná. Mária sa mi stala opäť bližšou po tom, čo som extrémne citlivo vnímala vôňu a chuť duseného mäsa na tymiáne – čo bolo prvým príznakom môjho tehotenstva. V myšlienkach som často utekala k Márii, ktorá v posledných mesiacoch tehotenstva sediac na oslovi šla po hrboľatých cestách do Betlehema, myslela som na ňu v mojej pôrodnej nemocničnej „maštaľke“, pri pohľade na uzlík lásky v perinke, pri strachu pri prvých chorobách dieťaťa, ako aj v momente, keď sa mi dieťa schovalo v dome a ja som ho so strachom hľadala… Mária je mojou krstnou patrónkou, no môže byť patrónkou pre každú Janu, Helenu, Zuzku, či akúkoľvek ženu, matku. Už rozumiem, prečo je modlitba ruženca taká blízka práve matkám.
Vybrala som si patróna
Pri príprave na sviatosť birmovania som si hľadala patrónku sama. Prečítala som množstvo životopisov svätcov, ktorých životy ma oslovili. Kňaz, ktorý nás pripravoval, nám kládol na srdce, aby sme si vybrali patróna, ktorého „môžeš chytiť za ruku a ťahať z neba, keď budeš potrebovať jeho vlastnosť, ktorá Ti chýba.“ Vybrala som si Johanu z Arku – pre jej odvahu a schopnosť počuť Boží hlas. Na Johanu sa doteraz často spolieham a ťahám z neba za ruku, pretože Boh má pre človeka nachystané stále väčšie projekty, do ktorých treba počuť pozvanie i nachádzať pre ne odvahu.
Potrebovali sme patróna
Randili sme spolu už tretí rok a s túžbou žiť čistý vzťah sme hľadali správnu mieru prejavov našej vzájomnej náklonnosti. Akosi prirodzene sme tušili, čo asi čistota vo vzťahu môže byť, no nik nám to konkrétne nepovedal. O hraniciach čistoty nás informovalo svedomie. Keď sa začínalo ozývať častejšie, tušili sme, že potrebujeme pomoc – potrebovali sme ochrancu vzťahu, patróna, ktorý by nám pomáhal, staral sa o nás. Zvolili sme si Jána Pavla II., ktorý sa na nás díval ešte len pár mesiacov z druhej strany a bol nám sympatický ako pápež mladých. Netušili sme ešte, čo všetko napísal o čistote, o ľudskej láske a ani to, že naše pozvanie prevziať ochranu nad našim vzťahom si tak veľmi zoberie k srdcu. O mesiac nato sme popri našich štúdiách začali aj spoločné štúdium rodiny, rok neskôr nás doviedol na semester štúdia do Krakova, ktorého ulice boli plné stôp Karola Wojtylu. Teraz už viem, že to nebola žiadna náhoda, že sme sa dostali na povinnú prax do Centra pre rodinu Jána Pavla II., odkiaľ naše kroky viedli do Ríma na Inštitút pre štúdium manželstva a rodiny, ktorý založil Ján Pavol II. Náš patrón nás postupne pripravoval na to, že pravdu o Božom pláne s ľudskou láskou budeme odhaľovať mnohým mladým, snúbencom i manželom, s ktorými sa už nejaký ten čas stretávame pri rôznych programoch. Som v očakávaní, aké budú ďalšie kroky nášho, už svätého, patróna.
Hľadali sme patróna
Privilégium vybrať patróna vlastnému dieťaťu je zároveň zodpovednosťou. Mladšia Dorota (z gréčtiny Dórotheos – Boží dar) sa k výberu patrónky ešte nevyjadrila (jej slovná zásoba sa teraz pohybuje v rozmedzí 30-40 niekedy ťažko identifikovateľných slov), no nadšenie štvorročnej dcéry z výberu mena pociťujeme zakaždým, keď jej viažem šatku (akože závoj) na hlavu a hráme sa na život v kláštore v Assisi. Ocko hrá sv. Františka, mladšia sestra je spolusestrou v kláštore… Jediný okamih, kedy som nad výberom mena zaváhala bol, keď som ju našla s ostrihanými vlasmi. Dúfam, že mi raz z domu potajme neutečie. Kto pozná príbeh sv. Kláry, vie, o čom píšem:).
Život sv. Kláry je po Ježišovom živote najznámejším životopisom v našej rodine. Prosíme ju každý večer o ochranu a verím, že sa o našu Kláru postará, aby bola naozaj takou, aké je jej meno (lat. Clara – čistá, jasná).
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
