Po štúdiu na University of Cambridge sa vrátil na Slovensko. Učil hudbu na základnej škole, organizoval kultúrny život. Dnes pôsobí v oblasti pomoci prenasledovaným pre vieru. Hovorí, že na Slovensku máme stále na viac, ako si myslíme. S týmto krédom chce vstúpiť aj do politiky.
Prečo ste sa vrátili na Slovensko?
V Británii som mal to šťastie, že som sa zaradil medzi takých absolventov, ktorých by ste chceli zamestnať. Vyštudoval som hudbu (pedagogiku, spev, dirigovanie, cirkevnú hudbu) a na anglických školách by som mohol žiť komfortný život. Učiteľ hudby je v Anglicku skrátka pán. Nakoniec som si ale nedokázal predstaviť, že opustím moje vzťahy, priateľstvá, našu krajinu… Celý život som tu niečo budoval a povedal som si, že to nemôžem nechať tak. Jednoducho ma sem pritiahlo srdce. Ešte pre úplnosť doplním, že som študoval aj na Slovensku a do Británie som išiel až celkom na záver štúdií.
Čo ste vnímali ako najväčšiu výzvu počas učenia na základnej škole?
Dnešné deti žijú v hroznej dobe. S výnimkou kresťanských rodín či rodín, ktoré sú jednoducho uvedomelé, mnohé deti vyrastajú bez otca či mamy. Neustále na nich vyskakujú blikajúce obrazovky, od ktorých sa nevedia odtrhnúť. Nevedia sa sústrediť, pokojne pracovať. Sú veľmi citlivé na seba, a preto je ťažké pracovať so skupinou detí tak, aby ste každého motivovali pracovať. Navyše, tragicky nevedia pracovať tímovo.
Keď začnú dospievať, prídu sociálne siete, a to je strašný koniec… Toľko egocentrizmu, nárokov na výzor či na to, aby boli „cool“… Našťastie, ja som ešte vyrástol bez toho všetkého, takže som to dokázal identifikovať a niečo s tým aspoň trochu robiť.
Ako?
Žiadne mobily, žiadne rozptýlenia, pevné pravidlá, ticho… Do mojej hudobnej triedy sa vstupovalo v absolútnom tichu vo „vláčiku“ a po čiare. Bol to trochu dril, priznávam. Ale oplatilo sa. Snažil som sa aplikovať prvky Montessori, aj keď na to nemám školenia. Ticho bolo základom mojich hodín. Niekedy sme na hudobnej viac mlčali ako spievali (smiech). Keď mal niekto vážny problém, sadol si pred triedu do kresla a keď sa rozhodol, že sa chce učiť s ostatnými, mohol sa vrátiť. Bolo to náročné na detské ego, najmä pre chlapcov, ale stojím si za tým. V triede sme nikdy nikoho neostrakizovali, ani keď sa správal zle. Všetci vedeli, že toto nie je správne a žiak mal šancu niečo s tým urobiť. Veľmi dobre to fungovalo a keď som odchádzal, všetci za mnou plakali (úsmev).
Spomenuli ste chlapcov. Mali ste k nim špeciálny prístup?
Mám silný vzťah k pedagogike zameranej na výchovu chlapcov. Asi aj preto, lebo ako dieťa som cítil, že potrebujem viac a nikto mi to nedával. V škole boli samé ženy a ja som mal pocit, že mi vôbec nerozumejú. V zásade to nie je raketová veda. Chlapci, najmä na ZŠ, potrebujú poriadok, disciplínu, potrebujú spoznať svoje kvality a naučiť sa ovládať.
To sa dá na hudobnej?
Samozrejme. Hudba si vyžaduje poriadok a systém. Keď chceme spolu muzicírovať, musíme sa rešpektovať a dodržiavať pravidlá.
Ale hudobná nie je na Slovensku veľmi chlapčenská doména, či?
Nie je, lebo sa nerobí dobre. Moji chlapci milovali hudbu. Krásne spievali, tancovali, nehanbili sa. Dokázali spievať sebavedomo pred celou triedou. Samozrejme, na to potrebuje učiteľ kvalitné vzdelanie a aj pedagogický talent. Ja som robil hudobnú podľa Orffa a Kodálya, ktorú ma na vysokej naučili špičkoví pedagógovia ako Tomáš Boroš. Je tam ešte viac elementov: hudobnú učil chlap, ja sám som spieval falzetom, čiže akoby detským hlasom, mal som dobrého riaditeľa a tak ďalej. Je toho viac.
Zmeňme ale tému. Dali ste sa na politiku. Prečo?
Vždy som bol politický živočích. Od mladosti som sa venoval druhým, zapájal som sa, ešte na základnej založil som časopis, na strednej som už písal do regionálnych novín… Oveľa neskôr som sa dostal na štúdium do Kolégia Antona Neuwirtha a tam som pri štúdiu filozofie definitívne spoznal, že sa chcem angažovať v spoločnosti naplno.
Nehovoria Vám ľudia, že ste na politiku mladý?
Kandidujem síce v module mladí, ale poviem trochu diplomaticky, že som už na tej „hornej hranici“ mladosti. Ešte som sa zmestil do mládežníckeho modulu. Keď som dostal ponuku od KDH, aj mne to napadlo. Najmä konzervatívci zvyknú často hovorievať, že na politiku by mal mať človek už nejakú životnú skúsenosť. Niekedy však život prináša situácie, keď treba konať a ja chcem byť človek činu. Navyše, ešte nemám rodinu, takže mám na to aj čas.
Takže ste sa práve priznali koľko máte rokov a že ste slobodný (úsmev).
Priznávam, že mám tridsať a som stále single. Túto informáciu môžete pokojne šíriť… (smiech)
S čím vstupujete do politiky?
Pred pár mesiacmi som sa rozprával s Ferkom Mikloškom pri káve a povedal som, že dnes žijeme v dobe, ktorá nás všetkých zastihne nepripravených.
Čo tým myslíte?
Je tu zopár členov kultúrnej a intelektuálnej elity, ktorí vnímajú dianie vo svete a upozorňujú na zlyhania liberalizmu, ktorý už v niektorých prípadoch spôsobil veľa nešťastia. Mám na mysli všetky tie súdy s kresťanmi, ostrakizáciu a podobne. Ale zvyšok spoločnosti, povedzme že strednej triedy, si tieto veci neuvedomuje. Dnešní kresťania – štyridsiatnici a päťdesiatnici sú na sto percent angažovaní vo veciach svojej rodiny a práce. To je, samozrejme, úctyhodné a dobré. Ale občas sa mi zdá, že sú trochu naivní.
Takmer všetci moji známi, hoci aj sledujú politiku, už nemajú energiu sledovať zahraničie. Potom im prirodzene nedochádza, že chyby liberalizmu sa môžu opakovať aj u nás. Pritom máme jedinečnú šancu sa poučiť zo všetkých chýb, ktoré spravil Západ. Maďari a Poliaci sa vybrali cestou, ktorá je na môj vkus príliš euroskeptická, ale rozumiem im. Aj my by sme si mali vedieť stanoviť určité kultúrne hranice. Jeden múdry psychológ, ktorého poznám, hovorí, že hranice neznamenajú vzdialenosť. A je to presne tak aj v politike. S našimi západnými partnermi môžeme byť dobrí spojenci, ale musíme mať vyjasnené niektoré veci.
Vy sa ale chcete venovať aj školstvu. Aké výzvy sú tam?
Obrovské. Školstvo musí formovať samostatne mysliaceho človeka. V dnešnej dobe je veľká chyba vychovávať ľudí k jednému remeslu či povolaniu. Štatistiky zo Západu hovoria, že ľudia budú meniť zamestnanie oveľa častejšie. O pár rokov nás zastihne silná vlna automatizácie a fabriky budú prepúšťať. Všetko to príde aj sem a my potrebujeme pripraviť mladých ľudí tak, aby dokázali robiť aj rozumom, nie len rukami. Vedieť sa prispôsobiť, pochopiť nové veci, vzdelávať sa po celý život.
Ako to chcete dosiahnuť?
Kvalitným humanitným vzdelávaním.
Konkrétne?
Človek, ktorý vie myslieť, sa nestratí. Naši stredoškoláci sa potrebujú naučiť čítať s porozumením a robiť dobré, rozumné rozhodnutia. To sa vôbec nerobí. Nevedia pochopiť text, nevedia napísať zrozumiteľný text. Nevedia argumentovať, dohodnúť sa, kriticky vnímať množstvo informácií, ktorému sú vystavení.
Ak viete rozmýšľať, vymyslieť niečo zaujímavé, môžete pracovať z domu v Humennom a robiť pre nemeckú firmu. Opakujem, že veľkí zamestnávatelia o chvíľu odídu ďalej na východ a my budeme odkázaní sami na seba. A ostane nám len naša kreativita.
Akosi z toho ešte stále neviem pochopiť, ako chcete dosiahnuť tú zmenu.
Chápem. Poviem preto jednu konkrétnu vec. Na anglickej škole, kde som učil, sme mali vzdelávací systém Edison. Je to jednoduchá vec. Žiaci sa všetko učili pomocou riešenia projektov a problémov. V septembri dostali úlohu a do Vianoc ju museli vyriešiť. Napríklad mali postaviť pyramídu. A ideme na to: naštudovať si staroveký Egypt, históriu, spoločnosť, význam pyramíd, náboženstvo, fyziku, materiály…
Navyše, učiteľ si s pomocou osnov dosť samostatne volil témy podľa toho, akú má triedu a podobne. Dokázal im vzdelávanie takmer ušiť na mieru. Metodiky boli vypracované a on si vyberal a aj sám tvoril.
Čiže chcete zmenu vzdelávacieho systému?
Nedá sa to spraviť rýchlo, ale musíme o tom začať diskutovať. Netvrdím, že musíme spraviť humbuk a vyhlásiť najväčšiu reformu školstva od Márie Terézie. Treba začať postupne po krokoch meniť školstvo a jeho filozofiu.
Ako na to chcete pripraviť učiteľov, ktorí učia už 20 rokov?
Ak je školstvo naša priorita, musíme do toho dať všetko. Nevidím neprekonateľnú prekážku tomu, aby sme začali plošne školiť učiteľov za pomoci metodických centier. Bude to treba dobre premyslieť, bude to veľmi ťažké. Ale dokedy budeme ešte nariekať, že nám nefunguje školstvo? Jednoducho si musíme vyhrnúť rukávy a začať na tom pracovať.
Ak by ste to mali zhrnúť, ako si predstavujete školstvo budúcnosti?
Ako prostredie radosti a kreativity, kde sa žiaci a študenti učia poznávať, premýšľať a tvoriť. Učia ich ľudia, ktorí to naozaj chcú robiť, majú z toho radosť a nemusia kupovať farebný papier za svoje.
Máte nejaký odkaz čitateľom?
Máme na viac. Uverme tomu, prosím.
Objednávateľ: Kresťanskodemokratické hnutie, Šafárikovo námestie 4, 811 02, Bratislava, IČO: 00586846
Dodávateľ: SAKRO, o.z., Farnianska 30, 90028 Ivanka p.D., IČO: 42360391
