Častejšie sa dnes hovorí o vzťahu otec a syn. Čo by mal odovzdať otec svojej dcére?
To najdôležitejšie je, aby jej odovzdal sebaúctu – je prvý muž v jej živote, ktorý ju k nej formuje. Sebahodnotu a sebavedomie môže nájsť u svojho manžela, ale sebaúctu jej môže odovzdať predovšetkým jej otec.
Mnohé ženy sa dnes boja byť ženami a potom sa vnútorne – ani o tom nevedia – chcú celý život pomstiť všetkým mužom. Naopak, keď žena žije to, čím skutočne je a k čomu ju volá Boh a Matka Božia, je to niečo úžasné a posvätné.
Ako sa správajú zranené ženy k mužom?
Keď táto žena bez sebaúcty vyrastie, môže sa z nej stať veľké dievčatko – bude romantická, zasnená. Celý život sníva o princovi z argentínskych seriálov, pretože takto uniká z ťažkej domácej reality. A to bude projektovať aj na svojho manžela.
Poznám prípady, keď dievča žiadalo od chlapca: „Začni cvičiť, lebo chcem mať vedľa seba pekného vyšportovaného chlapca.“ On jej urobí po vôli, a ona vytiahne ďalšiu požiadavku. Viem o prípadoch, keď musel muž zmeniť prácu, lebo sa jeho manželke zdal plat veľmi nízky. Išlo pritom skôr o jej nároky, než objektívnu potrebu.
Zrelosť ženy tiež „zabezpečujú“ otcovia?
Primárne je to tiež ich úloha. Žena, ktorá je vnútornou svätyňou, je obrovským darom a živým evanjeliom. Príklady sú: blahoslavená sestra Zdenka alebo svätá Matka Tereza, ale tiež ženy, ktoré žili v rodinách – napríklad Alžbeta Uhorská.
Dôležité je, aby žena dobre nasmerovala energiu, ktorú získa asi po štyridsiatke.
Akú energiu myslíš?
Ako som hovoril, my muži začneme strácať po tridsiatke sily a znižuje sa nám testosterón, u žien je to naopak. Žena je inzultovaná mesačným cyklom, ktorý sa začne už v puberte. Do toho záťaž materských dovoleniek a toto sa končí po štyridsiatke, keď sa jej telo znova začína meniť. Muž stráca sily a žena chytá druhý dych a tam sa delí jej duchovná cesta – buď sa z nej stane múdra svätica, alebo čarodejnica na metle. Rozprúdi sa v nej obrovské množstvo energie, ktorú ak žena nevloží do nezištného sebadarovania a obety, nasmeruje ju do zlomyseľností, intríg a konfliktov. Narobí to veľkú škodu. Muži potom unikajú do svojich vnútorných svetov, aby sa cítili byť mužmi – idú napríklad s kamarátmi na ryby, lebo aspoň tam si myslia, že sú pánmi tvorstva.
Bohu vďaka za všetky ženy, ktoré dovolia byť mužom mužmi, že sa neboja byť zraniteľnými. Nedá sa určiť návod pre každý pár, lebo ide vždy o konkrétnu duchovnú cestu konkrétnych manželov.
MUŽI SÚ BOJOVNÍCI, KTORÍ KRVÁCAJÚ, ALE NEVZDÁVAJÚ SA
Keď poznáš tieto poznatky a informácie, nefrustruje ťa, keď si muži, otcovia a synovia ubližujú?
Zaujímavá otázka, no odpoviem inak – čo ma povzbudzuje. Povzbudzuje ma, že všetci, napriek tomu, že žijú ťažké situácie a príbehy, bojujú a idú ďalej. Povzbudzuje ma, keď muž prosí Boha o silu, aby zvládal prijímať svoju manželku takú, aká je.
Podelím sa s jednou osobnou skúsenosťou – asi najsilnejším zážitkom za posledné roky. Bol som pozvaný na duchovnú obnovu pre mužov, ktorú vedú Saleziáni dona Bosca spolu s tímom Janka Balažiu (prerodiny.sk). Chodia tam iba muži, najčastejšie vo veku 25 – 55 rokov, ktorí vedia hneď vytvoriť spoločenstvo a štruktúru, ide sa priamo na podstatu. Muži tam premýšľajú a analyzujú svoje hodnoty, splniteľné a nesplniteľné očakávania, prečo sa správajú ako sa správajú.
Na jednej večernej aktivite robili Uličku hanby. Ide o aktivitu, kde na vlastnej koži muži precítia, čo bolestivé zažili v minulosti. Zorganizovalo sa to vonku v lese, o desiatej večer za tmy, Donovaly, 120 chlapov, dynamická atmosféra – a tento rituál, po ktorom nasledovala adorácia, ktorú som mal viesť ja.
Ako prebiehala?
Adorácia mala tri vstupy, trvala asi hodinu a pätnásť minút. Muži kľačali, mal som pripravené nejaké podklady, viac som však improvizoval a doteraz mi je ľúto, že to nebolo nahrané, lebo to bolo veľmi silné aj pre mňa. Nechal som sa v modlitbe viesť tým, čo rezonovalo každým chlapom, ktorý si prešiel uličkou hanby.
Tí muži kľačali pred svojím Bohom, lebo si uvedomovali, že bez neho to jednoducho nedajú. Na záver adorácie som sa rozhodol, že dám každému jednému z nich osobné požehnanie s monštranciou: pätnásť sekúnd, tvárou tvár Eucharistia voči mužovi, aby adoroval Krista a potom osobné požehnanie.
Ako si to vnímal?
Prežil som tam niečo veľmi silné, doteraz to neviem presne pomenovať. Akoby vzdávali cez všetky zranenia, rany, jazvy hold Božiemu majestátu. Boli tam ako bojovníci, ktorí krvácajú, ale nevzdávajú sa.
…
(OBRÁZOK KNIHY)
Rozhovor je úryvok z novej knihy KŇAZ JURAJ SEDLÁČEK: PRÍTOMNÝ OTEC JE DAROM.
Univerzitný kaplán doc. ThDr. Juraj Sedláček, PhD., DiS. sa v knižnom rozhovore ponára do náročných tém dneška, mužstva a otcovstva. Kňaz, ktorý rozumie mužskej duši citlivo odkrýva otcovské zranenia a traumy.
Objednajte za najvýhodnejšiu cenu tu. (https://www.nakupujemplus.sk/knihy/knaz-juraj-sedlacek–pritomny-otec-je-darom-3/)
Úvodná fotografia: www.pexels.com
