Na šomraní nie je nič zlé. Alebo áno?

0
537

S manželom sme sa dali dokopy aj vďaka šomraniu. Sťažovali sme sa na to, čo sa nám na našom štúdiu v Kolégiu Antona Neuwirtha nepáčilo, na ľudí, ktorí nám liezli na nervy… Nič a nikto nie je dokonalý a my, mladí idealisti, sme si to takto spoločným šomraním ventilovali. Hundrať nie je cnosť. Posťažovať sa však niekedy treba, ale na správnom mieste a správnemu človeku.

Buď hundreme tak, že hovoríme o nás, ako nám je nafigu, ako zle sa cítime alebo – sťažujeme sa na tých druhých. Keď sa sťažujeme na svojich blízkych – či už na deti, na manžela, svokrovcov, kamošov… pred niekým iným, vystavujeme ich ohováraniu a zraňovaniu. Hoci naše negatívne zdieľanie sa môže byť pravdivé a, povedzme aj, že to ten poslucháč s nami myslí dobre, je to na niečo dobré? Ak sa s takouto osobou nestretávame často alebo vôbec, ostaneme mu v mysli zaseknutí ako človek, ktorý nezvláda svoju situáciu, svoje vzťahy. Napríklad o sebe šírime povesť, že máme otrasného manžela (veď sa nie je čo čudovať, keď ho vychovali takí príšerní ľudia, akými sú naši svokrovci) a nevychované zlé deti (za čo, pravdaže, môžu ony samé, ale najmä svokrovci a manžel).

Pravdaže to nie je pravda, môže to byť len naša chvíľková slabosť, momentálna zlá nálada, túžba zhodiť zo seba starosti tým, že sa niekomu vyrozprávame.

No ale – má takéto hundranie, často spojené so zveličovaním, na nás nejaký pozitívny účinok? Naozaj sa potom cítime lepšie, cítime úľavu?

Pravdupovediac, ja nie. Buď mám priamo výčitky svedomia, alebo si aspoň hovorím, že – teda, Diana, zas si sa vyfarbila.

 Nesťažujme sa cudzím ľuďom

Sťažovaním sa pred ľuďmi, ktorým na nás nezáleží, sa môžeme vystaviť ohováraniu alebo zraneniu (aj veta: „Tak si nemala mať žiadne deti, keď to nezvládaš!“ už bola nejednej mame povedaná). A keď aj nie, svojím hundraním v inom človeku zanecháme pocit ťažoby, nervozity, smútku, možno aj hnevu alebo dokonca mu budeme na smiech. To iste nebol cieľ. Nesťažujme sa cudzím ľuďom.

Pozor, prosba o pomoc, o modlitbu, to je už o niečom inom. Taká požiadavka znamená, že naozaj vnímame problém, ktorý chceme riešiť a nezvládame alebo nechceme byť na to sami. Ale určite prosbu o modlitbu či inú pomoc neformulujeme len tak hocikomu.

Nedávno som sa zasmiala na výroku: „Ak máš potrebu rozprávať o svojom probléme viac ako trom ľuďom, tak nechceš pomoc, ale pozornosť.“

 Keď už hundreme, ukážme aj druhú stranu mince a buďme vďační

Určite nechceme odradiť iných od života, od materstva, od kresťanstva, nie? Tak sa nehanbime priznať, že život je ťažký, ale krásny. Mať sa dobre a priznať to, to sa na Slovensku veľmi nenosí. Hovorí sa, že Slovákovi je len vtedy dobre, keď mu je dobre zle. Dokazujme sami sebe, svetu aj Bohu, že je to len hlúpa povedačka a že sme vďační za všetko to požehnanie, ktorým sme obkolesení. Jednu moju vyučujúcu, ktorá strávila niekoľko rokov v Jeruzaleme, rabín upozornil, že na otázku „Ako sa máš?“ začne hneď vymenovávať, čo ide a čo celkom dobre nejde, miesto toho, aby hneď povedala: „Bohu vďaka za všetko,“ a až potom začala ďalej hovoriť, čo ju trápi.

Zarezonovala vo mne aj veta od iného vyučujúceho: „Vďačnosť je veľmi oslobodzujúca!“ Nech nám už vyčíta kto chce čo chce, len nie to, že sme neboli vďační za Božie konanie v našich životoch.

 Otočme si to, porozmýšľajme, s kým sa radi stretávame my, kto je pre nás inšpiratívny, s kým sa cítime dobre? Tipujem, že nie niekto, kto pred nami väčšinu času fňuká za to, ako veci nezvláda, ale človek vďačný a radostný, ktorý vie oceniť všetko dobré a to ťažké nesie so skutočnou nádejou.

 Dobrým priateľom sa posťažujme, aspoň občas

Ak to nebudeme robiť, vyvoláme pocit, že nechceme mať dôverné priateľstvo, že si toho človeka nechceme pustiť k telu. Predsa len, všetci vieme, že nežijeme v nebi, niekedy je na čo šomrať. Dobré priateľstvo je aj o otvorenosti a úprimnosti, keď je ťažko, nielen o úsmevoch, dobrej nálade a pochvaľovaní si. Mám jednu známu, ktorá si takto narušila niekoľko priateľstiev. Všetko bolo pre ňu krásne, všetko bolo ľahké, všetko bolo v pohode… a pritom bolo jasné, že má aj ona svoje problémy, len to nechcela priznať, nám a možno ani sama sebe.

 Pozor, prichádza pokorujúca pointa

 A predsa… keď sa cítim zle, keď som negativistická a šomrem, cítim sa potom ešte horšie. Ale hlavne vidím, že nie som dokonalá, že mám k dokonalosti ďaleko.

A to je dobré.

Nie som so sebou spokojná, oľutujem svoje slová, svoju náladu.

A to je dobré.

Nepovyšujem sa, keď sa sťažuje niekto iný mne, neodsudzujem ho za to, pretože si dobre pamätám na moje ufňukané vyliatie srdca.

A to je dobré.

Pretože v kresťanstve, v našom vzťahu s Bohom nejde o sebarozvoj do dokonalosti typu „úsmev, hlava hore, idem sa presadiť“, ale o lásku, o milosrdenstvo, o službu, o pokoru… Pretože vieme kto sme, nemáme sami od seba očakávať dokonalosť a nemáme upadať do smútku, keď vysvitne, že naozaj dokonalí nie sme, aj keď sme si to v kútiku duše mysleli. Cítiť sa občas sám zo seba mizerne je úplne v poriadku. Pokorujúce zistenia o nás samých sú vždy veľmi užitočné, pretože nás učia nespoliehať sa sami na seba, ale pozývať do svojho života Boha, ktorý jediný je dobrý, ktorý jediný je dokonalý.

Úvodná fotografia: www.pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno