Narodil sa v Bratislave, kde vyštudoval a stretol svoju lásku, a hoci to vyzeralo logicky, že tu si naplánujú aj ďalší život, skončili v malej dedinke neďaleko Žiliny. Spolužitie s Martou totiž nezačali tak, že by si boli sadli a kreslili vlastné sny, naopak, v modlitbe sa spýtali Boha, kde ich chce mať on. Poslanec Národnej rady SR Richard Vašečka.
Aj keď si myslíme, že všetko budeme robiť inak ako naši rodičia, väčšinou si zakladáme rodiny veľmi podobné tým, v ktorých sme vyrástli. Ako vás dvoch s manželkou ovplyvnili tie vaše? A do akej miery ste sa formovali vy dvaja navzájom?
Obaja pochádzame z tradičných katolíckych rodín a živú osobnú vieru sme prijali v prostredí mládežníckych kresťanských spoločenstiev. To spätne pôsobilo aj na naše rodiny. Keď sme začali spolu chodiť, obaja sme boli už pevne rozhodnutí nasledovať celým srdcom Pána Ježiša a slúžiť mu v Cirkvi. Na tomto rozhodnutí sme založili aj naše manželstvo a celý náš spoločný život. Ešte ako slobodní sme patrili do spoločenstva, ktorého členmi sme dodnes. Naše vzájomné povzbudzovanie vo viere spočíva v upevňovaní nášho rozhodnutie prijať Ježiša za svojho Pána a rozmieňať ho na drobné. Aby platilo v našej každodennosti. Ak sa rozhodujeme, či už ako manželia alebo aj celá rodina spolu, kladieme si otázku: „Čo chce Pán, aby sme urobili?“ Lebo veríme, že to je to naj!
Takým bolo celkom určite aj vaše rozhodnutie kráčať životom spoločne. Od chvíle, keď ste sa s manželkou jeden do druhého zaľúbili, sa však určite menila nielen vaša láska, ale aj váš pohľad na ňu. Ako?
S pribúdajúcimi rokmi, aktuálne máme za sebou 17. výročie sobáša, stále viac spoznávame, čo to láska, a to aj tá manželská, vlastne je. Presviedčame sa, že nie nadarmo hymnus na lásku začína opisovať vlastnosti lásky slovami „Láska je trpezlivá“ a opis končí slovami „Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.“ Keď som po dvoch rokoch kriticky hodnotil naše manželstvo, Martuška povedala geniálnu vetu: „Ešte len dva roky a ty chceš zázraky?“ Jedno z najdôležitejších zistení je, že láska potrebuje stále rásť, objavovať nanovo jeden druhého a že na to potrebuje roky. Vlastne celý život. Skončiť alebo vzdať sa skôr, znamená nespoznať lásku. Preto akákoľvek udalosť, príjemná či nepríjemná, pomáha našej láske, keď upevňuje naše rozhodnutie bojovať o ňu ďalej.
Určite ju upevnil aj príchod vašich štyroch detí. Do akej miery vám v ich prijatí a následnej výchove pomohla a pomáha viera?
Žijeme vo viere v Božieho Syna, ktorý nás miluje a obetoval za nás seba samého (porov. Gal 2,20). Sme presvedčení, že náš Otec v nebi vie, čo potrebujeme. A že keď budeme hľadať ako prvé jeho kráľovstvo, on sa o to ostatné postará (porov. Mt 6,33). Táto viera spôsobuje, že napriek tomu, že si uvedomujeme ťažkosti viacdetnej rodiny, prežívame rodičovstvo ako veľké požehnanie a veľkú radosť. Chceme deti. Aj tie, ktoré už máme, aj tie, ktoré nám Boh ešte chce požehnať. Tešíme sa z nich a sme na nich hrdí. Aj keď dnešná doba prináša množstvo rizík a nebezpečenstiev, svojim deťom dôverujeme a nebojíme sa o ich budúcnosť. Naopak, s radosťou sledujeme ich rast a nové okolnosti v ich životoch. A pomaly sa už začíname tešiť na vnúčatá. Aj keď si ešte asi počkáme. Najstarší syn práve nastupuje na strednú školu.
Jedna vec je viera, ktorú dostávajú deti doma od vás, druhá je prostredie, v ktorom ju majú prežívať. Ako na vieru mladých z vášho pohľadu vplýva samotná katolícka cirkev? Má ešte stále potenciál byť tak výrazne inšpirujúcou ako to bolo za čias komunizmu? Alebo dnes až príliš medializované problémy mladým sťažujú nájdenie vlastnej živej viery? Vnímate to na vašich deťoch?
Bunky Cirkvi, ktoré sa držia Krista, sú vždy inšpirujúce. Bez ohľadu na dobu a okolnosti. S rodinou prežívame veľkú životaschopnosť Kristovej Cirkvi. Či už vo farnosti, do života ktorej sa aktívne zapájame, v cirkevných školách, ktoré naše deti navštevujú alebo v spoločenstvách, v ktorých žijeme a s ktorými sa priatelíme a spolupracujeme. Naše deti sú týmto ovplyvňované oveľa viac ako médiami. Televíziu vôbec nemáme a internet sa snažíme používať s mierou a mať ho u detí pod kontrolou.
Myslíte si, že takto budú dostatočne pripravené na dospelý život? Ako sa celkovo dívate na dnešných mladých – dokážu zvládnuť túto dobu?
Mládež je obrazom spoločnosti. Žiť v dnešnom svete je veľmi náročné, mnohé prirodzené vzory a spôsoby sa rozpadajú. Ako rodičia si uvedomujeme, že je v prvom rade našou úlohou – v spolupráci so školou – aby naše deti rástli vo viere a v múdrosti a aby sa z nich stali zrelí a zdraví dospelí ľudia. Aby ich nestrhol prúd, ale aby patrili k tým, ktorí budú usmerňovať spoločnosť správnym smerom.
Nebudú to mať však predsa len ťažšie, ako sme to mali my?
Je fakt, že dnes majú oveľa viacej podnetov a možností a s tým súvisí povrchnosť a roztržitosť. V niečom to majú ľahšie a v niečom ťažšie. Ich život je pohodlnejší. Ak využívajú príležitosti, môžu dosiahnuť veci, o ktorých sa nám ani len nesnívalo. Silným fenoménom je technika a sociálne siete. Ak nie sú vyvážené dôrazom na osobné vzťahy s blízkymi a priateľmi a časom v prírode, môžu deformovať. Hoci sme pozitívne naladení voči moderným prostriedkom, sme radi, ak môžeme stráviť spoločný čas ako rodina mimo civilizačných vymožeností. Práve sa balíme na splav Dyje a Moravy.
To je pre celú rodinu asi výnimočná chvíľa – budete všetci spolu. Už nejaký rok sa totiž verejne angažujete, čo znamená aj zvýšené nároky na zladenie pracovných povinností s rodinným životom. Ako vaše politické účinkovanie prijala manželka a ako deti?
Rozhodnutie prijať kandidatúru za poslanca som urobil spolu s manželkou a čiastočne aj s deťmi. Inak si to ani neviem predstaviť. Žiadna práca, ani politika, by mi nestáli za to, aby to vyvolalo vnútorné rozdelenie medzi mnou a Martuškou, ale ja v cele rodine. Zladiť prácu poslanca a rodinný život je totiž naozaj náročné. Dnes už chápem, prečo veľká časť politikov býva v Bratislave. Hoci pochádzam z Bratislavy, nebol by som rád, aby sme sa tam sťahovali. Žijeme v malej dedinke neďaleko Žiliny, máme tu spoločenstvo, priateľov, krásnu prírodu. Hneď za domom veľkú lúka a les. Bez plota. Navyše si myslím, že poslanec by mal tráviť dostatok času medzi ľuďmi, ktorých zastupuje. Moje týždňovky, našťastie s prestávkami, sa tak snažíme riešiť kvalitou a intenzitou spoločného času v rodine.
Čo vám z neho prináša najväčšie potešenie?
Okrem intímneho manželského času? Napríklad keď spolu prežívame advent či Veľkú noc. Keď ideme spolu na výlet na nové miesto a zažívame nadšenie z jeho krásy. Keď prichádzam po dlhšom čase domov a deti mi bežia oproti a hádžu sa mi okolo krku. Keď sa veľkí starajú o malých a malí pozerajú s obdivom na veľkých. Rozhovory od manželky cez najstaršieho až po najmladšiu. Niekedy ale aj keď všetci večer pozaspávajú a ja mám chvíľku pre seba.
Nedostatok času je vážny boj, aké ďalšie úskalia v rodinnom živote ešte vidíte?
Najväčším úskalím je odsúvanie tých najbližších na druhú koľaj. Hlavne, keď si na to nachádzame „vznešené“ dôvody. Keď berieme manželský vzťah a rodinu ako samozrejmosť a zabúdame byť vďační. Za všetko a hlavne za „maličkosti“.
Aj toto ukazuje, že manželské spolužitie, a rodina ako taká, je veľká škola. Ako ste v nej pokročili v riešení nezhôd a problémov?
Vďaka tomu, že sme obaja rozdielni, učíme sa veľa jeden od druhého. Pri riešení problémov sme objavili dva extrémy, ktorým sa snažíme vyhnúť. Jeden je problém príliš dramatizovať a sústrediť naň všetku pozornosť až zabudneme na ostatné „neproblematické“ veci. Potom sme smutní a príliš negativistický. Opačný extrém je reálne problémy dlhodobo neriešiť a čakať, že sa sami nejako „upracú“. No neupracú.
Tým sa to učíte nielen vy, ale celkom určite cez vás aj vaše deti. Vieru a praktický kresťanský život totiž vnímajú cez konkrétne veci. To sa týka aj modlitby a spoločných, nazvime to, rituálov. Mimochodom, máte ich vo vašej rodine aj vy zaužívané?
Keby sme nemali tieto „rituály“, čiže spoločnú modlitbu, nemohli by sme ani pomyslieť, že by sme sa nazývali kresťanskou rodinou. Ráno sa modlíme najčastejšie v aute do mesta. Je to pätnásť minút, ktoré máme pravidelne k dispozícii, a ktoré takto najlepšie využijeme. Najsilnejšia je ale večerná modlitba. Tu si čítame z Písma, spievame, modlíme sa vlastnými slovami. Jej charakter dokresľuje liturgické obdobie, napríklad adventný veniec. Jeden rok sme si v advente pri večernej modlitbe čítavali z evanjelia na nasledujúci deň a zapísali si z neho na odkazový lístoček myšlienku, ktorú sme vnímali ako Božie Slovo pre našu rodinu. A lístočky sme lepili jeden vedľa druhého na chladničku. Bol to taký náš adventný kalendár. Raz som prišiel domov, keď už všetci spali. Nezúčastnil som sa teda večernej modlitby. Dokonca som nešiel ani do chladničky (čo je u mňa neobvyklé). A zhodou okolností som aj ráno vstával skôr ako ostatní. So zalepenými očami som si zalial kávu a išiel do chladničky po mlieko. A vtedy som si všimol, že pribudol nový lístoček. Netušil som, aké bolo evanjelium, a bol som zvedavý, čo ich oslovilo a čo si zapísali. Bol som hlboko dotknutý, keď som tam čítal slová z podobenstva o boháčovi a Lazarovi: „Syn môj, ty si dostal za života všetko dobré.“ Stál som tam s hrnčekom kávy v ruke a po lícach mi tiekli slzy. Pretože v tej chvíli ku mne Boh prehovoril cez lístoček mojej rodiny a vedel som, že ja som ten syn, ktorý dostal v živote všetko dobré. A tak som ďakoval Bohu za to všetko dobro a hlavne za svoju rodinu.
Nádherné. Ako ste sám spomenuli, vaše deti sa dostávajú do obdobia dospievania. Z čím ich pošlete do života, keď príde čas? Máte nejaké odporúčania, ktoré by ste im chceli v otázke viery dať?
Dôveruj Otcovi, modli sa k nemu a počúvaj jeho Slovo. A nebuď vo viere sám, ale drž sa jeho Cirkvi. Pretože to je aj naša vlastná skúsenosť.
A teraz mi dovoľte pár otázok pre vás ako politika. Jednou z oblastí, ktoré vám ležia na srdci je rodina. Myslíte, že jej na Slovensku štát pomáha dostatočne?
Podľa mňa nie. Zároveň by som však chcel povzbudiť mladých, aby sa v týchto veciach nespoliehali v prvom rade na štát, ale aby dôverovali Otcovi v nebi a robili kroky viery.
To je jednoznačne to najdôležitejšie, ale určite netreba rezignovať ani na to, aby sa veci menili k lepšiemu na strane štátu. Čo je to, čo považujete urobiť za najdôležitejšie?
Prvou vecou je pripomínanie významu manželstva a rodiny pre spoločnosť a podpora výchovy k manželstvu a rodičovstvu. Ďalšou je maximálne úsilie, aby mladí ľudia nemuseli obetovať veľkú časť svojho života často nekvalifikovanej práci v zahraničí. Aby bolo normálne, že pracovití a triezvo zmýšľajúci mladí ľudia si tu nájdu primeranú prácu, vhodné bývanie – či už formou nájomného bývania alebo pôžičky na vlastné – a bez obáv si založia rodinu. Čiže podpora zamestnanosti mladých, bytová politika a podpora tých, ktorí si zakladajú rodiny.
Ako teda vidíte budúcnosť rodín, najmä tých kresťanských?
Podľa mňa je veľmi sľubná a nádejná. Bude však závisieť od živej a pevnej viery v Boha, prežívanej v rodinnom spoločenstve a vyznávanej pred svetom. A tiež od pravdivej lásky, o ktorú sa budú vytrvalo usilovať manželia i rodičia a deti. Ak si zachováme vieru a lásku a prijmeme plodnosť ako požehnanie a dar, vidím budúcnosť Slovenska v priebehu niekoľkých generácii veľmi nádejne.
Autor: Andrej Alberty
Úvodná fotografia: www.pixabay.com
