Spoza dverí psychologickej poradne bolo počuť hlasitú hádku. Muž kričal na ženu, obviňoval ju, ona hlasito vzlykala a bránila sa každému nepravdivému slovu. Poradca sedel v strede a situáciu trpezlivo sledoval. V istom momente, po nie krátkom čase, poradca hádku prerušil. Bolo počuť, ako sa pokojným hlasom oboch opýtal: Ste sviatostne zosobášení? Obaja odpovedali: Áno. A on na to: A ako je možné, že ste takto dopadli?
Nevyužitá prítomnosť
Osoba Krista pompézne pozvaná do života manželov v deň sobáša, sa v realite všedných dní stáva často nevyužitou a neprítomnou. Manželia, hrdí na svoju sebestačnosť sa neraz s naivnou odvahou vrhajú do náročných situácií života dúfajúc, že ich zvládnu svojou vlastnou šikovnosťou. Rozhodujúca je často až skúsenosť pádu, ktorá býva neraz bolestná. Ako je možné, že sme takto dopadli? Znie často z úst tých, ktorí boli na život a na smrť presvedčení o pravosti ich lásky. Kde sa stala chyba? Ako je možné, že umrelo to, čo kedysi prinášalo život?
Keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel
Táto dva razy opakujúca sa veta sestier z Betánie poukazuje na kľúčovú podstatu problému akejkoľvek smrti (i smrti lásky) – neprítomnosť Krista. Lazárové sestry jasne pochopili, že centralita Krista je pre život rodiny nevyhnutná, pretože „prítomnosť Krista spôsobuje život“ (RUPNIK, M.I. Pri stole v Betánii, 74).
Na aké dvere klopú dnešní manželia v čase krízy? Koľko „sestier“ zasiela dnes v chorobe svojho „brata“ Kristovi odkaz „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý?“ Koľkí z manželov sú schopní pozdvihnúť svoj pohľad z cyklu problémov a uprieť svoj zrak na Krista, s ktorým sú vo sviatosti manželstva organicky spojení? (BONETTI, R. Il sacramento delle nozze, 39)
Znakom zaštepenia do Krista je život a plodnosť…
Kristova reálna prítomnosť v živote manželov začína už sviatosťou krstu. Krstný list nie je len obyčajný kus papiera, ktorý je potrebné odovzdať kňazovi ako podmienku pre sobáš v kostole. V krste Duch Svätý vovádza pokrsteného do jedinečného vzťahu s Kristom, medzi kresťanom a Kristom sa rodí osobitné puto. Krstom kresťan viaže svoj život so životom Krista. (BONETTI, R. Il sacramento delle nozze, 11-13, 21)
Krstom sme zaštepení ako suché ratolesti do stromu kríža, ktorý cirkevní otcovia nazývali svadobným lôžkom Krista a Cirkvi. Z tohto snubného vzťahu prúdi miazga života a plodnosti, miazga Ducha Svätého do výhonkov prvej komunity kresťanov a cez nich, skrze krst, do ďalších a ďalších výhonkov, cez ktoré prichádza život do každého kúta sveta. Tento obraz vyjadruje i známa mozaika baziliky sv. Klementa v Ríme, ktorá poukazuje na nespočetné množstvo výhonkov stromu kríža, ktoré prinášajú život. Ako do Cirkvi, tak aj do domácej cirkvi prúdi život iba z Krista. Kresťanským manželstvom sa krstný výhonok rozvetvuje, tzn. krstná milosť, žitá doteraz individuálne, sa mení a špecifikuje: dvaja pokrstení ju začínajú prežívať spoločne (BONETTI, R. Il sacramento delle nozze, 23). Akákoľvek plodnosť manželov (či duchovná alebo telesná) je dôsledkom a dôkazom plodnosti Ducha, ktorý do nich prúdi z kmeňa kríža.
Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte…
Napriek tomuto zaštepeniu často vidieť, že v manželstve pokrstených sa prítomnosť Krista vôbec neprejavuje. Tá skutočnosť sa podobá človeku, ktorý napriek tomu, že má doma automatickú práčku, uprednostní napriek náročnosti ručné pranie. Podobá sa pitiu horkej kávy, ktorej sladkosť si nemožno vychutnať, lebo cukor ostáva nerozmiešaný. A tak napriek gestu pozvania Krista sprítomnenom vo sviatosti manželstva, jeho prítomnosť zostáva nevyužitá. A tento fakt vytvára i spôsob, akým manželia svoje manželstvo žijú.
Tento stav pripomínajú i slová olomouckého arcibiskupa Jána Graubnera, ktoré zazneli na synode o rodine v roku 2014: „Kým sa manželia nenadchnú pre ideál, budeme riešiť dôsledky manželských havárií. Sú ako letci, ktorí sa držia pri zemi a havarujú len preto, že nenabrali potrebnú výšku“. A pokračuje: Potrebujeme učiť veriacich „žiť zo sviatostí“.
Drvivá väčšina kníh s manželskou a rodinnou tematikou na kresťanskom knižnom trhu upozorňuje manželov na ich problémy a nedostatky; svoje odpovede zameriava na tréning zručností (nácvik komunikácie, riešenie konfliktov, výchova detí) a iné pragmatické rady. Jedna kniha ponúka desatoro výchovy, iná 100 spôsobov, ako potešiť manželku, ďalšia 3 zásady pre šťastné manželstvo. Celé úsilie manželstva sa pritom koncentruje na ľudské úsilie, pričom sa opomína rozmer Božej milosti pôsobiacej v živote manželov. Mnoho manželov zostane len kdesi pri zemi, prechádza od jedného vyriešeného problému k ďalšiemu, ešte väčšiemu a tak sa zamotávajú v nekončiacom cykle problémov, pričom tu platí jasné pravidlo: Problémy rastú rýchlejšie ako ich riešenia. Toto nie je spochybnenie ľudského úsilia, dôležitosti komunikácie, riešenia konfliktov, harmonizácie, uvedomenia si rozdielov medzi mužom a ženou. Milosť vždy predpokladá prirodzenosť. Skôr poukazujeme na prílišné zameranie sa na prirodzené ľudské úsilie a potlačenie toho nadprirodzeného.
Oči všetkých sa upreli na neho
Prvoradý model vzťahu, na ktorý majú manželia hľadieť, je vzťah Krista a Cirkvi. Čo je manželstvo sa odhaľuje tam, kde Kristus dáva svoj život. Tento vzťah nie je len ideálom a príkladom, na ktorý manželia hľadia, manželia doslova klíčia z jednoty Krista a Cirkvi (Porov. BONETTI, R. Il sacramento delle nozze, 39, 42). Kríž, zavesený nad manželskou posteľou, nie je len módnym doplnkom, ale vzťažným bodom celého priestoru domácej cirkvi, na ktorý sa upierajú oči celej rodiny. Naopak, čo je centrom domácností našich domácich cirkví, okolo ktorých sa usporadúva nábytok i život rodiny? Čo je srdcom rodiny pokrstených? A ako sa táto centralita prejavuje alebo vyjadruje napr. v obývačke? (Porov. RUPNIK. M.I. L´arte della vita, 129)
Priateľstvo s Ježišom buduje rodinu
Ak je Kristus najdôležitejšou postavou domácej cirkvi, úlohou rodiny nie je nič iné ako budovať priateľstvo s Ježišom. Toto priateľstvo si od nich žiada, aby sa ako rodina pripodobňovali Hosťovi, ktorého prijímajú, až kým nedosiahnu mieru jeho Lásky. (Porov. NORIEGA, J. – GRANADOS, J. Betania una casa para el amigo) Priľnúť ku Kristovi. Tak silne si ho zamilujú – že prenikne celú ich osobu. (Porov. RUPNIK, M.I. Pri stole v Betánii, 90)
Priateľstvo s Kristom sa upevňuje konkrétnymi gestami. Priatelia túžia byť často spolu, lebo túžia po jednote (život zo sviatostí), trávia spolu čas (rituál dobrej kávy) a rozprávajú sa (život z modlitby), zasielajú si a čítajú listy (prameň Božieho slova)…
Tí, ktorí sa milujú, sa na seba podobajú – a to je i cieľ človeka, ktorý podčiarkuje pápež František v najnovšej exhortácii – pripodobniť sa Kristovi, na ktorého obraz a podobu sme boli stvorení (Porov. Gaudete et exsultate 32); reprodukovať Ježišov život v našom vlastnom živote (Porov. Tamtiež 20). Vďaka sile tohto priateľstva dali svoj život zástupy mučeníkov. A nanovo ho získali milióny hriešnikov. To vzbudzuje naliehavú otázku o tomto veľkom priateľovi, otázku, ktorá bude vibrovať počas celej histórie, zo storočia na storočie, od rodiny k rodine, od kresťana ku kresťanovi[1]. Aká je kvalita môjho osobného priateľstva s Ježišom v mojom krstnom pute? Na koľko reálne je prítomný Kristus v mojom sviatostnom manželstve? On je ten istý. Včera, dnes a naveky.
Foto zdroj: www.pexels.com
[1] Porov. NORIEGA, J. – GRANADOS, J. Betánia: domov Ježišových priateľov. Piliere rodinnej spirituality, (nepublikovaný preklad) s. 25.
