Každý, kto niekedy mal to privilégium sprevádzať deti v ich náboženskom prežívaní, vie, že deti a dospelí prežívajú vieru úplne inak. Sú to ako dva odlišné svety. Dospelí ľudia už nemajú pokojný a jednoduchý vzťah s Bohom, ktorý je pre deti taký prirodzený. Pre dospelých je, naopak, normálne prežívať v duchovnom živote aj ťažkosti a boje, časy „útechy“ aj „neútechy“ (ako hovorí sv. Ignác), obdobia, kedy cítime radosť z Božej lásky, ale aj obdobia, kedy cítime neochotu a nehodnosť predstúpiť pred Božiu tvár. Okrem toho, dospelí akoby vo vzťahu s Bohom stratili schopnosť zostávať pri podstate, čo je, naopak, charakteristické pre detské prežívanie viery. Sofia Cavalletti, zakladateľka Katechéz Dobrého pastiera, sa v knihe The Religious Potential of the Child (Náboženský potenciál dieťaťa) zamýšľa nad tým, čo môže urobiť dospelý človek, keď chce sprevádzať životom viery dieťa, ktoré, ako sa zdá, žije svoj vzťah s Bohom spôsobom takým odlišným od toho, čo pozná on sám. V tomto článku vám ponúkam zopár konceptov, ktoré Cavalletti predkladá vo svojej knihe a ktoré nám pomáhajú nazerať pravdivo a s úctou na vzťah medzi dieťaťom a Bohom.
Ohlasovať radosť
Na začiatku sa pozrime na rozdiel medzi katechézou a kerygmou.
Kým katechéza je systematické vyučovanie doktríny viery, kerygma je prvotné ohlasovanie radostnej zvesti. Jej obsahom je radosť, že Ježiš Kristus zomrel a vstal z mŕtvych pre nás a že Božie kráľovstvo je prítomné na zemi. Katechéza je vysvetlenie, výklad kerygmy, katechéza sa buduje na kerygme. Sofia Cavalletti nás teda pozýva byť pre deti v prvom rade ohlasovateľmi kerygmy, radostnej zvesti. Lebo katechéza je účinná len vtedy, ak stojí na kerygme.
Je tiež dôležité si uvedomiť, že prijímateľmi kerygmy sú dieťa a dospelý. Radostná zvesť je dôležitá nielen pre dieťa, ktoré spoznáva nové veci, ale aj pre dospelého, ktorý potrebuje preniknúť hlbšie do tajomstiev, aby nezostávali na povrchu. „Byť ohlasovateľom kerygmy,“ píše Sofia Cavelletti, „neznamená zaujať pozíciu učiteľa, ale len ponúknuť istú službu. Táto služba nemení postoj, ktorý by mal mať človek vždy, keď stojí tvárou v tvár Božiemu slovu: postoj človeka, čo sa s radosťou, úžasom a vďakou otvára daru, ktorý sa pred ním stále viac a viac odhaľuje.“
Ak sa dospelý dá do roly „spolunačúvajúceho“, deti mu svojou jednoduchosťou a úprimným žasnutím pomôžu obnoviť v sebe citlivosť na veľkosť kerygmy, ktorá nás presahuje. Deti nám svojím vzťahom s Bohom pripomínajú, že tento vzťah je predovšetkým o radosti, a nie o úzkostiach, ako ho často prežívajú dospelí. Ak chceme dieťaťu pomôcť priblížiť sa k Bohu, musíme sa postupne zbavovať štruktúr a nadbytočných prvkov v našom vzťahu s Bohom a spolu s deťmi obracať našu pozornosť na podstatu, na radosť z Kristovej lásky, ktorý vstal z mŕtvych a priniesol nám Božie kráľovstvo. Sofia Cavalletti píše: „Samotné dieťa nám bude učiteľom podstaty, ak vieme, ako ho pozorovať.“ Práve pre túto vzácnu schopnosť ísť ku koreňu veci je rané detstvo privilegovaným časom na prijatie kerygmy.
Veľké tajomstvá viery patria maličkým
Zatiaľ sme si načrtli rozdiel medzi katechézou a kerygmou, postoj „spolunačúvania“ spolu s deťmi a dôležitosť učiť sa od detí ísť ku podstate veci. Teraz sa zameriame na obsah kerygmy. Dospelý má tendenciu byť proaktívny, všetko si naplánovať v súlade so svojimi skúsenosťami a očakávaniami. Cavalletti tu však opäť zdôrazňuje dôležitosť pozorovania detí, ktoré nám sami naznačujú, ktoré elementy viery sú v tom-ktorom období pripravené prijať.
Senzitívne obdobia, o ktorých píše Mária Montessori, nie sú prítomné len v oblastiach ako matematika či jazyk, ale aj v náboženskom prežívaní. V našom átriu (priestor, kde sa realizujú Katechézy Dobrého pastiera) som to už spozorovala mnohokrát. Jeden päťročný chlapec mal asi dvojmesačné senzitívne obdobie na podobenstvo o kupcovi a perle. Každý týždeň, len čo prišiel do átria, si z poličky vybral domček, kupca, perly, vzácnu perlu a dookola si vizualizoval obsah podobenstva. Po niekoľkých mesiacoch si tento materiál úplne prestal brávať. Ďalší šesťročný chlapec začal stále vyrábať papierové hostie, kresliť monštranciu, kalich, v ktorom naznačil víno a vodu. Na každom stretnutí v átriu ma prosil, aby som mu ukázala nové gesto, ktoré robí kňaz počas sv. omše. Zjavne má senzitívne obdobie na sv. omšu, zvlášť na Eucharistiu. Zdá sa, že teraz, keď má takú veľkú túžbu po Eucharistii, je pripravený začať prípravu na prvé sväté prijímanie. Opäť sa vraciame k tomu, že pozorovaním zistíme, že samotné dieťa nám ukazuje, ktoré aspekty viery je pripravené prijať.
Tiež je dôležité priznať si našu tendenciu považovať dieťa za neschopné prijať pravdy viery také, aké sú. Cavalletti si však myslí, že je to opačne: To my nie sme schopní podať tieto skutočnosti deťom vo svojej podstate a jednoduchosti. „Je pre nás oveľa jednoduchšie,“ píše Cavalletti, „hovoriť deťom o anjelovi strážnom než o Kristovi, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych.“ Teológia však nepatrí len múdrym a vzdelaným, nie je záležitosťou elít. Je pre všetkých bez rozdielu. Pokiaľ zostaneme pri podstate, deti nás budú so záujmom počúvať a prijmú semienka, ktoré v nich budú rásť. Ak im odovzdáme podstatu, tá v nich bude otvárať nové horizonty a bude dobrým základom pre duchovný život dospelého človeka. Tak ako v montessori prostredí, aj tu platí Danteho: „Počítaj slová.“ Zvlášť pri najmenších deťoch je dôležité, aby bolo našich slov málo, ale aby smerovali k podstate.
Byť ako deti
Pán Ježiš povedal: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 3) Deti nepochybujú o Božej láske a dobrote, ich vzťah s Bohom je pokojný a jednoduchý. Sprevádzať deti pri ich prežívaní tohto vzťahu je pre nás pozvaním obrátiť sa, byť ako deti a žiť Božie kráľovstvo už tu na zemi.
Foto: pexels.com
