Piatkové letné kino: Ako dôchodkyňa 100 míľ zabehla

V dnešnom piatkovom letnom kine pre vás máme rozosmiatu tvár v cieľovej rovinke. Poznáte Western States 100?

Je to jeden z najznámejších ultrapretekov na svete, a považuje sa za najprestížnejší. Western States 100 znamená 100 míľ alebo 161 kilometrov behu do kopcov a z kopcov. Začínate o piatej ráno v lyžiarskom stredisku a potom kráčate rozpálenými kaňonmi. Do kopcov nastúpate spolu cez 5000 metrov, a z kopcov bežíte spolu cez 7000 metrov – to znamená veľmi veľa stúpania a veľmi veľa zbiehania.

Ťažký pretek, a predsa tak populárny, že sa naň dostanete len vďaka lotérii. A keď už na ňom ste, dostanete na tých 160 kilometrov presne 30 hodín času. Potom vás stiahnu z trasy a vy môžete dúfať znovu o rok.

Posledná minúta tých tridsiatich hodín sa vraj volá Golden, zlatá. A nie je to obyčajná minúta ako na našom maratóne, keď po dobehu keňanov diváci odchádzajú domov na obed. Pozrite ako vyzerá odpočítavanie poslednej minúty – pretože zabehnúť Western States sa nepodarí každému, a je teda jedno, či ste dobehli po cca štrnástich  hodinách (čo je traťový rekord) alebo v poslednej minúte.

The Golden Minute – Western States Endurance Run 2015 from Western States Endurance Run on Vimeo.

Avšak všimnite si tú dobiehajúcu pani, kvôli ktorej sa v cieľovej rovinke dejú veci. To, že do cieľa prichádza len rýchlejším krokom nie je spôsobené iba tým, že má v nohách 160 kilometrov. Je to aj tým, že má v tele sedemdesiat rokov!

Na poslednej občerstvovacej stanici asi dva kilometre pred cieľom sa dozvedela, že ak ten zvyšný úsek dokáže zabehnúť za 16 minút, stihne to v limite a dostane bronzovú sponu na opasok, určenú len finišerom. 16 minút na dva kilometre. Nezdá sa to veľa, ale je to náročný terén. Práve toľko času na ten úsek potrebovala tohoročná šampiónka, ktorá vtedy bola už dávno v cieli.

Nuž, a predsa táto pani začala zrýchľovať – v čase, keď dobiehajúci spomaľujú, dobiehajú, užívajú si ovácie. Začala zrýchľovať za kriku všetkých popri trati. Potom sa k nej pridal tohoročný víťaz, ktorý vtedy už vyše dvanásť hodín sedel v cieli, a tak popri nej bežal v žabkách a kričal. Jej syn, vnuk a podporný tím bežali tiež povedľa trate a kričali. Ak chcete, pozrite si neoficiálne video z posledných 500 metrov, aby ste mali predstavu, čo sa tam dialo. Všetci kričali, a jedna z najväčších bežkýň, ktorá dlho predlho držala na tomto preteku traťový rekord sa neskôr vyjadrila, že čosi takéto doteraz nezažia. Záver: Gunhild Swanson sa stala prvou účastníčkou nad 70 rokov, ktorá pretek dokončila.

Takto nejako možno vyzerá Pavlov pokyn radovať sa. 

Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa!

Avšak bolo by naivné očakávať od radosti vždy iba radosť – radosť vždy neprináša iba radosť. Totiž radosť často potrebuje odvahu. Do stomíľového preteku, do manželstva, do rodičovstva alebo hoci len do obyčajného čestného života sa nedá ísť bez odvahy. 

A my to skúšame, pretože v sebe máme potrebu veľkých príbehov: a preto trénujeme na maratóny. A okrem toho sa učíme ľúbiť nášho partnera aj v zlom (jeho i našom), prekvapí nás materstvo, a potom pomaly preliezame ťažkými dňami s malinkými deťmi. Učíme sa tešiť, prežívať naplnenie, dospievame a popri tom zisťujeme, že radosť je vlastne taký nehlučný spoločník, niekto ako vodič na ultrapreteku, ktorého úlohou je bežať tesne pred vami a uisťovať sa, že nespomaľujete.

Radosť prináša priveľa nastúpaných metrov alebo náročný zostup do kaňonu. Ale tiež má moc naštartovať nás a dokonca nás prinúti zrýchľovať tam, kde sú už len unavené nohy, kde by sme chceli spomaliť, dobiehať a užívať si. A potom.

Radujte sa, neustále sa radujte.

Potom príde dobeh do Pavlovho cieľa: s oblakom svedkov a v potlesku nebies.

___

Úvodná fotografia Alexis Berg / Grand Trail