Prijať do rodiny cudzie dieťa je niečo úplne iné, ako dieťa porodiť. Niektoré odlišnosti sú zjavné, iné by nám ani neprišli na um. A sú aj také, ktoré nechceme vidieť… Aké to vlastne je – osvojiť si dieťa?
Ako sa narodí matka
Na príchod dieťaťa tehotnú mamičku pripravuje „príroda“. Počas tehotenstva sa mení jej telo, pôsobia hormóny. Potom porodí dieťa, ktoré po deviatich mesiacoch intenzívneho spolužitia už trochu pozná a ktoré dosť dôverne pozná svoju mamu. Po pôrode sa opäť spustí hormonálna smršť, ktorá nemusí byť vždy príjemná, každopádne však prospieva vzájomnému vzťahu medzi matkou a dieťaťom a významnou mierou ho uľahčuje. Intenzívny kontakt po pôrode a dojčenie vzťah ďalej prehlbujú.
Pri adopcii je všetko inak. Najskôr tortúra súvisiaca so zápisom do zoznamu žiadateľov. Potom namiesto relatívne predvídateľných deviatich mesiacov tehotenstva nasleduje čakanie, ktorého dĺžku nevie nikto vopred odhadnúť. Môžu to byť tri mesiace, ale aj tri roky. A zrazu to môže ísť až príliš rýchlo – jeden telefonát a o pár dní či týždňov je dieťa doma. Ak sa však súdny kolotoč krúti pomaly, môže sa aj táto fáza ťahať nekonečne dlho… Ale v každom prípade ešte dlho potrvá, kým dieťa, ktoré nám doma prirastá k srdcu, bude aj legálne „naším dieťaťom“. V tom všetkom žiadne istoty, žiadne časové horizonty, žiadne nápomocné hormóny… A často žiadne skúsené mamičky dookola, ktoré by prežívali to isté a s ktorými by sa dalo zdieľať svoje zážitky. Na ihrisku sa hovorí o pôrode a dojčení, nie o súdoch a úradoch…
A čo otecko?
Uňho do hry nevstupujú hormóny, no deväť mesiacov prípravy chýba aj jemu. Potom tiež nemusí byť vždy ľahké vysvetliť v zamestnaní, že zrazu máme dieťa. Čeliť otvorene skutočnosti, že vlastné deti sa nám nepodarilo mať, a konfrontovať sa s reakciami okolia, ktoré môžu byť všelijaké… Okrem toho, prijaté dieťa nemá manželkine oči a ústa po tatovi… Pravdaže, nie je to dôležité, ale pri pripútavaní sa k dieťaťu zohráva veľkú úlohu aj to, že v očiach dieťaťa vidím niečo dôverne známe, niečo zo mňa, z mojej rodiny… Toto prirodzené biologické puto tu nie je a o to prácnejšie sa musí vedome budovať.
S čím prichádza dieťa?
Dieťa, ktoré prichádza do osvojenia, má už za sebou prvé a veľmi významné životné skúsenosti. A to aj dieťa, ktoré sa do adopcie dostane priamo z pôrodnice. Deväť mesiacov žilo v tele svojej matky. Zažívalo jej radosť aj smútok, spolu s ňou prijímalo zdravú i nezdravú stravu, návykové látky, alebo spolu s ňou hladovalo či inak trpelo. A spravidla vnímalo, že je odmietané, nechcené, že prekáža… Potom dieťa zažilo obrovskú stratu – stratu matky, jedinej istoty na tomto svete. Zažilo odmietnutie vo svojej najhlbšej podstate. A začína si budovať presvedčenie: „som zlý, nestojím za nič“ a „ľuďom sa nedá veriť“.
Ak dieťa prichádza do adoptívnej rodiny staršie (hoci len niekoľkomesačné), situácia sa komplikuje ešte viac. Už stihlo zažiť zanedbávanie či týranie vo svojej pôvodnej rodine, alebo pobyt v detskom domove. Tam sa síce oňho starali dobre, a možno aj s láskou, ale určite sa tam nedala zabezpečiť stabilná prítomnosť jednej milujúcej osoby. A bez bezpečného vzťahu s takouto osobou sa u dieťaťa prehlbuje pocit nedôvery v seba i v druhých. (Viac o pripútaní – attachmente a jeho nevyhnutnosti pre zdravý vývin dieťaťa hádam niekedy nabudúce.)
Malý ježko
Takéto dieťa nemá prečo dôverovať novým rodičom a volí si rôzne „stratégie prežitia“. Môže byť úzkostné, nesamostatné, neustále nalepené na rodičovi. Môže byť prehnane milé, „poslušné“, snaží sa nič nežiadať a úplne potlačí svoje vlastné potreby. Alebo sa naopak snaží mať všetko pod kontrolou – silným a vytrvalým plačom, hlasným presadzovaním si svojho a ustavičným bojom o moc. Strach a nedôvera často vedú k nevhodnému správaniu, kvôli ktorému sú deti považované za vzdorovité, agresívne, zlé… A tak zažívajú ďalšie odmietanie, ktoré tento ich pocit posilní.
Hlavnou úlohou osvojiteľov teda často býva milovať dieťa – ježka, ktoré pichá pri každom pokuse pohladiť ho. Avšak pod pichliačmi je bezbranné mäkké srdiečko a osvojitelia musia dopichanými rukami hladkať, až kým nepresvedčia dieťa, že je dobré a hodné lásky. Kvôli tejto náročnej úlohe adoptívni rodičia často používajú iné výchovné metódy a prístupy, než sú zvyknutí rodičia pri výchove svojich vlastných detí. Často sa preto cítia byť iní, nepochopení, „nenormálni“. A často sú zraňovaní „dobrými radami“ priateľov, príbuzných a bohužiaľ nezriedka aj odborníkov…
Má to vôbec význam?
Ak sa osvojitelia vymania z predstavy, že ich dieťa bude také ako ostatné, a vždy nanovo sa rozhodnú milovať ho také, aké je, uvidia zázrak. Uvidia, ako sa dieťa oslobodzuje od strachu, ako rozkvitá, ako začína veriť sebe, ľuďom a Bohu. Ako sa odvažuje milovať a ako sa necháva milovať. Možno sa to neudeje tempom, ktoré čakali, ani v miere, v ktorú dúfali. Možno nikdy nebude ako ostatní, ale môže byť naplno samo sebou a vyťažiť zo svojich možností maximum.
Osvojitelia sú podstatnou súčasťou tohto zázraku. Nemôžu zmeniť minulosť dieťaťa, nemôžu zaručiť jeho dobrú budúcnosť. Ale môžu dať dieťaťu pocit, že nie je samo a že jeho život má cenu. Môžu mu ukázať cestu a sprevádzať ho na nej. A ich láska, tvrdo vydretá hladkaním pichliačov, dá dieťaťu odvahu po tejto ceste kráčať.
Byť súčasťou záchrany ľudského života – to rozhodne význam má.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
