Mária Kohutiarová: Môj život s dcérkou ADHD

0
360

Keď mám hovoriť o jej diagnóze, vybavia sa mi dve situácie z jej krátkeho života. Obe presne kopírujú celý jej problém či dar.

Prvá spomienka je ťažká: kráčala som do školy, keď bola tretiačka. Jej triedna bola vysoká, štíhla, blondínka, sexy nahodená. Veľmi inteligentná, slobodná a… studená. S deťmi to nevedela. „Vaše dieťa je hrozné, treba s ním niečo robiť. Buď sa zbláznim ja alebo pôjdete s ňou ku psychológovi. Toto mi na hodinách nemôže robiť.“

Vedela som, že je živá. Aj o tom, že v prvej triede sa učila sedieť na stoličke a nepadať z nej popri vrtení počas vyučovania. Aj to, že sa sústavne učí nevykrikovať na hodine, neskákať, nevýskať, ne… Vždy však bola jej prirodzená vysoká inteligencia, vynikajúca pamäť, skvelý rozprávačský talent, šoumenské bunky a prirodzená schopnosť spájať a pomáhať tým, čo potrebovali, tmelom triedy a zároveň veľkou oceňovanou pomocou jej skvelých učiteliek. Mali ju proste radi. Okrem tejto jednej.

Druhá spomienka je čerstvá spred pár týždňov: prišla domov, celá bambuľatá, pehavá… a začudovane povedala: „Mami, vyhrala som školské kolo v Čare slova. Neviem, ako je to možné.“ Začudovaná som bola ja: ani slovom nepípla, že sa učí na recitáciu, ani čo sa učí, ba ani ma nepožiadala o preskúšanie či schválenie výberu textu. Že to vyhrala právom, nemám ani najmenšej pochybnosti – väčší herec a šoumen som doma už len ja. Ale znovu urobila to, čo odmala: učila sa všetko sama. Nikdy nechcela pomoc. Odkukala, urobila. Bodka.

Nakoniec, aj prejavovanie pocitov bez bežného, priemerného stavu, ako sme zvyknutí u zvyšných detí a ostatných ľudí, je pre ňu typické. Buď sa teší – nahlas, alebo smúti či hnevá sa – ešte hlasnejšie. Jej mimika a sprievodné pohybové prejavy sú neuveriteľné a mnohí naši známi ju volajú herečka.

 

Pečiatka s diagnózou

Keď som teda šla s ňou od psychologičky, bola som zmätená. O ADHD som predtým počula, ale iné je to mať doma. Moje dieťa, prečo? Surfovanie po informáciách mi zmätok neubral – žiadne z oficiálnych príčin vzniku ADHD na nás nesedelo. Navyše, Dorotka je jediné dieťa, ktoré sa podobá na môjho tatu a tak aj na mňa. Má rovnakú fantáziu, herecké sklony, je živel ako jej mama. Ale ja som ADHD nemala.

Kde sme to teda vzali? Prečo práve my? Kde som urobila chybu? Čo teraz? Lieky? Neublížia jej? Trápila som sa. Aj keď na jednej strane mi pomohlo vedieť, čo jej je a lepšie zvládať hlavne záchvaty hnevu či neochoty v pokoji, prijať jej diagnózu bolo náročné.

Upokojenie prišlo od priateľky psychologičky, ktorá Dorku vyšetrovala a pozná ju od plienok. „Neurobila si chybu nikde, neboj sa. Sú veci, ktorých príčinu ani psychológia nevie vysvetliť. A nemaj obavy, myslím, že z toho, rovnako ako väčšina detí, do puberty vyrastie.“ Vedomie, že mi hovorí o našej Dorke z pozície dlhoročnej praxe a poznania našej rodiny, ma upokojilo. Navyše, moja mama, s ktorou má Dorotka krásny vzťah, povedala: „Budem sa za Dorku modliť. Boh ju uzdraví, uvidíš.“ Vtedy som Dorkinu diagnózu odovzdala. Aj chodenie k neurologičke, aj lieky. V nádeji a vo viere, že Boh vie, prečo je práve takáto.

 

Plusy a mínusy

Dorotka bude mať čochvíľa dvanásť rokov. Sú ľudia, ktorí ju nemajú radi alebo sú z jej bezprostrednosti v rozpakoch. Bolí to, keď ju nechceli z farnosti vziať na prímestský tábor. Alebo ju nechceli na stretku. Viem, že to s ňou nie je vždy jednoduché. Ale: svet nie je jednofarebný a ľudia sme rôzni, musíme sa naučiť prijímať sa. A naopak: sú ľudia, ktorí sú z nej nadšení, nechajú sa ňou objať a jej spontánne referencie bez zábran od večere až po malé tajomstvá z našej rodiny prijímajú so smiechom. V jej fanklube okrem učiteliek je učiteľka výtvarnej v ĽŠU (Dorka krásne kreslí) či učiteľ flauty. Môj otec vždy pri nej zabudne na svoju skepsu z politiky či na svoje bolesti. Jednoducho: Dorka všade prináša nový vietor, závan života, radosti, zmeny, iskru. Jej spolužiačky idú rady s ňou von sa korčuľovať či bicyklovať, lebo s ňou nikdy nie je nuda. Je darom pre svojich mladších súrodencov, zvlášť pre najmenšieho dvojročného Jonatánka. A žasnem nad jej prebúdzajúcou sa osobnou vierou, plnou trefy do čierneho, nad jej modlitbou, rovnako, ako nad jej farebnými, živými snami.

S čím zápasíme, hlavne teraz po nástupe do puberty, je zmysel pre poriadok – doma aj v škole. Tiež aj to, aby prácu, ktorú dostane škole či v rámci domácich povinností, urobila na prvý raz dobre. Vie to, ale – sústredenie je problém. Kým v škole jej pomohol individuálny študijný plán, doma trvám na opätovnom návrate a novom pokuse. Znovu sa učíme byť dôslední. Hnevá sa preto. Niekedy je ťažké zvládať jej hnev s pokojom, ale inak úspech nevieme dosiahnuť. Obávam sa jej dospievania: ešte stále nepochopila/nedozrela k otázke čistoty… je príliš detská, hoci jej telo sa mení a očividne rastie do krásy. Problém je to aj v škole a mnohé veci sme si museli vysvetliť a vysvetľujeme si ich znovu. Nemôžeš mať sukňu takto, pretože… Nemôžeš tancovať ako divá, pretože… Sadni si takto, pretože… Nemôžeš byť nekontrolovaná v jedle, pretože… Ja, tato, súrodenci. Starká. Pani učiteľka. Ako fajn, že ťaháme za jeden povraz. Len je to … únavné.

Každý deň je zápas. Každý deň hráme o Dorku, ktorú treba odkliať zo zakliatia a zároveň jej nebrať jej dary, ktoré má práve pre svoju diagnózu. Vždy však, keď cestujeme k neurologičke do vedľajšieho mesta, máme svoj babinec – a ideme niečo pekné kúpiť. Na to sa obe tešíme. Ja aj na čas, kedy všetkých presvedčíme, že Dorka je plánovaný Boží zázrak.

 

Fotografia: pio3 / shutterstock