Cítil povolanie ísť na Ukrajinu. Ešte ako seminarista sa začal modliť denne za slobodu gréckokatolíkov na Ukrajine. Tam neskôr pracoval na apoštolskej nunciatúre, prostredníctvom ktorej spoznal ľudské tragédie obyčajných ľudí, ktorí zažili komunistický teror.
Od roku 2010 je eparchiálnym biskupom Mukačevskej eparchie byzantského obradu. Venuje sa neokatechumenátu a jednoznačne radí – evanjelizovať! Biskup Milan Šášik CM.
Začnime tým, čo je teraz aktuálne. Aký je Váš názor na súčasnú politickú situáciu na Ukrajine?
Na prvom mieste musím povedať, že Ukrajina úspešne hľadá východisko z krízy, ktorá vznikla stretom občianskej spoločnosti s vládou bývalého prezidenta Janukoviča, ktorý aj so svojími najbližšími kumpánmi zničil ekonomiku krajiny, vykradol štátnu pokladňu a rozložil – zničil ukrajinskú armádu. Je mi veľmi ľúto, že veľa ľudí na Slovensku podľahlo propagande a demagógii, ktorá predstavuje ukrajinskú krízu iba ako stret záujmov Ruska a USA. Dobré Rusko a zlá Amerika si nedokázali rozdeliť vplyv na Ukrajine a tak vznikla vojna. Škoda, že sa oživujú staré, už dávno prekonané panslavistické teórie o mesiánskom poslaní Slovanov a Ruska. Asi ctených čitateľov sklamem, ak majú idealistické predstavy o tej veľmoci na východe Európy a za Uralom v Ázii. Ruská Federácia je jedna veľká, ale duchovne zničená krajina, ktorá trpí následkami viac ako 70-ročnej diktatúry komunizmu. V apríli som v Ríme stretol mladého ruského pravoslávneho mnícha. V rozhovore s ním som spomenul, že sa teším z toho, že u nás na Zakarpatí boli odstránené dve posledné sochy Lenina. A po celej Ukrajine boli v poslednom čase demontované dve stovky takých pamätníkov. On mi na to so smútkom povedal: „A u nás (rozumej v Rusku) je Lenin všade: metro Lenina, stanica ’zapovity Iljiča’ i pred našim kláštorom stojí stále V. I. Lenin, tak ako ho tam postavila sovietska vláda. Nič sa nezmenilo. Tam sa stále zberajú komunisti… Neukutočnila sa žiadna desovietizácia.” A tu je hlavný stret záujmov. Z jednej strany úsilie obnoviť Sovietsky zväz a z druhej strany úsilie občanov Ukrajiny o demokratickú spoločnosť. Ja si myslím, že Ukrajina vykročila správnym smerom. Demokratickou formou bol zvolený nový prezident krajiny Petro Porošenko. Teraz sa chystajú volby do Parlamentu, ktoré by mohli byť svojho rodu lustráciou. Ľudia, ako sa zdá, nebudú voliť tých, kto v januári tohto roku v Parlamente hlasovali za totalitné zákony, ktoré mali za cieľ úplne kontrolovať spoločenský život v celej krajine. Samozrejme, vojna na východe našej krajiny, v Doneckej a v Luhanskej oblasti, je destabilizujúcim prvkom nielen pre Ukrajinu, ale ohrozuje mier v celej Európe a v celom svete. Tam proti dobre vyzbrojemým bandám najatých žoldnierov a banditov a moderne vyzbrojenej regulárnej ruskej armáde stojí zle ozbrojená ukrajinská armáda spolu s dobrovoľníkmi. Nebojím sa povedať, že všetci obyvatelia Ukrajiny sú proti vojne, možno okrem dobre platených banditov na východe krajiny. Treba však porozumieť, že Ukrajina má právo brániť svoje územie proti cudzej agresii a má povinnosť brániť svojich občanov. Ukrajinskí vojaci nie sú agresormi. Je mi ľúto, že aj na Slovensku sa rozširujú „roliky”, ktoré predstavujú situáciu na Ukrajine nepravdivo, tak, ako to pripravila propaganda ruského agresora, v duchu hesla: stokrát opakovaná lož sa stane pravdou!
Čo môže Ukrajine pomôcť? Ako nájsť mier a pokoj?
Ja nie som politik, nemôžem dávať politické rady. Spomínam si na pieseň „Běž domú Ivane”, ktorá sa spievala v bývalom Československu po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy. To by bolo najjednoduchšie riešenie situácie: aby vojská agresora odišli z nášho územia tam, odkiaľ prišli.
Môžu urobiť niečo aj Slováci pre mier v Ukrajine?
Na prvom mieste prosím všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa za nás modlili. Modlite sa za mier na Ukrajine, ale modlite sa aj za obrátenie Ruska, ako k tomu vyzvala Panna Mária vo Fatime pri zjaveniach v roku 1917. Táto výzva je stále aktuálna. Rusko sa nachádza ešte vo väčšej duchovnej kríze ako západná Európa. Rodina je rozložená, alkoholizmus ničí nesmierne množstvo ľudských bytostí, deti sa rodia takmer iba u mohamedánov. Náboženská praktika pravoslávnych v Rusku je veľmi nízka. Na najväčšie sviatky kresťanov, napr. na Paschu (Veľkú noc), prichádza do chrámu menej ako 2 % pravoslávnych Rusov. V mnohých okresoch je iba jeden chrám na celý okres. Mnohé staré chrámy sú stále zatvorené, lebo nie sú nikomu potrebné. Toto píšem s bolesťou v srdci na základe svedectiev ľudí, ale aj z vlastnej skúsenosti z Ruska, kde som viackrát bol na návšteve. Napr. v novembri 2011, na ceste do Novosibirska, som si vzal na letisku v Moskve noviny, kde sa písalo o mohamedánskom sviatku, ktorý sa volá Kurbam – Bajram, prinášanie obety barana. V hlavnej mešite Moskvy a na priľahlých uliciach bolo prítomných na modlitbe okolo 120 000 mužov, čo je viac ako bolo všetkých veriacich na Paschu vo všetkých chrámoch Moskvy spolu. A potom by som chcel povedať občanom Slovenska: nebuďte ľahkoverní, nedajte sa manipulovať ideologickými videorolikmi, ktoré sú veľmi dobre pripravené, aby vás manipulovali. Ukrajina prehrala masmediálnu vojnu, nebola na ňu pripravená. Nie je pripravená ani na tú reálnu vojnu, ktorá sa odohráva na východe tejto veľkej a krásnej krajiny. Dúfam, že svet nezostane ľahostajný k našej tragédii.
Vladyka, tento rozhovor uskutočňujeme pre portál ZaStolom.sk. Čo pre vás znamená „stôl“, s kým a kedy najčastejšie sedávate „za stolom“?
Stôl je široký pojem, pretože môže ísť o čisto materiálnu skutočnosť, ale aj o duchovnú. Pokiaľ hovoríme pracovnom stole, ten mám stále plný rôznych spisov. Teraz už druhý rok máme aj jedáleň a v nej samozrejme aj stôl na jedlo… Ak som doma, teda v Užhorode, tam obedujem s mojimi najbližšími spolupracovníkmi, niekedy aj večeriam…
Kedy ste ako rodina počas vášho detstva sedávali za stolom? Kde sa uskutočňovala rodinná modlitba?
Z detstva si spomínam na náš stôl v kuchyni, kde sme sa všetci stretali k obedu najčastejšie iba v nedeľu a na veľké sviatky. Tam sa vlastne uskutočňovala aj naša spoločná modlitba. Zvlášť v advente, presnejšie pred Vianocami, sme mali deviatnik: „Sv. Rodina hľadá prístrešie“. Tento stôl sa vtedy denne menil na oltár s obrazom Sv. Rodiny v centre.
V akej rodine ste vyrastali?
Vyrastal som v normálnej, možno povedať tradičnej katolíckej rodine. „Chodiť do kostola“ patrilo k nášmu štýlu života tak ako aj u možno povedať snáď 90 % obyvateľov mojej rodnej obce Lehota pri Nitre. Ja som mal vtedy dojem, že je iba pár ľudí v našej veľkej dedine, ktorí nechodia pravidelne na bohoslužby… Všetko sa točilo okolo kostola. Pamätám, že všetci spolužiaci, a bolo nás vtedy v dvoch triedach ZDŠ vyše 60 žiakov, chodili na nedeľnú sv. omšu. Všetci do jedného sme chodili na vyučovanie náboženstva, v máji 1961 sme boli na prvej svätej spovedi, prvom svätom prijímaní a 12. marca 1963 sme všetci prijali sviatosť birmovania z rúk otca biskupa Ambróza Lazíka, trnavského apoštoského administrátora. Pamätám si to tak dobre preto, lebo pán biskup mi daroval svoju fotografiu s venovaním a podpisom za to, že som ho aj s jednou spolužiačkou vítal. Na fotografii sú všetky tituly otca biskupa Lazíka, o. i., že bol titulárnym biskupom appijským. Po takmer štyridsiatich rokoch od mojej birmovky, keď som bol menovaný za biskupa, niekto mi priniesol obrázok z biskupskej vysviacky môjho predchodcu, nášho mladého mučeníka – blahoslaveného biskupa Teodora Romžu (1911-1947), kde je napísané, že bol titulárnym biskupom appijským. Vtedy som si uvedomil, že ma birmoval titulárny biskup appijský, ktorý bol nástupcom na titulárnom biskupstve Appia komunistami zavraždeného biskupa Teodora, ktorého nástupcom som sa po 55 rokoch stal ja…
Pôvodom ste rímskokatolík, ale veľmi vás zaujal aj byzantský obrad. Čo vás tak pritiahlo ku gréckokatolicizmu?
Na to nie je ľahké odpovedať. Prvýkrát som počul o gréckokatolíkoch od nášho dôstojného pána Viliama Hoťku asi v siedmej triede. Na vyučovaní náboženstva nám hovoril, že jestvujú gréckokatolíci, ale štát ich neuznáva. Potom prišiel rok 1968 a ja som na púti v Levoči uvidel nápis: „Vzkriesená gréckokatolícka Cirkev vás víta“. V seminári som od roku 1971 stretával konkrétne seminaristov – gréckokatolíkov, s dovolením rektora som dva roky chodil na prednášky východnej liturgie, spevu, atď., navštívil som východné Slovensko. Tak sa pre mňa začali otvárať nové horizonty Východu. Vedel som o prenasledovaní kresťanov, zvlášť katolíkov východného obradu v Sovietskom zväze, a preto som sa asi v druhom ročníku v seminári začal modliť denne jednu modlitbu za slobodu gréckokatolíkov na Ukrajine! Tak to bolo až do decembra 1989, do legalizácie gréckokatolíckej Cirkvi v celom Sovietskom zväze. Cítil som vnútorné volanie ísť pracovať na Ukrajinu… Nevedel som, ako sa to môže uskutočniť, ale nejako som to cítil ako moje poslanie…
V 70-ych rokoch ste študovali v bratislavskom seminári. Ako si spomínate na študijné časy? Boli poznačené dobou?
Na čas prežitý v kňazskom seminári v Bratislave si dnes spomínam ako na pekný sen. Bolo to už tak dávno, veď som začal študovať v roku 1971. Samozrejme, že tam boli aj ťažké momenty, poznačené dobou, ale bola tam aj mocná ochrana Pána…
Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do rehole lazaristov?
Od strednej školy som mal túžbu po rehoľnom živote, ale bolo ťažko nájsť svoje miesto, lebo rehole oficiálne nemali právo prijímať nových členov. Pre lazaristov – vincentínov som dostal priamu ponuku od sestričiek Dcér kresťanskej lásky (DKL), ktoré od roku 1969 pôsobili v susednej obci Veľké Zálužie. Zorganizovali stretnutie s vtedajším provinciálom P. Jánom Hutyrom a to rozhodlo.
Vtedy lazaristi, tak ako aj všetci rehoľníci, hľadali v situácii „tajnej Cirkvi“ svoje pôsobenie, možnosť apoštolátu. Ja som pôsobil oficiálne ako diecézny kňaz.
Ako kňaz ste pôsobili napríklad v Banskej Belej alebo Banskej Štiavnici. Netreba zdôrazňovať, že sú to teda banské lokality. Ako ste sa v tomto kraji cítili?
Na Štiavnicku som sa cítil veľmi dobre, aj keď na počiatku som to prežíval, že ma tam poslali „za trest“, lebo mi vo vtedajšom Západoslovenskom kraji vzali „štátny súhlas pre duchovenskú činnosť“. Konkrétne to bolo počas môjho dvojročného pôsobenia vo farnosti Stupava. Na strednom Slovensku som si rýchlo zvykol na nových ľudí a prostredie. Po podpise petície vtedajšiemu prezidentovi Husákovi za prepustenie väznených františkánov ma niekoľkokrát vypočúvali na okrese v Žiari nad Hronom (vraj som bol veľmi aktívny). Ale ja som vždy cítil blízkosť Pána a ochranu Panny Márie. Držali ma tiež modlitby mojich drahých farníkov. Celkovo som tam „na horách“ pôsobil osem rokov (1981 – 1989). Keď ma v januári 1986 prekladali z Banskej Belej na Vysokú pri Banskej Štiavnici, jeden príslušník VB povedal môjmu dobrému farníkovi: „Váš farár pôjde na Vysokú a to bude jeho posledné miesto…“ No nebol prorokom. V lete 1989 ma pán biskup preložil do Jacoviec pri Topoľčanoch. Vtedy sa už situácia začínala meniť.
Niekoľko rokov ste pracovali na nunciatúre v Ukrajine. Čo vám táto skúsenosť dala?
V roku 1990 ma provinciál našej misijnej spoločnosti, teda lazaristov, poslal na štúdiá spirituality do Ríma. Po získaní licenciátu teológie v júni 1992 prišlo poslanie na Apoštolskú nunciatúru do Kyjeva, kde som pôsobil od začiatku októbra až do júla 1998, teda takmer šesť rokov. Bola to silná skúsenosť v období, keď sa začala obnova prenasledovanej rímsko-katolíckej Cirkvi a do decembra 1989 úplne zakázanej grécko-katolíckej Cirkvi. Pán nuncius ma posielal navštíviť katolícke komunity oboch obradov na rôzne miesta Ukrajiny. Samozrejme, najčastejšie návštevy boli na západnej a strednej Ukrajine, ale celkovo je iba jedna oblasť, ktorú som nikdy fyzicky nenavštívil, a to luhanská. Toto „cestovanie“ mi pomohlo poznať situáciu a ľudí. Počúval som autentické príbehy – ľudské tragédie zo sovietskeho obdobia, ktoré ma presvedčili o tom, že na strednej a východnej Ukrajine asi nejestvuje rodina, ktorá by nebola postihnutá, kde by niekto nezahynul ako obeť komunistického teroru, stalinských čistiek, alebo Stalinom vyvolaného hladomoru.
Aká bola – a aká je – Ukrajina?
Ukrajina je krásna krajina s prekrásnymi, ale zranenými ľuďmi. Ďakujem Pánu Bohu, že ma tu poslal.
Neobišlo vás ani vedenie vašich novicov – lazaristov. Akí sú mladí ľudia vstupujúci do rehole? Zmenili sa aj ich očakávania smerom k reholi?
Pracoval som v Banskej Bystrici iba jeden rok ako direktor „Seminarium internum“ (1998-1999), teda novicmajster a potom ešte rok so seminaristami. Od leta 2000 som už znovu na Ukrajine, teda spolu „čistých“ dvadsať rokov. Keď sporadicky prichádzam do nášho provinciálneho domu v Bratislave, kde sú aj mladí seminaristi, zdá sa mi, že Pán stále pozýva zapálených mladých ľudí. Ale viete sami, že svet sa rýchle mení. Pre mladých ľudí dnes nie je ľahko vybrať si duchovnú cestu alebo počuť Pánov hlas vo svete, kde je toľko hlučných ponúk. Môžem iba popriať, aby si dnešní mladí ľudia nedali otupiť svoj duchovný sluch. V dnešnom svete je Cirkev ako spoločenstvo viery veľmi dôležitá. Toto spoločenstvo viery sa skladá z malých spoločenstiev, kde sú aj rehoľné komunity. Ak rehoľné komunity prestanú byť spoločenstvami, rodinou, strácajú svoj zmysel jestvovania…
Je ešte záujem o duchovné povolania?
Celkovo pozorujeme v krajinách s vysokou životnou úrovňou alebo blahobytom zníženie počtu duchovných povolaní. Je tu veľa príčin: málo detí v rodinách, konzumný spôsob života, stále útoky na Cirkev, atď… Svätý Otec Benedikt XVI. povedal, že najväčšia príčína zníženia kňazských, a teda i rehoľných povolaní, je kríza viery. A to je veľká pravda, lebo tam, kde sú rodiny naplnené vierou, nádejou a láskou, otvorené pre život, tam sú aj duchovné povolania.
Je nepochybne zaujímavé, že eparchiálnym biskupom v Mukačeve je Slovák. Prekvapuje to aj vás?
Ak sa pozeráme na Cirkev z pohľadu jej katolicity, nemusí nás prekvapovať národnostná príslušnosť. Apoštoli a sedemdesiati učeníci, teda prví biskupi, pochádzali za židovského národa a Pán Ježiš ich poslal ohlasovať evanjelium do celého sveta. V minulosti na území veľkej Rakúsko-Uhorskej monarchie, a nielen tam, veľakrát boli dobrí biskupi pôvodom inej národnosti pastiermi na rôznych miestach, ako napr. Slovák Juraj Haulík, rodák z Trnavy, bol prvým arcibiskupom v chorvátskom Záhrebe. Všetci ho vnímali ako svojho vlastného, ako Chorváta. Znovu hovorím: je to prejavom katolicity Cirkvi. Ktosi mi nedávno povedal, že Európa je stále chorá nacionalizmami a pritom je tragédiou, že národy (ľudia) tak ľahko strácajú svoju národnú identitu! Tu treba asi dodať, že eparchia má názov mukačevská, ale biskupi od roku 1780 sídlia v Užhorode.
Sledujete aj dianie v Cirkvi na Slovensku? Ako vnímate hlavne jej budúcnosť a témy, ktorým by sa Cirkev u nás mala venovať?
Ja si netrúfam dávať rady Cirkvi na Slovensku, ale myslím si, že všade je potrebné evanjelizovať! Nemôžeme sa uspokojiť iba s tradičnými formami. Cirkev má byť spoločenstvom spoločenstiev. Osobne vidím potrebu malých spoločenstiev, kde sa ľudia formujú k dozretej viere. V roku 1978 som nastúpil na neokatechumenátnu cestu a ďakujem Pánu Bohu za tento dar, ktorý Duch Svätý vzbudil po Druhom Vatikánskom koncile na obnovu Cirkvi. Niekedy sa mi zdá, že chceme „objaviť Ameriku“, ktorá je dávno objavená. Robíme konferencie o evanjelizácii – namiesto toho, aby sme evanjelizovali. Koľko zbytočných slov o tom, ako sa ten a ten mýli, len aby sme my nič nemuseli robiť. Nechcem povedať, že neokatechumenát je jediný spôsob evanjelizácie, ale musím povedať z vlastnej skúsenosti, že po Druhom Vatikánskom koncile je to účinný prostriedok novej evanjelizácie. Svätý Ján Pavol II. bol veľkým priateľom neokatechumenátnych spoločenstiev. Videl plody obrátenia toľkých ľudí, zachránené rodiny, ktoré sa otvorili pre život, prijali deti. Dnes sú stovky kresťanských rodín na misii „ad gentes“ na misii v spohanštených, odkresťančených mestách Európy a Ameriky, alebo ešte pohanských mestách Afriky, Ázie či Austrálie. Táto nová forma apoštolátu cez rodiny, ktoré vedie kňaz je implantáciou kresťanstva do prostredia, kde sa stratilo, alebo kde ešte neprišlo. Sú to ťažké, ale účinné misie. Pápeži sv. Ján Pavol II., Benedikt XVI. ako aj František už odovzdali misijné kríže stovkám rodín, ktoré svedčia o Božej láske, o sile Zmŕtvychvstalého Pána a jeho víťazstve v ich živote po celom svete, kde ich biskupi pozývajú. Táto duchovná obnova je vždy v súlade s miestnou hierarchiou a pracuje pre obnovu Cirkvi. Mám túžbu, aby sa Cirkev aj v Mukačevskej eparchii, ktorú mi zveril sv. Ján Pavol II., keď ma v roku 2003 vysvätil za biskupa a menoval apoštolským administrátorom a Benedikt XVI. potom v roku 2010 menoval ordinárom tejto slávnej eparchie, aby sa táto miestna Cirkev duchovne obnovovala a stala miestom svedectva o Zmŕtvychvstalom Pánovi a jedinom Spasiteľovi človeka: Ježišovi Kristovi. Toto z celého srdca želám aj Cirkvi na bratskom Slovensku.
Informácia pre čitateľov ZaStolom.sk:
Od roku 1989 sa Mukačevskej eparchii vrátilo iba 25 % pôvodných chrámov, postavilo sa 192 nových kostolov a kaplniek. V súčasnosti sa stavia ďalších 44 kostolov a je potrebné ešte začať stavať 20 ďalších. Epachia má zaregistrovaných 435 komunít veriacich, o ktorých sa pastoračne stará 265 diecéznych kňazov a 30 rehoľníkov. Čo sa týka farských budov, tých má Mukačevská eparchia 110, z toho iba 63 starých, ktoré Cirkvy vrátili, ďalších 22 sa stavia a 30 budov sa rekonštruuje. Podľa biskupa Šášika je potrebné dostavať ešte 80 fár, aby sa zabezpečila plná pastoračná starostlivosť o veriacich.
Postaviť jeden nie veľký kostol z tehly stojí približne 70- až 130-tisíc eur, chrám z dreva môže stáť okolo 45-tisíc eur. Kto by mohol a chcel, môže finančne podporiť stavbu týchto budov. Konkrétne vladyka Milan Šášik prosí o pomoc na dostavanie cerkvy Premenenia Pána v Užhorode na Ciholni, kde už veriaci zo Slovenska pomohli na stavbu pred niekoľkými rokami. Na dokončenie tejto stavby teraz by bolo treba ešte 10.000 Euro na štvorie vchodové a niektoré vnútorné dvere. Ťažká ekonomická situácia po páde zločinného režimu Janukoviča, vojna na východe krajiny a mnohé iné faktory sťažujú dostavanie tohto chrámu.
Misijná spoločnosť v Bratislave otvorila účet v Slovenskej sporiteľni, kde by bolo možné poslať pomoc na stavbu cerkvy do Užhorodu.
Názov účtu:
Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul
účet číslo: 5060234370/0900
účel: chrám Užhorod
IBAN: SK56 0900 0000 0050 6023 4370
Úvodná fotografia: www.pixabay.com
