Volám sa Veronika a mám 16. Pochádzam zo šesťdetnej rodiny. Možno si poviete: „Super, a čo by na tom malo byť zaujímavé?“ Máte pravdu, na našej rodine nič extra nie je, okrem trocha neobyčajného spôsobu vzdelávania mojich súrodencov, čomu sa v tomto článku (a v nasledujúcich) budem venovať.
Prosbu, aby som tieto blogy začala písať, som dostala od mojej mamy, predsedníčky občianskeho združenia Domáceho vzdelávania na Slovensku. V našej rodine sa oficiálne doma učia 4 deti, moji bratia. Ja jediná normálne chodím do cirkevnej školy, preto môžem domáce vzdelávanie hodnotiť z blízkeho, a predsa neutrálneho, hľadiska. Čo sa mňa týka, tento nápad hodnotím veľmi pozitívne. Podľa mojej mienky je to viac ako vhodné riešenie pre deti, či už s ľubovoľným telesným alebo duševným hendikepom alebo aj pre deti úplne zdravé. Kvôli menšiemu hendikepu môjho brata Ondreja – dyslexii – sme sa k domácej škole vlastne dostali. Ondrej mal v klasickej štátnej škole veľké problémy. Hoci aj chodil do malej triedy, kde sa mu mohla učiteľka temer individuálne venovať, neprospieval. Čítanie a písanie mu vôbec nešlo. Dostával zlé známky aj napriek vypätiu všetkých síl, čo ho unavovalo a demotivovalo. Rovnako to ubíjalo aj moju mamu, pretože keď sa Ondrej vrátil zo školy, až do večera sa mu venovala a so všetkým mu musela pomáhať. Jasne sme potrebovali nájsť nejaké iné, vhodnejšie riešenie.
Už v čase môjho narodenia uzákonili domáce vzdelávanie u našich českých susedov. Mamina dúfala, že kým dosiahnem školopovinný vek, bude táto možnosť vzdelávania prístupná aj u nás. Bohužiaľ sa tak nestalo až do roku 2008, kedy už pre mňa bolo neskoro, pre môjho brata to však prišlo v pravý čas. Možné sa to stalo kvôli zmene v školskom zákone, v časti o individuálnom vzdelávaní.
Veci sa začali meniť…
Po čase, ako sa doma vzdelával Ondrej, sme u neho začali pozorovať mnoho pozitívnych zmien. Začal čítať knihy, kresliť, športovať, rozvíjal svoju obrazotvornosť stavaním z Lega, a čo je jednou z najdôležitejších vecí, začal mať radosť z učenia a začal prosperovať v škole. Samozrejme, dyslexia nezmizla. Čo sa s ním teda stalo? Mama často na prednáškach hovorí, že nie je dôležité naučiť dieťa čítať. To predsa dokážu aj v škole! Jedným z cieľov matiek (a otcov) učiacich svoje deti doma, je naučiť deti láske k čítaniu. Toto presne sa mamine podarilo. Dyslektik, ktorý rád číta, je niečo podobné ako beznohý človek, čo rád behá dlhé trate. Ako sa jej ale podarilo dosiahnuť čosi podobné? Mamina hovorieva, že dieťaťu treba dať voľnosť. Ondreja začalo baviť čítanie práve kvôli tomu, že nemusel čítať tie nudné úseky kníh zo šlabikárov a čítaniek. Začalo ho to baviť kvôli tomu, že mohol ísť do knižnice a vybrať si knihy o dinosauroch, ktoré ho naozaj bavili. Neskôr prišla mamina aj na iný spôsob, ako docieliť, aby Ondrej čítal a zároveň, aby ho to neprestalo baviť. Dohodli sa, že Ondrejovou každodennou povinnosťou bude prečítať jednu stranu z Kroniky Narnie. Robili to tým spôsobom, že mamina nahlas prečítala dve strany, Ondrej jednu. Po určitom čase takéhoto čítania Ondrej začal prosiť maminu, aby mohol prečítať viac strán ako jednu, pretože ho príbeh veľmi zaujal. Nakoniec to dopadlo tak, že čítal úplne sám. To, či čítal nahlas, alebo iba potichu, si už zvolil podľa nálady. Podstatným zostáva, že čítal a chcel čítať.
Pravda, s písaním to bolo (a aj je) omnoho náročnejšie. Mama sa s Ondrejom 3 roky trápila písaným písmom, ktoré si Ondrej nevedel ani za nič zapamätať, často pri písaní dokonca strácal nervy a plakal, chytala ho zúrivosť a obrovská nechuť čo i len dokončiť riadok. Povedzme si pravdu, koho by bavilo pätnásť krát opakovať to isté slovo, len aby vyzeralo tak, ako má? Keď s Ondrejom začínali v domácej škole, podstatne obmedzili písanie. Písalo sa iba to najnevyhnutnejšie. Častokrát Ondrej mamine len nadiktuje, čo sám vymyslel a mama to zapíše. Ale potom sa mamina stretla s písmom veľmi vhodným pre deti s dyslexiou – Comenia’s Skript (nespojené písané písmo, pozn. redakcie). Je to písmo, ktoré využíva podobnosť s tlačeným písmom. Týmto písmom sa Ondrejovi značne uľahčilo celé písanie.
Ako je to teraz? Ondrej skončil piaty ročník. Stále sa učí doma a prekvapivo ročník ukončil s vyznamenaním. Písanie stále nepatrí k jeho silným stránkam, ale je veľmi vášnivým čitateľom. Za posledné mesiace ho nadchli knihy Karla Maya, hlavne Winettou, ale aj Jules Verne s jeho dielami Dva roky prázdnin, Cesta na Mesiac a Cesta do stredu Zeme. Mesačne zvykne Ondrej prečítať asi dve knihy. Jeho daľším zjavným talentom je stavanie robotov z Lega. Je zvláštne, keď prídem domov a on mi predvedie model diferenciálu, prevodovky či spojky na svojom postavenom elektomobile. Myslím, že je šťastný. Aj keď je doma sám, iba so svojou rodinou, alebo žeby najmä preto?
foto: súkromný archív
