Najlepším rodinným usporiadaním je nenarušená rodina založená na manželstve

Vyštudoval právo a pracuje ako advokát. Zasadzuje sa za právo na život aj pre nenarodené deti a za zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy. V súčasnosti vedie Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku. Patrik Daniška.

Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku práve vydal knihu Prečo na manželstve záleží. Prečo?

Diskusie o témach rodiny a manželstva sú často plné skreslených predstáv. Myslím si, že to ukazujú aj aktuálne debaty o referende. Knihu Prečo na manželstve záleží napísal tím amerických odborníkov na rodinu, ktorí zhromaždili veľké množstvo vedeckých poznatkov o rodine a spracovali ich do veľmi prehľadnej podoby. Kniha sa dobre číta, no súčasne má vysokú odbornú úroveň. Dúfame, že prispeje k skvalitneniu diskusie o rodinných témach.

A prečo teda na manželstve záleží?

Podľa tejto knihy sociálne vedy potvrdzujú, že najlepším rodinným usporiadaním je nenarušená rodina založená na manželstve. Všetky ostatné formy, či už sú to nevlastné rodiny, kohabitácia, neúplné a rozvedené rodiny, alebo zložené domácnosti, so sebou nesú viac problémov pre deti aj dospelých. Neznamená to, že nenarušená rodina je všeliek na všetky spoločenské problémy, ani že všetky deti vyrastajúce mimo úplnej rodiny automaticky budú poznačené. No výskumy tiež hovoria, že na manželstve záleží. Problémy ako chudoba, zdravie, kriminalita, sociálna závislosť na štáte a podobne úzko súvisia s odklonom od toho, čo na Slovensku niekedy voláme „tradičná rodina“. Niektorí ľudia sa napríklad snažia normálnu rodinu vykresliť ako takú, kde muž bije svoju ženu a deti. Pritom štúdie ukazujú presný opak – riziko domáceho násilia je u vydatých žien nižšie ako u kohabitujúcich žien, alebo žien v partnerskom vzťahu. Kniha obsahuje množstvo takýchto zistení, ktoré sú podopreté výskumom a môže nám pomôcť zorientovať sa, čo je pravdivé a čo nie.

To, že na manželstve záleží, je v poriadku, ale nezáleží aj na registrovaných partnerstvách či inom spolužití dospelých osôb tak, ako si slobodne zvolia?

Registrované partnerstvá kniha veľmi nerieši, zrejme hlavne preto, že v Amerike je tento inštitút pomerne nový a bude potrebný istý čas na jeho podrobnejšiu analýzu. Čo však kniha rieši, je vplyv rozvodu, kohabitácie, neúplných a nevlastných rodín a tzv. zložených domácností, v ktorých deti a dospelí žijú spoločne s rôznymi inými osobami – nevlastnými príbuznými, alebo s osobami bez príbuzenského vzťahu. V minulosti predstavoval v Amerike najväčší problém rozvod, dnes je rozvodovosť pomerne nízka, no viac ako 40 percent detí má skúsenosť s kohabitáciou rodičov. Vedci zistili, že deťom veľmi škodí nestabilita rodiny. A práve manželstvo je najlepšou prevenciou nestability. Navyše, ak sú muž a žena schopní zaviazať sa manželstvom a myslia to naozaj vážne, majú lepší vzájomný vzťah, aj vzťahy so svojimi deťmi. Najlepšie výsledky dosahujú tie rodiny, v ktorých idú partneri do vzťahu naplno.

Často sa hovorí o ohrození rodiny. Nie je to tak trochu zbytočná hystéria?

Rodina ani manželstvo podľa mňa nie sú v kríze. Keď sa pozrieme na funkčné a stabilné rodiny založené manželstvom, majú dobré výsledky, aj sa v nich rodí dosť detí. Problém je v tom, že čím ďalej tým menej ľudí je schopných, resp. ochotných takéto rodiny zakladať a zotrvať v nich. Problém nie je v rodine, ani manželstve – tie stále fungujú. Problém je v ľuďoch, lebo mnohí nedokážu žiť svoje vzťahy naplno, nezištne a bez zadných dvierok. Ukazuje sa, že u detí z rozpadnutých rodín je vyššie riziko, že sa sami rozvedú, alebo že budú mať nemanželské deti. Niektorí vedci tvrdia, že rozvod ovplyvňuje život až troch generácií. Trochu paradoxné sa zdá byť to, že rozvod sa najčastejšie prenáša na nasledujúce generácie v prípade, keď sa rozvádzajú rodičia v relatívne bezkonfliktných manželstvách.

Kohabitácia – nemanželské spolužitie. Čo je „zlé“ na tom, keď dvaja dospelí ľudia spolu žijú nezosobášení?

Ľudia žijú bez sobáša z rôznych dôvodov – niektorí preto, že sa časom chcú zobrať, iní preto, že sa nechcú zobrať. Fakt, že partneri nechcú alebo nevedia spraviť celoživotný záväzok, že nejdú do vzťahu na sto percent, má negatívny vplyv na ich vzájomný vzťah aj na vzťahy s ich deťmi. Už som spomínal, že kohabitujúce ženy zažívajú viac domáceho násilia ako vydaté ženy. Kohabitácia však postihuje aj deti. Adolescenti z kohabitujúcich domácností majú vyššie riziko delikventného správania a vylúčenia zo školy. Kohabitácia je tiež spojená s vyššou mierou psychických problémov u detí – podľa jednej štúdie viac ako štvornásobne. Niekedy je ťažké sociologicky pomenovať, prečo je to tak. Osobne si myslím, že aspoň časť problému môže byť vysvetlená tým, že kohabitujúci partneri sa neoddávajú jeden druhému naplno, a to negatívne vplýva na to, ako sa navzájom vnímajú, ako sú nastavení riešiť problémy, plánovať spoločnú budúcnosť a podobne.

Keď mám niekoho rád, načo mi treba papier?

Veď to je to – veľa ľudí manželstvo vníma už len ako papier. Tie slová, ktoré sľubujú, o tom, že pri sebe budú stáť v dobrom aj v zlom, síce ich vyslovia, ale nemyslia ich vážne. Akoby ľudia už neboli schopní celoživotného záväzku. Manželstvo vnímajú len ako emocionálne puto, akési potvrdenie od štátu, že sa majú radi. Keď láska vyprchá, manželstvo začnú vnímať ako väzenie. Rozvedú sa a kolotoč vzťahov a nových zranení môže bežať ďalej. Láska by však ľudí mala spájať, nie ich rozdeľovať.

Aká je rodinná politika štátu? O prístupe k rodinám zo strany štátu veľa napovedá finančné vyjadrenie: oproti minulému roku je na rodinnú politiku vyčlenených v štátnom rozpočte o 29 miliónov eur menej. Načo je potom takýto štát?

Otázka je, či vôbec nejakú rodinnú politiku máme. Mám taký pocit, že sa u nás nerozlišuje medzi rodinnou politikou a sociálnou politikou. Dávky, to je sociálna politika. Rodinná politika má smerovať k tomu, aby ľudia zakladali manželstvá, aby sa nerozvádzali, aby sa v nich rodilo dosť detí a riadne sa vychovávali, aby sa deti postarali o svojich rodičov, keď zostarnú. Dávky prichádzajú na rad vtedy, keď rodina zlyhá. Inými slovami, cieľom rodinnej politiky má byť to, aby problémov v sociálnej politike bolo čo najmenej.

Čítal som, že podľa autorov knihy Prečo na manželstve záleží je úplná biologická rodina so zosobášenými rodičmi zlatým štandardom pre výchovu detí. Prečo?

Pretože táto forma rodiny prospieva deťom najviac. Z ekonomického, sociálneho aj psychologického hľadiska.

Čo potom s rodinami, ktoré sa takémuto „zlatému štandardu“ nepribližujú?

Pravdepodobne sa deťom v takýchto iných rodinách bude dariť horšie, ako keby žili so zosobášenými biologickými rodičmi. Ale pozor – hovoríme o štatistike! Neznamená to, že každé dieťa bude trpieť. Aj deti, povedzme, z neúplných rodín môžu byť úplne normálne a šťastné, ale je to v takejto rodine náročnejšie dosiahnuť. Niekedy dokonca sobáš osamoteného rodiča môže priniesť aj negatívne javy. Ak slobodné mamičky začnú žiť s mužom, ktorý nie je otcom dieťaťa, alebo sa za takého vydajú, polepšia si ekonomicky. Zvyšuje sa však napríklad riziko týrania a zneužitia dieťaťa. Toto riziko je najvyššie práve v domácnostiach, kde dieťa žije s rodičom a jeho kohabitujúcim partnerom. Neúplným rodinám treba samozrejme poskytovať pomoc a oporu. Ale naozaj systémové riešenie je, ak sa muž so ženou zoberú a myslia svoj sľub vážne. Za takýchto okolností vieme štatisticky povedať, že sa budú mať lepšie samotní manželia, aj deti, ktoré sa v takomto manželstve narodia.

Výchova detí zosobášenými homosexuálmi je „zlatým štandardom“?

Myslím si, že nie. Najlepšie pre dieťa je, keď vyrastá v rodine svojich biologických rodičov, ktorí sú zosobášení. Odklon od tohto štandardu predstavuje riziko, niekedy väčšie, niekedy menšie. V domácnosti homosexuálov vždy bude chýbať jeden, alebo obaja biologickí rodičia.

Nie je predsa len pre dieťa najlepšie, ak sa o neho starajú milujúci rodičia?

To určite áno. A najlepšie je, ak je to otec a mama. Vo výchove dieťaťa zohráva svoju rolu otec aj mama, teda muž aj žena. Veľkú časť starostlivosti o dieťa môžu robiť obaja rodičia, no existujú oblasti, kde sú lepší otcovia a kde sú lepšie mamy. A v niečom sú otcovia a mamy nenahraditeľní opačným pohlavím. Napríklad dievča má v otcovi svojho prvého obdivovateľa, vďaka ktorému si buduje sebaúctu. Chlapcov potom porovnáva s otcom, či si ju budú tiež tak vážiť. Ak otec chýba, dievčatá oveľa skôr začínajú so sexom, výrazne sa zvyšuje riziko predčasného tehotenstva, dokonca skôr dostávajú menštruáciu. Chlapci sa vďaka otcovi zas učia zvládať svoju mužnosť, učia sa, že mužská sila má slúžiť, nie ničiť. Ak chlapci vyrastajú bez otca, majú oveľa väčšie riziko kriminality a záškoláctva. Veľa matiek zvláda výchovu chlapca do puberty, potom si s niektorými vecami dokáže poradiť len otec.

Dôležité je aj to, aby dieťa videlo oba vzory, mužský aj ženský. Vďaka tomu si môže lepšie upevňovať svoju identitu, poznávať kým je. V rodine s otcom a mamou tiež vidí, ako funguje vzťah medzi rôznymi pohlaviami, ako sa muž a žena dopĺňajú, akí sú iní. To v domácnosti dvoch mužov, alebo dvoch žien nenájde.

Je zákaz adopcií homosexuálnymi pármi proti ich ľudským právam?

Neexistuje žiadne ľudské právo na adopciu dieťaťa. U adopcie vždy musíme najskôr myslieť na záujem dieťa, až potom na dospelých. Ak máme pravidlo, že deti budeme prioritne dávať do kompletnej náhradnej rodiny so zosobášenými otcom a mamou, je to to najlepšie pre dieťa. Vtedy nemožno hovoriť o diskriminácii, s tým nemá problém ani náš ústavný súd. No napriek tomu sú tu obavy, že by raz práve súdy mohli nanútiť adopcie pármi rovnakého pohlavia. To by bol zlý krok, pretože by sme tak deti obrali o šancu mať otca, alebo matku.

Chudoba, kriminalita, ekonomické rozdiely, neudržateľnosť sociálneho systému, to sú problémy, s ktorými sa stretáme aj na Slovensku. Pomohlo by pri riešení týchto problémov zlepšovanie manželskej kultúry?

Ak prestane fungovať rodina, nastúpi množstvo takýchto neduhov. Rodina totiž zabezpečuje neskutočné množstvo vecí. Rodia sa v nej deti, rodičia ich prebaľujú, kŕmia, učia chodiť, rozprávať, ďakovať, pracovať. Rodina zabezpečuje aj starostlivosť o staršie generácie, aj o chorých ľudí, a mnoho iného. Pritom to všetko robí zadarmo a s radosťou. A práve rodiny založené na stabilnom manželstve to robia najlepšie. Je dôležité, aby toto povedomie v našej kultúre bolo. Ľudia nežijú vo vákuu a sú ovplyvňovaní kultúrou, v ktorej žijú. Pre dobro nás všetkých je dôležité, aby sme vyzdvihovali ideál harmonického manželstva ako najlepšiu formu rodinného života, a pomáhali ho tak dosahovať pre čo najviac ľudí.

Mnohí ľudia sú sklamaní len z verbálnych prísľubov cirkevných predstaviteľov o ochrane hodnôt rodiny, ale majú pocit, že Cirkev pre nich nič nerobí. Je to naozaj tak? A ak áno, v čom by sa mohol tento prístup zmeniť?

Cirkev chápem ako akúsi učiteľku, ktorá by nám mala pomáhať objavovať pravé hodnoty, aby sme podľa nich potom vedeli žiť. Preto podľa mňa musí hovoriť o dôležitosti manželstva a rodiny. Ak sú tu trendy, ktoré zahmlievajú význam rodiny, Cirkev by prirodzene mala na to upozorňovať. Ale nie len cirkevní predstavitelia, aj všetci ostatní ľudia, ktorí si to uvedomujú. Čo sa týka praktickej pomoci, vždy sa máme snažiť veci zlepšovať. Cirkev by sme nemali zužovať len na charitu, to by bola chyba. Ale charita by mala byť aj v Cirkvi silno prítomná. Keď hovoríme o rodine, viackrát sa na mňa ľudia obrátili s rôznymi problémami, vrátane manželskej krízy. Nie som na takúto pomoc odborník, tak som sa snažil aspoň poradiť niekoho kompetentného. Nájsť takýchto ľudí je pomerne náročné, nejaké organizácie zamerané na pomoc rodine a manželom existujú, ale zdá sa mi, že ich je málo a málo sa o nich vie. Zišlo by sa spraviť prehľad takýchto možností a kvalitný web, kde by sa o nich informovalo. Netvrdím, že to musí robiť Cirkev, možno skôr cirkev v tom širšom zmysle, teda obyčajní ľudia, ktorí majú k tejto téme blízko.

Referendum, ktoré sa koná 7. februára, podporili aj niektoré kresťanské cirkvi. Týka sa referendum len kresťanov či veriacich?

Samozrejme, že nie. V referende nehlasujeme o náboženských otázkach, či má Boh tri osoby, či sa musíme modliť ruženec alebo chodiť do kostola. Referendum sa týka otázok verejného záujmu, a teda je tu pre všetkých ľudí bez rozdielu. Je zrejme pravda, že veriaci ľudia sú na referendové témy citlivejší, pretože v cirkvi nachádzajú alternatívu voči rôznym ideovým výstrelkom. Preto je na mieste od veriacich očakávať, že budú v tomto smere uvedomelejší, čo sa podľa mňa vo všeobecnosti aj deje.

Je zaujímavé, že mnoho veriacich nie je v podpore referenda jednotných. Často sa objavujú názory, že „hoci som katolík, hlasovať nepôjdem“.

Takéto názory sú silno prezentované médiami. Podľa mňa je efektom a možno aj cieľom zníženie účasti v referende, aby nebolo platné. Ale súhlasím aj s tým, že je dosť veľa veriacich, ktorí takto zmýšľajú. Aj toto podľa mňa potvrdzuje, že kultúra v ktorej sa pohybujeme na nás vplýva.

Prečo referendum nezískalo širšiu podporu?

Príčin je viac. Určite ňou je silná antikampaň. No problém je aj kampaň samotná, myslím si, že sa všetci ešte len učíme komunikovať naše posolstvo tak, aby bolo zrozumiteľné pre všetkých, teda aj tých, ktorým hodnoty rodiny a manželstva veľa nehovoria.

Pápež František vo štvrtok 22. januára ocenil úsilie Slovákov o ochranu rodiny. Čo znamená jeho odkaz pre Slovensko?

Myslím, že je to cenné povzbudenie. Pápeži, ktorých som mal možnosť zažiť, sú veľkým prínosom, a to nie len pre Cirkev. Dúfam, že tieto Františkove slová prispejú k tomu, aby sa váhajúci a zneistení ľudia zorientovali a šli na referendum.

Ako budeš hlasovať vo februárovom referende?

Záleží mi na tom, aby sa manželstvo správne chápalo, aby deti boli adoptované do kompletných rodín s mamou aj otcom, aj na tom, aby pri výchove o citlivých témach mali rodičia prednosť pred štátom. Takže trikrát áno.