Vzťahy so svokrovcami patria medzi „rizikové faktory“, ktoré môžu negatívne ovplyvňovať manželský život a nemalou mierou prispieť aj k rozpadu manželstva. Napriek všetkým vtipom o svokrách to však nie je pravidlo. Existujú rodiny, kde vôbec nevedia, čo je to manželsko-svokrovský problém, ba dokonca v niektorých rodinách môžu byť tieto vzťahy aj veľmi nápomocné a stmeľujúce. Je dobré vedieť, v čom najčastejšie býva problém, aby sme vedeli byť v strehu a ťažkostiam sa vyhnúť, alebo ich včas riešiť.
Zasahujú, dirigujú, radia…
Asi najčastejšie sa stáva, že rodičia sa po svadbe svojho dieťaťa nedokážu posunúť v jeho živote na druhé miesto – za jeho novú rodinu, teda v prvom rade za manželského partnera. Oháňajúc sa štvrtým prikázaním dýchajú mladomanželom na krk a snažia sa viac či menej riadiť ich život. Dôvodom je určite láska – chcú svojmu dieťaťu to najlepšie, z pozície svojich krvopotne nadobudnutých skúseností sa snažia mladým radiť, aby sa vyhli chybám. Nevedia deti „pustiť“ a nechať žiť vlastný život, s vlastnými rozhodnutiami, aj s vlastnými chybami… S postojom „ja viem, čo je pre teba najlepšie“, obstojíme ešte tak u školáka, ale u tridsaťročného otca rodiny?
Nebezpečenstvo je v tom, že ich dieťa už nie je samo, ale je „jedným telom“ s iným človekom. A tak sa dospelé „dieťa“ dostáva už nielen medzi svoju vlastnú predstavu o živote a predstavu rodičov o jeho živote, ale je tu aj predstava jeho manželky (manžela). A to už začína byť poriadny guľáš. Niekedy si vlastne až v manželstve pod tlakom partnera začne mladý človek uvedomovať, ako podlieha svojim rodičom, a začne sa stavať na vlastné nohy. To však nemusí byť vždy ľahké a niekedy sa to ani nepodarí…
Spoliehajú sa na našu pomoc
Niektorí rodičia si odmietajú pripustiť, že deti z domu odišli. Autoritatívne sa zavelí, že sa idú sadiť zemiaky, a je jedno, čo máte vy ako rodina na pláne. Budeš ma počúvať a basta. Tento problém nastáva aj vtedy, keď sa v rodine vymenili roly a rodičia boli zvyknutí, že ich dieťa sa o nich stará, všetko za nich vybavuje, celý svoj život obetuje pre nich. Po jeho svadbe čakajú, že túto rolu bude zastávať ďalej. A dieťa, ktoré postavenie „rodiča svojich rodičov“ prijalo dávno predtým, sa z tejto pasce ťažko oslobodzuje. Opäť je tu tlak štvrtého prikázania a často na oboch stranách neschopnosť rozoznať hranice toho, čo znamená „ctiť“.
„Kašlú na nás“
Opačný problém vzniká vtedy, keď dospelé dieťa nedokáže prevziať svoju dospelú rolu a očakáva, že rodičia budú zaňho ďalej vyberať horúce zemiaky z pahreby, ďalej mu zametať cestičku a vo všetkom pomáhať. Pravdaže, vzájomná pomoc do vzťahov medzi manželmi a svokrovcami neodmysliteľne patrí, veď neprestávame byť rodinou… Treba ale vedieť, že pomoc nemožno ani na jednej strane vyžadovať… A že každý má právo zvážiť, čo je momentálne najdôležitejšie, a očakávanú pomoc odmietnuť, ak je prvoradé niečo iné. Alebo ak chýbajú sily… Tak ako mladí nemusia naklusať na roľu vždy, keď dedo zavelí (ak, samozrejme, neočakávajú stabilný prísun zemiakov a iných plodín…), tak ani starí rodičia nemusia byť vždy po ruke na starostlivosť o vnúčatká, alebo vyvárať a vypekať mladej rodine, či finančne vypomáhať… Aj oni majú právo tráviť svoj čas tak, ako chcú. Tiež svojim deťom dávajú iba jeden z tých troch grošov…
Nedokážu prijať nášho partnera
Svadbou sa nespájajú len dvaja ľudia, ale celé dve rodiny, dokonca rody. Manželský partner sa tak stáva súčasťou celej rodiny toho druhého. A tam môžu tiež vzniknúť problémy. Rodičia totiž svadbou svojho dieťaťa prijímajú do svojej rodiny niekoho cudzieho – s inými zvykmi, iným rodinným zázemím, s inou predstavou o živote. Stáva sa, že výber manželského partnera nie je rodičom po chuti a niekedy sa s tým vôbec nedokážu zmieriť. Ak to v sebe nespracujú a nesnažia sa naozaj svojho zaťa či nevestu pochopiť a prijať, vzťahy medzi nimi a mladými manželmi sú nepriateľské či chladné. Je ťažké byť rodinou s niekým, koho nemáme radi, komu nerozumieme… Ale ťažké neznamená nemožné. V tolerancii sa musíme trénovať po celý život. Ak sa rodičia snažia zmieriť sa s tým, že ich dieťa si nevybralo partnera podľa ich predstáv, a naučia sa tolerovať iný spôsob života mladých manželov, odmenou im budú dobré vzťahy, vzájomná opora a pomoc, radosť z vnúčat… A tiež radosť z víťazstva nad zlobou a nenávisťou, ktoré v takýchto prípadoch hrozia… A, bohužiaľ, často vyhrávajú. Ak totiž rodičia neprijmú manželského partnera, nespôsobí to len ochladnutie vzťahov medzi nimi a ich deťmi, ale tiež to nahlodáva vzťah medzi mladými manželmi. Je pre nich ťažšie prispôsobiť sa jeden druhému a hľadať spoločný životný štýl, keď nad nimi stále visí Damoklov meč odmietnutia a nepochopenia…
Neviem prijať partnerových rodičov
No a napokon sa môže stať aj to, že jeden z manželského páru nedokáže prijať rodičov toho druhého, nesedí mu ich životný štýl, spôsob komunikácie, zvyky, správanie… A tak by chcel svoju novú rodinu odtrhnúť od nich a žiť si po svojom. Avšak nemôžem odtrhnúť manžela od jeho rodičov! A navyše, nemôžem ho odtrhnúť od jeho minulosti, pôvodu, zvykov, v ktorých vyrastal… to akoby som odmietala jeho podstatu, teda aj jeho samého. Preto je dôležité učiť sa prijať aj to, čo sa mi v tom nepáči, tolerovať to… A umožniť svojmu milovanému partnerovi udržiavať a budovať si vzťah so svojimi rodičmi, a snažiť sa ich prijať, nakoľko len sa dá.
Takže v skratke – zopár pravidiel, ako spolu vychádzať:
- Ctiť si rodičov (to neznamená vo všetkom počúvať, ale ani ignorovať);
- Stáť na vlastných nohách – robiť vlastné rozhodnutia a nespoliehať sa na pomoc rodičov;
- Dať prednosť manželke/manželovi a deťom pred rodičmi;
- Rodičov partnera dať na rovnaké miesto ako svojich;
- S rodičmi a svokrovcami vychádzať ako dva susedné štáty – nezasahovať si do vnútorných záležitostí a vzájomne si pomáhať. Každý má pritom právo o pomoc požiadať a každý má právo pomoc odmietnuť.
