Som smiešny, emocionálny, precitlivený hlupák. To je asi dôvod, prečo som svojej žene už na druhom rande povedal, že ju ľúbim. Až do tohto momentu som sa skutočne snažil ponechať si svoje pocity pre seba. Túžil som jej o nich povedať už na našom prvom rande, ale vedel som, že by to asi vyznelo dosť čudne.
Dobre si pamätám jej vtedajšiu reakciu. Pozrela na mňa trochu hanblivo a zároveň pobavene. Potom prikývla hlavou a zahľadela sa na oblohu. Jej reakcia ma nepoložila. Tušil som totiž, že je oveľa rozumnejšia a zdržanlivejšia ako ja. Ale časom som pochopil, že ona už vtedy vedela čosi, čo ja nie.
Ako je u väčšiny chasidských židov zvykom, s manželkou sme chodili spolu len krátko. Po dvoch mesiacoch randenia sme sa zasnúbili. Tri mesiace nato bola svadba. Počas nášho chodenia som žil akoby v krásnom sne. Cítil som v sebe niečo ako planúci oheň. Taký istý, aký vo mne vzplanul na našom druhom rande. Bol som zaľúbený. No potom sme sa vzali a všetko sa zmenilo.
Skôr než som sa na to mohol pripraviť, manželstvo zo mňa krásne emócie vysalo. Tak veľmi som sa snažil udržať ohnivé emócie nažive, nestratiť tie krásne pocity. No časom to bolo čoraz ťažšie. Veď ako môžete pociťovať planúcu lásku, keď sa s manželkou musíte pri spoločnom stole rozprávať o tom, ako použiť posledných 20 dolárov na vašom bankovom účte? Ako môžete cítiť lásku, keď sa spolu hádate? Ako môžete cítiť lásku, keď ste presvedčení o tom, že použité ponožky stačí hodiť dolu na zem, kým ona má tú bláznivú predstavu, že patria do koša na špinavú bielizeň?
Keď praktickosť každodenného života pohltila naše dni, nebolo jednoducho možné, aby som v našom vzťahu udržal oheň zaľúbenosti, aký som poznal z čias nášho chodenia. Spočiatku ma to privádzalo do šialenstva. Tie krásne pocity boli predsa láska! Emócie pre mňa znamenali, že o ňu stojím. No zrazu bol život drina. Dokonca aj vtedy, keď som bol s ňou. Najmä vtedy, keď som bol s ňou.
Ba čo viac, zdalo sa mi, že čím som sa snažil byť romantickejší, tým menej sa mi to odplácalo. Nebolo to tak, že by mi ona lásku nebola dávala, ale dávala mi ju v iných momentoch. Napríklad vtedy, keď som sa sám ponúkol, že umyjem riad. Alebo že pripravím večeru, keď mala ona ťažký deň. Alebo, keď sme už mali dcéru, a ja som sa o ňu postaral.
Sprvu som si medzi tým žiadnu súvislosť neuvedomoval. Jednoducho sa to len stávalo. Ale asi to na mňa vplyv malo. Pretože časom som čoraz viac ponúkal svoju pomoc s domácimi prácami. A po každý raz sa na mňa pozrela tým svojím pohľadom. Pohľadom absolútnej lásky. Pohľadom, tak nádherným a nežným. Trvalo mi príliš dlho, kým som pochopil, čo sa deje.
Ale nakoniec mi to bolo všetko jasné. Čím viac som sa obetoval a pomáhal svojej manželke, tým viac bola tá emócia, ktorú som tak zúfalo hľadal, znovu prítomná. Darmo som sa ju snažil vzkriesiť nasilu, jednoducho sa objavila ako odpoveď na moju službu. Inými slovami, práve v praktických stránkach každodenného života som našiel lásku, ktorú som tak hľadal. A čo bolo ešte zaujímavejšie, čím viac som si túto skutočnosť uvedomil, a začal som vyhľadávať nové príležitostí na to, aby som mohol dávať, tým viac sme boli obaja zaľúbení.
A teraz, keď som už vo vzťahu o niečo starší a skúsenejší, čosi som si konečne uvedomil. Čosi, čo som si nechcel dlhý čas pripustiť, je to však nepopierateľné. Na našom druhom rande som svoju ženu ešte neľúbil. Neľúbil som ju, keď sme sa zasnúbili. Neľúbil som ju dokonca, ani keď sme sa brali.
Lebo láska nie je pocit. To vzplanutie, ktoré som na začiatku cítil, bolo jednoducho len pocit. Objavilo sa, pretože som bol vzrušený z toho, že som stretol ženu, ktorú som si chcel vziať. No nebola to láska. Nie, láska nie je emócia, ba ani podstatné meno. Je to sloveso. Najlepšie definované ako dávanie. Ako uprednostňovanie potrieb niekoho druhého pred svojimi vlastnými.
Prečo nebola moja bláznivá zaľúbenosť po svadbe opätovaná? Pretože tie pocity z môjho vnútra neboli zamerané na ňu, ale na mňa. A aj keď som o nich hovoril, nebola to láska. Byť sentimentálny ešte neznamená, že milujem. Hovoriť niekomu, že ho ľúbite, neznamená, že ho aj skutočne ľúbite. A to je dôvod, prečo sa na mňa v onen deň moja manželka pozrela tým svojím polovičným úsmevom. Ona na rozdiel odo mňa už vtedy vedela, čo je skutočná láska.
A teraz, keď som už prešiel časť cesty a snažím sa vidieť lásku inými očami, čoraz viac som zhrozený posolstvami, ktoré som dostával o láske, keď som bol ešte mladý. Počnúc rozprávkami od Walta Disneyho, cez môj obľúbený seriál The Office až po prakticky každú populárnu pieseň, láska je prezentovaná ako emócia, ktorú zažívame ešte pred tým, ako sa oženíme či vydáme. Je prezentovaná ako emócia, ktorá keď ju raz pocítime, zostane s nami zázračne navždy, teda aj po svadbe.
Teraz si však už ani neviem predstaviť lož väčšiu, než je táto. Som veľmi smutný, keď si predstavím, aký dlhý čas falošné posolstvá o láske opantávali aj moju myseľ. A tiež keď si predstavím, ako tieto posolstvá opantávajú aj mysle ostatných ľudí. Myslím si, že práve toto je z veľkej časti dôvod, prečo je počet rozvodov v našej krajine taký vysoký. Predstavte si len toľkých ľudí, ako túžia zakúsiť tie isté emócie, ako keď boli slobodní a spolu ešte len chodili. Predstavte si krajinu ľudí, ktorí sa snažia prežiť vlastnú disneyovku a máme recept na nešťastné manželstvá. Na krajinu s 50 percentnou rozvodovosťou, na cudzoložstvo, recept na to, aby ľudia, ktorí spolu predsa len zostanú, žili len funkčné manželstvá bez lásky.
Aké je len smutné, že v dnešnom svete ide o tak bežnú skutočnosť. Koľko ľudí trpí jednoducho len preto, že boli oklamaní. Títo ľudia majú na viac. My všetci máme na viac. Prišiel čas, aby sme zmenili spôsob, akým o láske rozprávame. Je čas definovať lásku inak. Pretože kým tak neurobíme, cudzoložstvo bude stále niečím bežným rovnako ako manželstvá bez lásky a rozvody.
V hlavách budeme žiť disneyovky, no v skutočnosti tragické životy.
Elad Nehorai, http://popchassid.com/didnt-love-wife/
Preklad: Simona Vaníčková
Úvodná fotografia: pexels.com
(Článok bol pôvodne publikovaný 27. júla 2018)
