MATEJ KASAN: Dnes ľudia podceňujú psychologickú pomoc. Preto ju ako jezuiti poskytujeme

2
1

Pochádza z Oravy, žije v Trnave. Patrí k jezuitom a je rektorom trnavského Kostola Najsvätejšej Trojice. Pôsobí v Centre pomoci pre rodinu, ktoré sa v regióne postupne etabluje a poskytuje poradenstvo, psychologickú pomoc i mediáciu. Zadarmo. Ako vraví, ich snahou je, aby rodiny s láskou, zodpovednosťou a v bezpečí vychovávali svoje deti, tešili sa spoločne zo života a mali domov, do ktorého sa všetci členovia radi vracajú. Páter Matej Kasan.

 

Ste rodák z Oravy, no zakotvili ste v Trnave, kde sa hovorí tvrdo. Rozprávate ešte oravsky mäkko alebo už sa na vás podpísalo trnavské nárečie?

Po sedemnástich rokoch života mimo rodnú Oravu som zistil, že tá naša „oravčina“ je mäkšia ako spisovný jazyk. Vždy, keď tam prídem, tak to počujem a zasa rodáci mi povedia, že už nehovorím tak mäkko. Na druhej strane, tu v Trnave mi stále hovoria, že ako pekne mäkko rozprávam. Z toho usudzujem, že si držím spisovnú slovenčinu.

 

Z akej rodiny pochádzate?

Pri dnešných trendoch rodín musím povedať, že z usporiadanej. Teda, mal som otca a mamu, dnes sú už obaja mŕtvi. Ale stále mám štyroch súrodencov. Ja som najstarší a medzi nami je jedna sestra. Jednoducho by som našu rodinu charakterizoval ako silne veriacu, pracovitú, dobrosrdečnú. Na druhej strane výbušnú a bojovnú, ale zato súdržnú.

 

Orava je známa práve vami spomínanou rodinnou súdržnosťou, ale aj početnejšími rodinami, vy ste piati súrodenci. Je to ešte stále tak alebo je už Orava menej „pro-rodinná“?

Generácia mojich rodičov bola viacpočetná ako je tomu dnes. Ale napriek tomu musím povedať, že aj dnes sa to na Orave až tak nezmenilo, aj keď tých detí je menej. Keď to vtedy bolo okolo osem detí, dnes je to okolo päť. Ale presnejšie by to ukázali štatistiky. Moja skúsenosť veľkej rodiny je ohromná. Otec bol z 11 detí, z ktorých boli dvaja kňazi, jeden slobodný a zvyšok, keďže majú aspoň po päť detí a teraz už aj vnúčatá, tak je nás veľmi veľa. Vyrastali sme spolu a teraz sa často stretávame. Je to veľká sila: to množstvo ľudí a súdržnosť. Vzájomná pomoc a podpora vo všetkom. Ale aj spoločné oslavy, výlety, je to nenahraditeľné. Preto sa vždy teším, keď vidím viacpočetné rodiny, lebo viem, o čom to je, i napriek tomu, že je to niekedy ťažké.


Aké sú najväčšie riziká či slabiny oravských rodín? V čom je to možno iné oproti Trnavskému kraju, kde teraz pôsobíte?

Keď som myslel, že je to niekedy ťažké, tak práve vo výchove a zabezpečení rodiny. Mnoho otcov musí cestovať ďaleko od svojich domovov za prácou, aby všetkých uživili. Výchova a starostlivosť o domácnosť tak ostáva na matke. Je to dosť náročné. Dnes je to, myslím, ešte ťažšie v tom, že sa doba zmenila a je viacero rizík pre deti a mladých. Jeden rodič ťažšie všetko ustráži, keď musí denne riešiť viacero vecí za dvoch.

Prečo vzniklo trnavské Centrum pomoci pre rodinu?

Vyplýva to už názvu. Vzniklo preto, aby sme pomohli rodinám viac ako doteraz. Rodiny sú dnes v ohrození a vyžadujú si osobitnú pozornosť a podporu.

 

Prečo jezuiti založili takéto rodinné centrum? Je takéto čosi skôr pravidlom alebo výnimkou, keď sa rehole ujmú väčších projektov?

Jezuiti sa vždy venovali rodinám všade tam, kde boli, a to rôznymi spôsobmi. Tento spôsob okrem bežnej starostlivosti o rodiny je špecifický aj v tom, že ponúkame rodinám odbornú, profesionálnu pomoc. Momentálne to je pomoc sociálna, psychologická, pastorálna, právna a mediácia. Našou jezuitskou charizmou je byť vnímavý na potreby ľudí v danom čase a odpovedať na ne. Jednou z nich je práve podpora a pomoc rodinám. Preto vznikol aj tento veľký projekt ako nutnosť k napĺňaniu týchto potrieb.


Centrum pomoci pre rodinu poskytuje napríklad aj psychologickú pomoc. Prečo je takáto pomoc potrebná? Je poskytovaná len individuálne či aj manželským párom?

Človek k harmónii osobnosti potrebuje mať vyváženú starostlivosť o telo, ducha a dušu, aby mohol žiť plnohodnotne. Preto je dôležitá starostlivosť o všetky tieto oblasti. Dnes ľudia podceňujú psychologickú pomoc a pritom je potrebná, najmä teraz, keď sú ľudia psychicky menej odolní. Nebudem teraz rozoberať dôvody, ale z našej strany preto ponúkame túto podporu tak jednotlivcom, párom a celým rodinám.

 

Ako sa vám darí v spolupráci s mestom Trnava?

Všetko sa buduje postupne. Po siedmich rokoch už pracujeme na viacerých spoločných projektoch. Napríklad jeden z našich projektov – Projekt Sára – je na pomoc rodinám s deťmi, či už doučovaním, strážením detí alebo odprevádzaním zo školy či na krúžky. My zabezpečujeme dobrovoľníkov, ktorých aj zaškoľujeme. Je to jedinečný projekt, ktorý sa mestu veľmi páči, preto ho podporuje. K nemu pribudol aj Projekt Tereza na pomoc seniorom v rodinách. Tiež sme sa zúčastnili participatívneho rozpočtu mesta za minulý rok, čo bola novinka v Trnave. Najväčším projektom, ktorý organizujeme spoločne, je verejné podujatie Deň rodiny v Trnave, ktorý organizujeme každoročne.

 

Malo by byť Centrum pomoci pre rodinu bežnou zastávkou pre snúbencov, rodiny, ale i rozvedených alebo by sa malo k vám prichádzať, len keď ide do tuhého?

Hlavným zameraním nášho centra je prevencia. Našou snahou je, aby rodiny s láskou, zodpovednosťou a v bezpečí vychovávali svoje deti, tešili sa spoločne zo života a mali domov, do ktorého sa všetci členovia rodiny radi vracajú. Obracajú sa na nás rodiny, ktoré prežívajú rôzne životné ťažkosti a problémy, ako aj rodiny, ktoré chcú zodpovedne budovať svoje vzťahy a vzdelávať sa v oblasti rodiny i výchovy detí. Je to cyklus. Začíname od detí a končíme pri rodičoch a opačne (úsmev). Medzi tým je aj starostlivosť o mladých a tiež príprava snúbencov na manželstvo. Hovoríme, že je lepšie prísť skôr ako keď bude neskoro.

 

Stretávate sa (nielen) v centre aj s rozvedenými? Aké sú ich najväčšie bôle?

Rozvedeným sa venujeme v našom zariadení od počiatku. Ťažko odpovedať jednotne, keď sú medzi nimi viaceré skupiny. K nám prichádzajú zväčša tí, ktorí žijú sami a sú veriaci. Denne zápasia s osamelosťou. Okrem osamelosti ich najčastejšie trápia financie, problémy vo výchove detí a otázka odpustenia partnerovi. Snažia sa rásť vo viere, pristupujú aj k sviatostiam a podporujú sa navzájom na pravidelných stretnutiach.

 

Sú rozvedení prijatí v Cirkvi? Aké je ich miesto a úloha?

Všetci pokrstení sme súčasťou Cirkvi a máme v nej určité úlohy. Rovnako sú na tom aj rozvedení, aj keď vzhľadom k ich stavu majú túto úlohu obmedzenú, ale majú. Niekedy sa rozvedeným nevenovala zvláštna pozornosť a boli viac-menej na okraji. Dnes je mnoho rozvedených a týka sa to celej spoločnosti. Preto sa snažíme nájsť k nim správny postoj a prístup, ako to vidíme na biskupskej synode o rodine v Ríme, ktorú zvolal pápež František.

 

Aké sú časté príčiny rozvodov katolíckych manželov?

Všeobecne sa udáva, že najčastejšia príčina rozvodov je rozdielnosť pováh. Myslím, že ide o nepochopenie podstaty vzťahu, lebo rozdielnosť tu bude vždy. Manželia sa dopĺňajú. Problém podľa mňa je v komunikácii, nezrelosti partnerov, zlyhávajúcom morálnom aspekte a slabej psychickej odolnosti, najmä v ťažkostiach. V neposlednom rade, vplyv doby, kde sa všetko relativizuje a vykresľuje nereálne. Mnohých to pomýli a uveria svetu alebo idylickému životu. Keby sme čítali Bibliu, kde je všetko o živote, a podľa nej sa riadili, mali by sme sa lepšie, lebo by sme žili skutočný život spoločne s Bohom.

 

Ako sa dá rozvodom predchádzať, vyhnúť? Čo robiť, aby rozvod nenastal? Máte nejakú radu?

Jednoducho prevencia. V prvom rade je to vzťah s Bohom. Potom čas na partnerský vzťah, aby už deti videli, ako sa žije vzájomná láska. Dnes sme uháňaní výkonom produkcie konzumizmu a zabúdame na to podstatné; potom nás to valcuje. Vzťah s Bohom je budovaný naveky. S partnerom sme po celý život a s deťmi pokiaľ neodídu z domu, aby nakoniec žili, čo sa doma naučili. Ostatné nemá žiadnu hodnotu, ak nie je v tomto súlade.

Je dnešná rodina v kríze? Ak áno, je táto krízou príležitosťou – k čomu?

Kríza podľa mňa nespočíva len v rodine. Je to aj kríza osobná a spoločenská. Keď sa stratí zmysel pre hodnoty, tak nastáva chaos. A ten sa týka potom aj rodín. Preto si myslím, že momentálne je to systémová chyba. Nežijeme pre človeka, ale na úkor neho. Celý deň sme v práci, deti na krúžkoch a večer už nevládzeme mať čas na seba navzájom. Inštitúcie nahrádzajú rodiny. Celé je to pomýlené. Musí nastať zmena systému, a to je skutočná výzva. Je to ako otočiť Titanic, pokiaľ sa to ešte dá urobiť.

 

Naozaj je v systéme chyba?

Strata hodnôt spôsobuje morálny chaos, ktorý ovplyvňuje celú spoločnosť. A zasahuje to všetky štruktúry verejného a spoločenského života. Keď je dôležitejší produkt ako človek, tak to vidíme, aký je problém zatvoriť v nedeľu obchody. Alebo aj v týždni, prečo pracujeme celý deň a nemáme na seba čas? Všetci len hovoria, ako sa svet zbláznil, stále sa niekam ponáhľame, nič nestíhame, sme vystresovaní. Chýba nám aj prorodinná politika.

 

Prečo je dobré vstúpiť do manželského zväzku? V čom je ešte význam manželstva a rodiny v dnešnej dobe?

Rodina nefunguje bez manželstva. Manželstvo a rodina tvoria základ tak duchovný, ako aj spoločenský. Tam sa budujú skutočné vzťahy. Rôzne povahy, temperamenty, záujmy a potreby jednotlivých ľudí sa tam formujú a primerane napĺňajú. A toto buduje osobnosť, tvorí charakter pre život v širšej spoločnosti. Na tom potom stojí celá spoločnosť. Náš dobrý Boh to tak utvoril a ustanovil. Mohli by sme povedať, nastavil pre život a takto to funguje, inak nie. Nie je tu čo dodať. Iba v manželstve a rodine je budúcnosť, inak je to čistý zánik.

 

Ako kňaz žijúci v celibáte v istom zmysle „nemáte“ vlastnú rodinu. Ako to prežívate? Nechýba vám?

Dlho som sa rozhodoval, či mám byť kňaz alebo mať vlastnú rodinu práve kvôli tomu, že, ako som spomínal, pochádzam tiež z početnej rodiny. Najsilnejšie bolo práve to, že som zažil silu rodiny a túžil som mať takú istú aj vlastnú. Ale Pán Boh ustanovil aj kňazstvo, aby mohli ľudia žiť naplno svoje poslanie v rodinách. Lebo sme slabí a potrebujme pomoc. Najsilnejšie je to pre mňa práve pri sviatosti zmierenia. Tam som súčasťou každej rodiny v jej zlyhaniach. Takže sa to dopĺňa. V tomto zmysle ma to napĺňa. Navyše sa venujem rodinám neustále, takže mi nič nechýba. Niekedy mám čo robiť, aby som mohol byť chvíľu sám so sebou a tiež s Bohom v osobnom kontakte. Aby som nezabudol, že On ma povolal a aj to, k čomu, aby som ani ja nestratil zmysel, prečo tu som (úsmev).

 

foto: archív M. Kasana SJ

2 komentárov

  1. Ale velebníček pekne to hovoríš. Po trnavsky kvákaš. Šak víš jak to myslím. A inak jako dzeci poslúchajú myslím v centre? Beda ak nééé. No čo ci povím už mi je lepší, Luigi za mna molil aj s tebú. Vďaka Bohu za všetko. Pozrav šeckých pa.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno