MARIÁN KOLNÍK: Bez otcovstva sa z muža stane tulák. A to nielen mentálny

0
40

Žil pre výkony a výsledky, no všetko sa zmenilo, keď prišla do jeho rodiny bolesť. Vníma ju ako požehnanie. Duchovne dozrel až po štyridsiatke – a z chlapca sa stal muž. Dnes vraví: Všetko je milosť. Ako podnikateľ, ktorý už opustil exekutívu a venuje sa lektorovaniu, nevníma biznis ako doménu mužov, podstatné je cítiť poslanie. No podstatnejšie je iné: byť manželom a otcom, no nespájať tieto dve „funkcie“ dohromady. Pretože keď si neudržujete manželstvo a deti odídu z domu, ostane len prázdno, upozorňuje Marián Kolník.

 

Čo sú podľa vás znaky a charakteristiky mužskej spirituality?

Mužská spiritualita je viac praktická a orientovaná na prácu, službu otca, toho, kto sa namáha zaopatriť rodinu. Pre mnohých mužov je aktivita a práca zároveň aj modlitbou, hoci to navonok nemusí tak vyzerať. Často absentuje dlhšie adorovanie, resp. modlitba v tichu, ale srdce muža vie kráčať po Božích cestách.

 

Aký je rozdiel v spiritualite chlapca a spiritualite muža? Ako môže z chlapca vyrásť duchovne zrelý muž?

Pravdepodobne v rozdielnych nárokoch, ktoré sú kladené na chlapca a muža. U muža, ktorý je vychovaný k zodpovednosti, ide o „chlieb, ktorý bude jesť v pote tváre…“ Nemyslím na vyhnanie z raja, ale na každodennú námahu pri nesení zodpovednosti za zverené úlohy, resp. za rodinu – za každého jej člena, či už po duchovnej alebo materiálnej stránke. Tomu zodpovedá stretanie sa s Ježišom v Eucharistii, ako aj modlitbový život v aktívnej forme. V prípade chlapcov je to skôr „učenie sa byť mužom“. Ak je otec ochotný a pripravený zvestovať svojim synom vieru z každodenných zážitkov s Bohom, potom je veľmi pravdepodobné, že k ženskej spiritualite formovanej mamami sa postupne pridajú aj mužské črty.

 

Aká bola vaša cesta – aj v duchovnom – dozrievaní?

Mal som to šťastie, že som vyrastal v krásnej, hlboko veriacej rodine. Či už to boli starí rodičia, ktorých som denne vídal modliť sa, alebo neskôr moji rodičia, ktorí tiež denne navštevovali bohoslužby a viedli nás k dennému prijímaniu Pána v Eucharistii… Bolo to za hlbokej totality a ich svetlo viery nám trom súrodencom svietilo ako istota, pokoj, spočinutie – hoci ich život bol plný strádania, či už ponižovaním v práci, neskôr sa pridali choroby. To, s akou vierou to niesli – a otec nesie dodnes – je základom mojej duchovnosti.

V čase štúdia na gymnáziu sa mi dostalo veľkej milosti mať duchovné vedenie – mladého kňaza, ktorý žil svoju vieru a viedol ma k úcte k Božiemu slovu a k láske k Cirkvi. A ešte jeden veľký dar som dostal – spoločenstvo mladých rovesníkov. Bolo to tiež za totality, boli s tým spojené mnohé obmedzenia, ale aj množstvo milostí, ktoré sme týmto životom dostali a z ktorých čerpám dodnes.

Nasledovalo zasnúbenie a založenie rodiny s mojou manželkou, ktorá sa mi stala najlepším priateľom. Onedlho oslávime tridsiate výročie sobáša a môžem iba vydať svedectvo, ako veľmi nás Pán miluje a ako nás obdaril všetkým požehnaním, bolesťou nevynímajúc.

Moja chlapčenská viera dozrievala v mnohých rozhodnutiach a stala sa dospelou až po štyridsiatke. Pán si ma nachádzal stále znovu a znovu a pozýval ma prijať osobné vykúpenie. V tom čase som bol veľmi zameraný na výkon a výsledky – či už v práci, ale aj v osobnom snažení sa. A odrazu ma Pán pozval vidieť môj život a životy mojich drahých z úplne inej perspektívy. Dotkol som sa päty Kríža, preniklo ma a dodnes ma to hlboko zasahuje, čo sa deje na oltári počas premenenia. Som Bohom milovaný a dnes viac ako za mlada prežívam tému vďaky vzdávania a chvál – naozaj, všetko je milosť…

 

Je mužská spiritualita spojená aj so spiritualitou otca? Mal by sa z muža stať aj otec – keď už nie biologický, tak aspoň „duchovný“?

Určite je to veľmi spojené – či už vidím pred svojim duchovným zrakom defilovať krásnych mužov Starého zákona – patriarchov, akými boli Abrahám, Izák, Jakub. Alebo neskôr Jakubov syn Jozef, či Samuel, Dávid. Alebo Jozef, ženích Panny Márie. Všetci mali v sebe prvok otcovstva. A spiritualitu Otca mal aj Ježiš, keď tvrdí: „ja a Otec sme jedno“.

Sme stvorení všetci na obraz Boha. Odtiaľto pramení naša dôstojnosť. Občas, keď prednášam, skúšam auditórium otázkou, či je Boh muž alebo žena? Je milé sledovať, ako účastníci nachádzajú, niekedy až v rozpakoch, odpoveď, že v Bohu je aj mužský aj ženský princíp. Pre muža je povedomie otcovstva, či už biologického alebo duchovného, veľmi dôležité. Dáva totiž zmysel jeho životu – byť darom pre niekoho konkrétneho, za ktorého preberá či už materiálnu alebo aj duchovnú zodpovednosť. Bez tohto rozmeru sa z mužov stávajú tuláci, a to nielen mentálni…

 

Môže muž duchovne existovať bez ženy? Potrebujeme sa navzájom?

V manželstve muž určite nemôže existovať bez ženy! Žena je tým komplementárnym prvkom – robí z muža „celého človeka“. Vytvárajú spolu „communio personarum“ – nové, jedinečné bytie spojené „protosviatosťou“ manželstva. To vzájomné potrebovanie sa prechádza cez prirodzenú rovinu povahových a ľudských vlastností až k silnej duchovnej podpore a mnohej inšpirácii k darovaniu sa. Statočný muž je pre manželku zdrojom veľkého pokoja a uistenia. Ona zase svetlom a radosťou všedných dní.

Z počutia mám aj svedectvá mužov, ktorí sa zasvätili Bohu a mnohorakým spôsobom opísali, ako dôležitá pre nich je duchovná blízkosť žien – či už vo forme modlitby, ale najmä duchovnej rady a útechy. Väčšina „duchovných velikánov“ vydala svedectvo o veľkej opore, ktorej sa im dostalo vďaka duchovnej blízkosti – či už žien z ich rodiny, ale aj tých, ktoré im pomáhali v ich službe zasvätenia.

 

Hýbete sa predovšetkým v biznise. Je podnikanie a tvorivý duch taktiež vyjadrením mužskej duchovnosti?

Podnikanie nie je doménou iba mužov. Ján Pavol II. v encyklike Centesimus Annus píše ako prvý pápež o povolaní podnikateľa. Píše o ňom s úctou a veľkou vážnosťou. Hovorí o dare kreácie, ktorým Boh obdarúva mužov aj ženy, vďaka ktorému vedia zhmotniť myšlienku, nápad a vďaka tvorivému úsiliu a dennej veľkej námahe ho pretaviť do výrobkov či služieb užitočných a prospešných pre iných.

Podnikanie skôr vyjadrením duchovnosti spojenej s povolaním byť podnikateľom a neviazal by som to špeciálne na mužskú duchovnosť.

 

Do akého príbehu vás Boh pozýva ako muža? V čom vidíte svoje špecifické poslanie?

Ten príbeh je nateraz úzko spojený s mojou manželkou a rodinou, ktorú nám Boh požehnal. Teda ide o príbeh muža, ktorý je manželom a otcom. Zámerne spomínam obe tieto svoje roly, nakoľko mi život okolo ukazuje pascu, do ktorej často muži môjho veku spadnú. Stotožnili si za roky manželstvo s otcovstvom, a keď postupne deti opustili rodné hniezdo, dostavila sa v ich živote veľká kríza. Zostali bezradní – čo ďalej. Nakoľko si roky neudržovali ten najdôležitejší vzťah ich života, ktorým je manželstvo, ostalo pre nich veľké prázdno…

 

Ako to myslíte?

Môj osobný príbeh manžela je pre mňa o priateľke – najlepšej priateľke môjho života a o všetkom, čo je s tým spojené. Zároveň ide o vzťah s milovanou ženou, čo naše priateľstvo posúva ešte oveľa ďalej. Je nádherné byť jedným telom a dušou. A teším sa, že so svojou Magduškou spolu zostarneme a budeme si môcť byť navzájom oporou do okamihu prechodu k Otcovi a nášmu spoločnému priateľovi Ježišovi.

Keďže som už opustil exekutívne pozície vo firemnom živote, objavil som svoju užitočnosť v úlohe lektora a kouča. Slúžim ľuďom z biznisu, aby nemuseli opakovať chyby, ktorých som sa ja dopustil, a tiež sa im snažím vytvárať podmienky na pokojné a rozumné rozhodovania. Veľmi podobnou oblasťou je aj moja služba sprievodcu a kouča pre manželské páry, resp. každého, kto nesie veľké bremeno často boľavých a nedozretých vzťahov. Slúžim im tým, že ich sprevádzam modlitbou a ponúknutým časom…

Tiež sa cítim stále otcom a často na kolenách prosím o požehnanie pre moju dcéru a dvoch synov, ktorých nám Pán požehnal. Keďže najmladší má „iba“ trinásť rokov, chcem byť blízko pri ňom, keď bude rozbaľovať uzlíček svojho poslania a povolania na tomto svete. Dcérka už slúži Pánovi v zasvätenom živote a starší zo synov hľadá svoje miesto. Chcem byť pri nich a pritom nezavadzať. Chcem byť ako ten márnotratný otec v láske. Čakať vždy na nich na priedomí so zažatou lampou lásky a otvoreným náručím uistenia, že ich Pán miluje…

 

Je to dosť podrobný výpočet…

…a okrem toho som stále viac vťahovaný do služieb mladým ľuďom v rôznych spolkoch a organizáciách. Veľmi si vážim, že môžem byť pri tom, keď sa do duší mladých ľudí sadia nádherné stromy služby, pomoci, etickej sily, mravnosti a hlavne zodpovednosti za seba a všetkých, ktorí sú im postupne zverení. Ešte stále nosím v sebe túžbu cestovať a spoznávať Bohom stvorený svet, chváliť ho za všetku krásu prírody, ľudského génia a spoločenstiev ľudí. A možno raz si sadnem a začnem písať o všetkom, čím som bol obdarený.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno