Mária Kohutiarová: Chcel by si trénovať taký tím?

0
17

Môj milovaný synátor mi zas trucoval. Neskutočne. Zaťaté päste, založené ruky cez seba, pohľad a lá hrom do buka. Vrčal, štekal, kvíkal. A to len preto, lebo som ho prišla po tretí raz poprosiť, aby si upratal najprv svoje vyzlečené veci, napísal si úlohy a až potom čítal.

S povahami detí je to niekedy ťažké a u nás to pri štyroch cholerikoch zo siedmich kusov platí dvakrát. Nájsť dobré a pokojné riešenie je náročné a priznávam, nie vždy sa to, napriek snahe, podarí. Napriek tomu to nevzdávam.

Vrátila som sa po štvrtý raz, sadla si vedľa toho môjho odutého a spýtala som sa ho:

„Šimon, vieš si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby si bol futbalista a takto sa správal?“

Nečakal to. Vrhol na mňa ešte zlostný, no spýtavý pohľad.

„No jednoducho by si bol taký hráč, ktorý by si robil, čo chce, tak ako to teraz tvrdíš – a aj niekedy robíš. Ako by to potom vyzeralo v zápase na ihrisku?“

Chytil sa.

„No, potom by taký hráč behal po ihrisku sám, stále by bral loptu len pre seba a chcel by dať sám gól a na ostatných by kašlal.“

Pozrela som na neho: „Podľa teba by to tak bolo dobré? Lebo možno by dal gól, ale nie je isté, či by ako tím vyhrali a je určite isté, ako by sa cítili jeho spoluhráči z tímu.“

„Zle,“ prikývol Šimon už bez prebytočného vzduchu v lícach, „to je strašne odporné, keď niekto takto hrá.“

„A čo myslíš, ako sa cíti taký tréner tohto mužstva, keď má takého jedného… dvoch… troch hráčov? Ktorí nerešpektujú pokyny, potom často dostávajú žltú či červenú kartu – lebo keď pozerajú len na seba, stáva sa oveľa viac, že faulujú…“

Vo futbale je Šimon doma: „No ten tréner je chudák… to viem, ako sa niektorí strašne rozčuľujú, keď hráči nerobia, na čom sa dohodnú a čo natrénujú. To musia byť fakt nervy.“

„Vidíš? A ako sa taký tréner musí cítiť pred obecenstvom, ako pred ostatnými hráčmi, ako pred predsedom klubu a ako pred majiteľom klubu? Veď robí, čo najlepšie vie, a predsa to vyzerá hrozne.“

Môj trucovitý syn prikývol plný uznania, ale ja som pokojne pokračovala: „Šim, aj naša rodina je taký futbalový tím a má svoje ihrisko. My dvaja s tatom sme tréneri, ktorí vedieme mužstvo a dávame pokyny k hre, tak, ako nám to hovorí Boh, majiteľ nášho klubu. Čo myslíš, ako sa cítime my pred Ním, pred ostatnými tvojimi súrodencami, ako vyzerá naša hra, keď neposlúchate?“

Chvíľu bolo ticho. Po okamihu mlčania môj trucovitý gavalier zliezol z kúta postele, objal ma a šiel si poskladať veci do skrine. Urobiť úlohy – to ho bola radosť sledovať. Hra frčala ako mala a Šimon nemal loptu len pre seba.

 Fotografia: wavebreakmedia / shutterstock.com

ZDIEĽAJ
PredchádzajúciBulletin pre deti – 3. adventná nedeľa
NasledujúciRedakčná anketa: Ako sa s rodinou pripravujete na Vianoce?
Mária Kohutiarová
Mgr. Mária Kohutiarová. Vydatá 18 rokov za skvelého muža, mama 7 nádherných originálov, trvalé bydlisko Cífer. Vyštudovala katolícku teológiu v Badíne. Redaktorka na www.cestaplus.sk a tiež prispievateľka textov o rodine, výchove a manželstve tam, kde treba, napríklad aj tu. Štvrtý rok v službe prostredníctvom obnov pre ženy a ich sprevádzaní. Má sen: aby každá mama pocítila, že materstvo je úžasný dar, aby každé manželstvo našlo smer a pochopilo silu vkladanú predovšetkým do sviatostného spojenia muža, ženy a Boha. Len tu nájdu deti istotu a vzor...