JÁN VIGLAŠ: Rodičovstvo je dar. Nemôžete si ho nárokovať, vynútiť či vydupať

3
1197

Desatina až štvrtina párov je bezdetných – to znamená, že tento problém sa týka aj Cirkvi. Ak dieťa neprichádza, kňaz Ján Viglaš ponúka riešenie: „Urobiť dar zo seba, stať sa darom pre druhých. Lebo otcovstvo a materstvo nie sú výlučne len biologickou záležitosťou.“ V rozhovore pre ZaStolom.sk rektor banskobystrického seminára ale jasne vraví, že dar dieťaťa dáva Boh a mal by to byť On, kto má posledné slovo: „Akoby aj pri technikách, ktoré sú niekedy až drastické pri snahe mať dieťa, dával najavo, že v konečnom dôsledku je to vždy on, kto dáva alebo nedáva život.“

 

Pastorácia bezdetných manželských párov asi patrí medzi najťažšie typy pastorácie, že?

To asi nie, napríklad taká pastorácia Rómov alebo väzňov, alebo aj rozvedených a civilne znovu zosobášených je určite ťažšia. Všeobecne sa však dá povedať, že všade tam, kde sa človek stretáva s neúspechom, tak sa stretáva s ťažkosťami. V prípade bezdetných manželov tým neúspechom je neschopnosť počať alebo donosiť dieťa. A s tým prichádza aj vnútorná bolesť, ktorá možno nie je až taká viditeľná, no niekedy sa zvláda veľmi ťažko.

 

Aký veľký či rozsiahly je problém bezdetnosti manželov? Odkiaľ sa táto bezdetnosť berie? Ako to zasahuje cirkevné spoločenstvá?

Štatistiky sa rôznia, údaje hovoria o 10 % až 25 % párov, ktoré majú nejaký problém s plodnosťou. Vždy boli manželia, ktorým sa nedarilo mať dieťa, no dnes je ten problém určite väčší. Faktorov, ktoré majú na tom podiel, je veľa: rodičovstvo plánovane odkladané na neskôr, keď najmä u žien plodnosť začína prirodzene klesať, používanie hormonálnej antikoncepcie, rýchle tempo života, nezdravé stravovanie, nevhodné oblečenie, stres… Je toho veľa a ťažko určiť hlavného „vinníka“. A veriacich to zasahuje rovnako ako neveriacich. Niekedy aj úplne bez zjavnej príčiny.

 

V čom je pastorácia bezdetných manželov špecifická?

Nemyslím si, že je to až natoľko špecifická pastorácia, stále je to predovšetkým súčasť normálnej farskej pastorácie, prípadne pastorácie rodín a manželov. Ani si nemyslím, že by bolo treba špecificky na to vyčleniť kňaza, ktorý by sa venoval len tomuto problému, ako je to v prípade iných typov špeciálnej pastorácie, povedzme nepočujúcich alebo v nemocniciach. V prípade bezdetných manželov však treba rozumieť, že takíto manželia sa ťažšie budú zapájať do farských aktivít, kde sú napríklad rodiny s deťmi.

 

Vnímajú všetky bezdetné páry, že bezdetnosť je problém, alebo sa nájdu aj takí, pre ktorých to nie je zásadný problém?

Áno, sú aj manželia, ktorí sa s bezdetnosťou dokázali vyrovnať veľmi dobre. To je tá nádherná rôznorodosť manželských párov. A ťažko povedať, čím to je. Niekedy sa jednoducho stretli dvaja zrelí ľudia, ktorí sa vzájomne dokázali podporovať tak, že ich to nielen nezlomilo, ale o svoju vzájomnú lásku sa začali deliť s inými. No bolo by veľmi zjednodušené, ba až trúfalé povedať, že tí ostatní sú nezrelí alebo menej duchovní alebo menej schopní. Túžba po deťoch je predsa niečo prirodzené a veľmi silné a manželstvo zo svojej samotnej podstaty je určené na to, aby láska manželov našla svoje vyjadrenie v deťoch.

 

Manželský sľub spočíva aj v prijatí detí ako daru. Ako sa má katolík zachovať, keď tento dar neprichádza?

Urobiť dar zo seba, stať sa darom pre druhých. Lebo otcovstvo a materstvo nie sú výlučne len biologickou záležitosťou, ako to pripomína aj pápež František v Amoris laetitia (č. 178). Keď sa dávame iným a učíme sa oslobodzovať od toho, čo je nám drahé, stávame sa skutočne slobodnými. Tým prvým krokom je však prijať túto skutočnosť. A to nebýva ľahké. A nie je to ani jednorazová záležitosť.

 

Je možné použiť všetky prostriedky k získaniu tohto daru?

Dar je preto darom, že si ho nemožno nárokovať ani vynútiť či vydupať. Dar sa dá len prijať, lebo darovanie je vždy slobodná iniciatíva darcu. Je však možné sa lepšie disponovať na prijatie daru, lebo pri deťoch ide vlastne o spoluprácu s tým, ktorý je pôvodcom i darcom života – Bohom. Takže všetky vyšetrenia alebo zákroky, ktoré smerujú k odstráneniu zdravotných problémov, pre ktoré sa manželia zatiaľ nemohli prirodzeným spôsobom stať aj rodičmi, sú v poriadku, lebo konečné slovo o možnom počatí dieťaťa prenechávajú Bohu.

 

Je pre bezdetných katolíkov riešenie v umelom oplodnení?

Tu je problém práve v tom, kto chce mať to posledné slovo: nie Boh, ale pár, ktorý podstupuje nejakú techniku umelého oplodnenia, alebo lekár, ktorý im v tom asistuje. A je zaujímavé, že ani tak to vždy nevyjde. Akoby Boh aj pri technikách, ktoré sú niekedy až drastické pri snahe mať dieťa, dával najavo, že v konečnom dôsledku je to vždy on, kto dáva alebo nedáva život.

 

V čom sú kríže manželov, ktorí nemajú deti?

Takou bolesťou sú napríklad podujatia, kde sa vyskytujú deti. Bezdetní manželia si nebudú cielene vyberať účasť na detských svätých omšiach. Zvlášť ženám spôsobuje bolesť pohľad na rodinky s deťmi, mamičky s kočíkmi, tehotné ženy. Takisto nezavítajú na materské diskusné fóra. No tou najväčšou bolesťou u žien je najmä každomesačné pripomenutie, že zase nič… Snažia sa, hľadajú pomoc, navštevujú lekárov, modlia sa, povzbudzujú – a nádej, ktorú do toho vkladajú, sa môže stať takým sklamaním, že už radšej prestanú dúfať a niečo očakávať. A ak sa k tomu pridá nepochopenie rodiny alebo okolia nejakou nevhodnou poznámkou, tak ich to zraňuje na tom najcitlivejšom mieste.

A liek? Jediný liek, ktorý dokáže všetko vyliečiť, je láska. Evanjelista Ján povedal, že Boh je láska (1 Jn 4, 8). Je zaujímavé, že poslední dvaja pápeži urobili z lásky tému svojich dôležitých dokumentov – Benedikt XVI. napísal encykliku Deus caritas est (Boh je láska) a František exhortáciu Amoris laetitia (Radosť z lásky), kde spomína aj problém neplodnosti (č. 178 – 184).

 

Stretli ste sa s tým, že manželia si navzájom vyčítajú, že nesplodili dieťa?

S tým priamo nie, no stretol som sa s tým, že manželia tento problém neuniesli. Až natoľko, že sa napokon rozviedli. A pritom to bol pár, o ktorom by som povedal, že mal všetky ľudské predpoklady na to, aby to uniesol, obaja boli charakterovo nádherní ľudia, viedli pravidelný sviatostný život… Pri hľadaní príčin však myseľ začne pracovať s mnohými kombináciami a často sa začne vyskytovať slovko keby. Keby sme boli skúsili to alebo ono, keby sme neboli zanedbali tamto, keby sme ešte navštívili toho lekára, keby… A začnú trýzniť seba alebo zraňovať druhého.

Keď však hovoríme o výčitkách, tak tie sa môžu vyskytnúť vtedy, keď si napríklad muž nechce pripustiť, že by problém mohol byť aj u neho, a vyhýba sa vyšetreniam. Alebo keď jeden z manželov ešte chce skúsiť nejakú medicínsku pomoc, no ten druhý to už vzdá, alebo to jednoducho považuje za signál, že už sa treba sústrediť na iné než na snahu mať dieťa.

 

Je dieťa zavŕšením manželskej lásky? Čo potom završuje lásku bezdetných manželov?

Iste, dieťa je viditeľným plodom lásky manželov, no ak niet biologického dieťaťa, môže to byť aj adoptované dieťa. No jediným skutočným naplnením života je Boh. A bezdetnosť je jeden zo spôsobov, ako prostredníctvom kríža objaviť na kríži aj Ukrižovaného.

 

Nájdu sa ľudia, ktorí nechcú mať deti, no neželane otehotnejú, a zas tí, ktorí deti vítajú a tešia sa z nich, ich nemôžu splodiť. Nie je to nespravodlivé?

Je. Určite. No žiaľ, nežijeme v spravodlivom svete. Preto sv. Pavol hovorí, že celé stvorenie túžobne očakáva, kým sa zjavia Boží synovia (porov. Rim 8, 19). My teda môžeme prispievať k tomu, že tento svet bude spravodlivejší, láskavejší, a tým aj viac Boží.

 

Stretol som sa s názorom, že je ťažšie udržať si bezdetné manželstvo. Je to vskutku pochopiteľné, keď uvážime, že deti často spájajú rodičov, sú tmelom rodinného života a vytvára sa pre ne mnoho aktivít. Preto aj mnohí rodičia zažívajú krízu, keď deti vyletia z hniezda – najmä keď neinvestovali aj do svojho osobného vzťahu. Sú teda bezdetní vystavení vyššiemu riziku rozpadu manželstva?

Každá kríza môže byť rizikom pre manželstvo. Niekedy sú to deti, pri ktorých sa nepodarí výchova, alebo sa narodia s nejakým postihnutím. Niekedy môže byť príčinou aj stav bez detí, alebo aj to, čo spomínate – že neinvestujú do vzájomného vzťahu. Muž a žena fungujú ako rodičia, možno priam ukážkovo, no prestanú rozvíjať svoj vzťah ako manželia a milenci, a keď sú deti preč, zrazu akoby si už nemali čo povedať. Mohlo by sa teda zdať, že bezdetní manželia majú v tomto výhodu. No ako som spomenul, niektorí neunesú to prázdno, o ktorom si myslia, že ho môžu vyplniť iba deti. A niektoré páry sa rozpadli po tom, ako sa rozhodli pre asistovanú reprodukciu – lebo ani to nie je bez zásahov do organizmu, do psychiky a najmä do ich intimity. Na druhej strane, sú páry, ktoré práve problém bezdetnosti ešte viac stmelil. Skôr je teda dôležité to, či dokážu pomenovať príčinu krízy a ako ju riešia.

 

Keď dieťa neprichádza, môžu páry nájsť riešenie v odovzdaní života iným spôsobom, napr. v adopcii alebo v starostlivosti o iné deti? Prípadne o starých či chorých? No vlastné dieťa to nenahradí, či?

Adopcia je jedným z riešení, a veľmi šľachetným. No nie každý manželský pár sa na to cíti. Niekedy sa na to cíti len jeden z manželov a nie je dobré, aby toho druhého do toho tlačil. Musí to byť ich spoločné a slobodné rozhodnutie. Dôležité je však to, aby sa so svojou bolesťou neuzavreli do seba. Tak, ako je dieťa viditeľným plodom lásky manželov, tak sa môže stať viditeľnou aj ich spoločná služba iným. Tým, že nechajú svoju vzájomnú lásku rozšíriť sa z nich dvoch na tých, ktorí to potrebujú.

 

Aké sú najvážnejšie duchovné potreby bezdetných? Napĺňajú sa dostatočne v cirkevnom prostredí?

Tou najdôležitejšou potrebou je spoločenstvo. Človek nemôže zostať sám. A aj z ľudského hľadiska je veľmi užitočné, keď sa stretnú ľudia s rovnakým problémom. Tam sa úplne prirodzene vytvorí priestor na zdieľanie, nájde sa povzbudivé slovo či rada, objaví sa súzvuk, začnú sa vytvárať nové vzťahy… Z duchovného hľadiska je dôležité objaviť, ako Boh kráča s nimi, že cez sviatosti chce byť prítomný v každom okamihu ich života, že v dejinách spásy aj bolesť bezdetných manželov má svoje miesto a úlohu. Biblia má na to nie málo príkladov. A Cirkev netreba vnímať len ako prostredie, ktoré mi má niečo ponúknuť vtedy, keď mám problém, ale aj ako prostredie, v ktorom ja môžem vytvoriť miesto pre tých, ktorí potrebujú pomoc. Cirkev vo všeobecnosti má dosť prostriedkov na duchovnú pomoc, ale potrebuje konkrétnych ľudí, ktorí ju začnú sprostredkúvať.

 

Všimol som si, že sa uskutočňujú duchovné obnovy pre bezdetných. Prečo?

Predovšetkým práve preto, aby objavili svoje miesto v Cirkvi a v Božom pláne spásy. Aby rástli v duchovnom živote. A potom aj preto, aby sme spoločne hľadali, ako môžeme pomôcť ďalším. Aby sme ukázali, že Cirkev so svojím morálnym učením nemá záľubu v zákazoch, ale práve naopak – že stojí na strane ochrany života a dôstojnosti detí i manželov, aj ich intimity.

 

Kde môžu bezdetní nájsť pomoc v tej-ktorej diecéze?

Banskobystrická diecéza pravidelne pripravuje víkendové stretnutia a duchovné obnovy pre bezdetné páry. Viem, že aj v Košickej arcidiecéze uvažujú o niečom podobnom. Sme však otvorení pre páry z celého Slovenska a sme v strede, takže odnikiaľ k nám nie je až tak ďaleko. Treba len sledovať stránku nášho Diecézneho centra pre rodinu. Musím však povedať aj to, že celá táto iniciatíva nevznikla z podnetu diecézy alebo nás kňazov, ale z podnetu laikov – manželov Svitanovcov, ktorí napokon ani nepochádzajú z našej diecézy. Je to jeden z ďalších krásnych príkladov, ako v ktorejkoľvek diecéze môže vzniknúť niečo užitočné, čo bude pomocou alebo inšpiráciou pre ostatných.

Foto: Mária Jakušová / cestaplus.sk

3 komentárov

  1. Pekný článok, akurát nie je pravda, že „charakterovo nádherní ľudia, viedli pravidelný sviatostný život“ sa rozvádzajú. Kto má skutočný charakter, nespreneverí sa manželskej prísahe a s Božou pomocou zvládne nielen to, že nemôže mať deti, ale aj to, keď o tie vlastné tragicky príde…

  2. Takže zrejme naznačujete, že s ich charaktermi to asi nebolo celkom v poriadku… Ja si to netrúfnem takto schematicky posúdiť. A videl som aj to, ako sa ľuďom rozsypal ich život a vzťahy po tragédiách, ktoré vôbec nezavinili. A tých si netrúfnem posúdiť vôbec. Život je oveľa zložitejší než jednoduché matematické rovnice, kde charakter rovná sa vernosť a vytrvalosť a bezcharakter (alebo necharakter) rovná sa rozvod. Samozrejme, platí, že „láska všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“, no kto z nás môže povedať, že jeho láska je ako tá Božia, o ktorej sv. Pavol píše? A práve ten, kto si myslí, že všetko v živote funguje tak jednoducho, práve pre toho platia slová Písma: „Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ Určite aj tí manželia, ktorých spomínam, vedia o svojich slabostiach.
    Je dobré si všimnúť, že Ježiš, ktorý miloval naozaj dokonale a až do krajnosti, hriešnikom nikdy nevyčítal ich slabosť, hriech a zlyhania. Ani svojim apoštolom, ktorí dostali tú najlepšiu formáciu od neho samotného, keď neobstáli dobre v hodine skúšky. No upozorňoval ich, keď sa cítili sebaisto (napr. Mt 26, 33-35). No najprísnejšie slová adresoval práve tým dokonalým a spravodlivým, ktorí mali vždy hneď jasno o pochybeniach tých druhých.

    • Ďakujem za reakciu, ale neriešim matematiku ani neodsudzujem, len som slušne vyjadril svoj názor – jednoducho sa mi nezdala vhodná pochvala „charakterovo nádherní ľudia“ pre niekoho, kto úplne zabudne na svoj sľub a rozvedie sa. Spomínali ste aj pravidelný sviatostný život a to evokuje dojem, že pri veľkých životných ťažkostiach napriek snahe a sviatostiam nie je možné dodržať manželskú prísahu.
      Ospravedlňovanie a milosrdenstvo bez pravdy a pokánia je teraz v móde, dokonca aj v najvyšších cirkevných kruhoch, ale obhajovali by ste rovnako aj manžela, keby dôvodom jeho rozvodu nebola bezdetnosť, ale mladé milenky? Len preto, že „život je zložitejší“?
      Je dobré si všimnúť, že Ježiš, ktorý miloval naozaj dokonale a až do krajnosti, vedel zobrať bič a prevracať stoly v chráme „úbohým predávajúcim, ktorí si len zarábali na živobytie“.
      S tou sebaistotou treba súhlasiť; pokora je prejavom charakteru a pýcha bezcharakternosti (hoci dnes sa zvyknú zamieňať cnosti za hriech a naopak).

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno