„Keď som manželovi oznámila, že čakáme tretie dieťa, ktoré nebolo plánované, povedal, že nemáme inú možnosť. On je nezamestnaný, ja učiteľka… Musím ísť na potrat. Keď mal syn osemnáste narodeniny, povedala som mu, nech sa pozrie svojmu „potratenému“ dieťaťu do očí a zablahoželá mu k narodeninám…“ (Andrea, 57 rokov)
A teraz úprimne. Čo ste prežívali, keď ste zistili, že ste tehotná? Presne v tú mikrochvíľu, keď to bolo potvrdené. Tie z vás, ktoré sa dlho pokúšali o bábätko asi úľavu, radosť, vzrušenie, nadšenie. Ale čo tie, ktoré sme otehotneli „nečakane“?
Moje zmierenie – prijatie Martušky
Som momentálne tehotná tretíkrát a hoci všetky tehotenstvá boli želané, boli neplánované, a preto som ostala v šoku. Ani zďaleka nemôžem hovoriť o radosti, skôr o obavách. Určite nemôžem hovoriť o nadšení, skôr o zmätení. O pokoji som ani nesnívala. Samozrejme, radosť, nadšenie, pokoj, požehnanie sa dostavili. Niekedy skôr, inokedy neskôr. A to mám milujúceho manžela, silné rodinné zázemie, zdravie a dostatok peňazí na to, aby som pokojne žila. Keď sa teraz ako tehotná pozriem na môjho 16 – mesačného syna a predstavím si tu krásu, ktorá ma opäť čaká, nechápem, ako je možné, že ľudia netúžia po viacpočetných rodinách.
Ako vlastne prijímame vlastné tehotenstvo? A ako prijímame tehotenstvo tých druhých? Tešíme sa s nimi, podporujeme ich, či ich ľutujeme?
Renátin šok – prijatie Darinky
Renáta sa vydala, keď mala 25, leto po skončení vysokej školy. Do roka prišiel prvý syn. Do dvoch rokov druhý syn. Na materskej dovolenke bola skoro 5 rokov. Jej manžel je podnikateľ, málo času strávi s rodinou. Aby ju finančne zabezpečil, musí sa totiž obracať. Bývajú v regióne s vyše 30 % nezamestnanosťou. Renáta sa rozhodne nastúpiť do práce, deti dať do škôlky a po rokoch, sa „konečne dať dokopy“, nájsť si čas pre seba, manžela, upokojiť rodinnú situáciu, vrátiť sa do pracovného kolobehu a zrazu…zistí, že je tehotná. Po pol roku v práci, po tom, ako celá rodina je už zabehnutá v novom systéme. Manžel je zhrozený. Ďalšie deti už neplánovali mať. Chceli stavať, lebo byt je im už pritesný. A teda zaznie osudová veta: „…veď vieš, že sú aj iné alternatívy…dieťa teraz nemusíme mať.“ Renáta plače. Manžel sa s ňou nerozpráva. Ona zase, keď si predstaví, čo ju čaká v tehotenstve a opätovne na materskej, nemôže tomu uveriť. Svokra len ironicky poznamená, že je škoda, že je veriaca, lebo inak by si to vedela „zariadiť“. O radosti ani chýru, veď aj tak lekár povedal, že do 12. týždňa sa ani nie je o čom baviť. Potrat môže nastať kedykoľvek….
Anetina pokora – prijatie Adamka
Aneta má 22 rokov. Je študentka štvrtého ročníka na prestížnej vysokej škole. Je polosirota. Skúšky zvláda ľavou zadnou, veď musí popri škole ešte chodiť aj do práce a zarábať si na seba a štúdium. Zaľúbi sa do známeho z dediny a po krátkej známosti zistí, že je tehotná. So strachom a ťažkým srdcom si povie, že túto situáciu určite nejako zvládne. Pán Boj jej pomôže a jej zosnulá mamka bude za ňu v nebi orodovať. Keď oznámi priateľovi, radostnú novinu, tak len sucho skonštatuje, že on možno nie je otec. Neskôr sa vyhráža, že on platiť nič nebude, takže radšej nech si „to“ dá zobrať. Keď Aneta večer pred spaním rozpráva svojím spolubývajúcim na internáte, že je tehotná, nemôžu uveriť vlastným ušiam. Počúvajú ju so zatajeným dychom, ľutujú, posudzujú, nechápu, nereagujú. Ona statočne a hrdo prehlasuje, že štúdium nepreruší a všetko zvládne. Dnes Aneta pracuje ako právnička. Vysokú školu dokončila, o syna sa vzorne stará. Adamko už má 7 rokov.
Naša mama – prijatie našej existencie
Skúste sa opýtať svojej mamy, ako sa cítila, keď zistila, že vás čaká. Určite budete s úsmevom na perách očakávať, že vám vyrozpráva ľúbezný príbeh o tom, ako ju otec vyobjímal a bol to jeden z najkrajších momentov jej života. Neprial by si to tak každý? Neprial by si každý z nás byť od prvej chvíle milovaný, túžený, žiadaný, jednoducho – chcený?
Ale čo zažívajú tehotné ženy, ktoré otehotnejú nečakane alebo nechcene? Akú majú v nás oporu? Ako ich podržia ich manželia? Ako sa k tomu postaví rodina?
A ako sa cítila Ježišova matka Mária? Bola slobodná mamička, svojho snúbenca ani len nepoznala. Bola sama, v šoku, a predsa povedala osudové „fiat“.
Nebojte sa, dievčatá, mamy, manželky! To, čo prežívate v samote pri zistení, že čakáte dieťa, je len dočasné. Nie ste samy. Aj keď vás nechápe priateľ, manžel, mama, svokra ani kamarátky, to, čo v sebe nosíte, môže navždy zmeniť váš život k lepšiemu. Teraz totiž ani netušíte, na akú dobrodružnú, veselú a naplnenú cestu vás pozýva Pán. Netušíte, kto pred vami bude stáť o 18 rokov, keď mu upečiete tortu…
Venované všetkým nenarodeným.
