Istý mních kosil trávu, keď sa ho okoloidúci spýtal: „Čo by si urobil, keby si sa teraz dozvedel, že dnes príde koniec sveta?“ „Pokračoval by som v kosení,“ odpovedal pokojne mních.
Čo by som urobila ja, keby som sa teraz dozvedela, že môj dnešný deň s deťmi je ten posledný?
Mníchova odpoveď môže zaraziť. Akosi intuitívne cítime, že zoči-voči príchodu konca sveta by sme mali nechať bokom bežné svetské činnosti a mali by sme sa oddať hlbokej vnútornej modlitbe, ísť odprosiť tých, ktorým sme ublížili, napraviť zlo, ktoré sme spôsobili a pokračovať v modlitbe.
Mníchova odpoveď svojím spôsobom našu intuíciu vyvracia a potvrdzuje zároveň.
Kosiaci mních bol človek na svojom mieste. Bol plne prítomný v danom okamihu a robil presne to, čo robiť mal, a preto nemusel zoči-voči príchodu konca sveta činnosť zmeniť. V tomto bode mních našu intuíciu vyvracia. Neexistuje čisto svetská činnosť pre tých, ktorí žijú ponorení v Kristovi.
Aby mních mohol robiť v každom okamihu to, čo mal, musel byť mužom modlitby. A to nie hocijakej. Mních bol mužom nepretržitej modlitby. Ten, kto sa modlí neustále, nemusí zmeniť činnosť, aby sa mohol začať modliť. Tu mních našu intuíciu potvrdzuje.
Od mnícha, ktorý sa nikdy nestaral 24 hodín denne 7 dní v týždni o svorku detí, sa učím, že moja odpoveď tesne pred koncom sveta by mala byť: „Pokračovala by som v dojčení,“ alebo „pokračovala by som v plnení práčky s Dobromilkou v nosiči na chrbte a s Adamkom po boku.“
Byť plne prítomná v každučkom okamihu môjho materstva, žiť ho s vnútorným súhlasom. Nie z donútenia, nie koketujúc s tým, čo všetko iné, zaujímavejšie, spoločnosti prospešnejšie by som mohla robiť. Žiť naplno moje tu a teraz. A žiť ho celodenne ponorená do Krista – s Dobromilkou v nosiči a s Adamkom po boku.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
