Vzťahová poradkyňa: Láska sa musí stať našim postojom

„Keby mi môjho muža naozaj vybral Boh, asi by sme vo vzťahu boli spokojní, nie?“ spýtala sa manželského poradcu čerstvo rozvedená žena. Chvíľu predtým síce otvorene priznala svoj podiel viny na rozpade vzťahu, ale aj tak mala podozrenie, že sa „sekol“ Boh, keď jej poslal práve toho človeka. Akoby sme totiž mali pocit, že nie my musíme udržiavať manželstvo funkčné, ale ono musí podržať nás. Lenže, ako svojho času povedala francúzska herečka Simone Signoret, manželstvo nie sú reťaze, ale tisíce slabých nitiek prejavov lásky a úcty v každodennom živote. Uberáme jednu po druhej, s tým, že o nič nejde – veď na jednej nitke to nestojí a keď vzťah úplne oslabíme, hneváme sa na manželstvo, že je to len papier, ktorý nič nevydrží.  

Sme podľa vzťahovej a rodinnej poradkyne PhDr. Evy Labusovej prvá generácia, ktorá manželstvo dostala do takejto pozície? Alebo už podobnými krízami niekedy prechádzalo?

Nie. Pravidlá hry boli totiž v minulosti nastavené podstatne prísnejšie. Povedala by som, že platil opačný extrém. Kým dnes ľudia z manželstva utekajú predčasne v podstate bez toho, aby stihli pochopiť, o čo v ňom ide, predtým v ňom zostávali aj vtedy, keď by bolo bývalo lepšie z neho odísť. Partneri totiž boli na sebe jednak ekonomicky závislí a jednak sa vtedy až tak nekládol dôraz na osobné šťastie. A hoci biblické desatoro nikdy nebolo ľahké žiť, ľudia o ňom aspoň vedeli a snažili sa viac rešpektovať hranice, ktoré vymedzovalo.

Dnes ale práve slová šťastie a hranice akoby stáli proti sebe.

Áno, novodobým fenoménom je dôraz na osobné pocity a individualizmus, čo prišlo až s hospodárskym rozkvetom a hmotným presýtením. Problém je, že sa síce rozbili pravidlá z minulosti, ale nenastavili sa nové. A tak slobodu nie vždy využívame tak, aby nám bola na prospech. Väčšina ľudí si ju totižto nespája ani so zodpovednosťou, ani s prácou na sebe.

Viem si predstaviť protiargument mnohých, že vo vzťahu sa predsa nemôžu do niečoho nasilu nútiť…

Neradi to počúvame, ale dobrý a spokojný vzťah je výsledkom dlhého úsilia a veľkého nasadenia. A tiež prijatia povinností a zodpovednosti. Len vtedy sa nám vzťah nerozloží pri každej zlej nálade alebo citovom zakolísaní. Láska sa musí stať našim postojom, nestačí romantické blúznenie, ktoré sa vytráca s prvým väčším problémom. Iba vtedy sme totiž schopní navzájom sa prijímať za každých okolností, odpúšťať si a tým zas a znova oživovať jeden k druhému ten hlboký cit. Je to drina, ale je odmenená – takým tým skutočným prežitím vzájomnosti a pocitom zmysluplnosti.

Lenže aj v tom, kto čo považuje za zmysluplné, akoby sme sa rozchádzali. Pamätám si na príbeh mladej ženy, ktorá sa úprimne cítila na dne, lebo mala pocit, že jej život je len o výchove detí, starosti o domácnosť a neustálom prekonávaní nejakých problémov a hľadaní nejakých riešení. Síce si dopredu manželstvo nijako nepredstavovala, ale je presvedčená, že takto jednoducho vyzerať nemá…

Úprimne ‒ keď sa vyberáme na cestu, tiež vyrážame naslepo, bez mapy a predchádzajúcej predstavy o tom, čo chceme navštíviť, vidieť a spoznať? Asi ťažko. Lenže do partnerských vzťahov často vstupujeme práve takto. Bez nejakého veľkého rozmýšľania, bez toho, aby sme svojho partnera naozaj spoznali a hlavne, aby sme si uvedomovali, čo vlastne manželstvo obnáša a potrebuje. V tak zásadnej veci sa pokojne oprieme len o to, čo nám dosť prvoplánovo servírujú médiá. Lenže v dnešnej spoločnosti nie je problém spopularizovať hocičo, vrátane úplných nezmyslov.

Napríklad?

Predstavu, že láska spočíva v romantickej zamilovanosti. V skutočnosti o láske môžeme hovoriť až vtedy, keď hormonálne podmienená zamilovanosť odznie a muž a žena začínajú spolu žiť všedný život. Až v ňom sa majú totiž šancu spoznať do hĺbky, a to nielen navzájom, ale aj samých seba.

Na tom mať rodinu sa nám zrejme nezdá nič zložité, každý sme totiž v nejakej rodine vyrástli..

Áno, ale každý v inej. Partnera si pritom berieme aj s ňou a s jeho minulosťou. Samozrejme, rovnako ako on nás. Už len naše predchádzajúce skúsenosti tak môžu narážať. Aj keď, v podstate to tak má byť. Práve tieto hodnotové a emocionálne zrážky nám totiž pomáhajú uvedomiť si, že nech náš vyvolený akokoľvek spĺňa naše predstavy a my zase jeho, vždy náš vzťah bude vzťahom dvoch nedokonalých bytostí. Než partnera obviňovať a pitvať sa v tom, ako nám ide na nervy, je teda na mieste skôr zamyslieť sa nad vlastnými slabosťami a krehkosťou. Veď aj ja mám maslo na hlave. A to, že aj tak stojím svojmu partnerovi za to, je predsa úžasné. V slabostiach si máme byť oporou, nie protivníkmi.

Zo štatistík rozvodovosti je ale jasné, že viac ako tretina párov radšej vypíše žiadosť o rozvod, väčšinou s predstavou, že niekde ich čaká niekto ideálnejší, s kým to bude jednoduchšie, pričom viac ako polovica sa rozvádza s maloletými deťmi.

Medzi rozvádzajúcimi sa manželmi a rozchádzajúcimi sa pármi je naozaj stále viac takých, ktorých deti neoslávili ešte ani piate narodeniny. Jedna z mojich starších kolegýň to kedysi trefne okomentovala tak, že „je to, akoby vtáčí rodičia stratili svoj inštinkt postarať sa o mláďatá v čase, keď sú ešte neoperené a úplne závislé od potravy, ktorú im do hniezda prinesú.“  

Ako je možné, že sme toho schopní? U človeka predsa nejde o inštinkt, má city aj rozum.

Mnohí vstupujú aj do rodičovstva s naivnými predstavami o tom, čo to vlastne obnáša. Netušia, ako ďaleko má starostlivosť o deti od idyliek z reklám na plienky a letákov poisťovní. Malé deti totiž nie sú ani zďaleka len usmievavé. Stoja množstvo pozornosti, energie, času a peňazí. Obmedzujú rozlet v záujmoch, aj osobnú slobodu, a to o to viac, že ich potreby sa nedajú odložiť. Vyžadujú teda sebazaprenie a obete, čo, samozrejme, mení aj dynamiku partnerského vzťahu, ktorý je tým podrobený nemilosrdnej skúške trpezlivosti a oddanosti.

Veľmi rýchlo sa tak ukáže, či vzťah spája dve zrelé bytosti, alebo osoby, ktoré nemajú stále nasýtené vlastné detské potreby.

Takže nezvládnutie rodičovstva sa vlastne dedí?

Svojím spôsobom. Ak sme totiž sami nemali ako deti naplnené svoje emočné potreby, môže nám závislosť našich detí na nás pripadať doslova neznesiteľná. Je ťažké dať dieťaťu to, čo sme sami nedostali. Na druhej strane nám to, že dieťa alebo aj partner v nás prebúdza takéto emócie, môže prekvapivo priniesť úľavu, pretože nám tým o nás niečo dôležité ukazuje. Už len to, že to vidíme, je začiatok cesty k uzdraveniu.

Zjavne nie všetci sa ňou ale vydajú. Viaceré prieskumy totiž ukazujú, že narodenie dieťaťa spôsobuje párom prvú vážnu krízu, na ktorej mnohí stroskotajú. A keď nie na tejto, príde ďalšia. Znamená to, že manželstvo bez kríz ani nejestvuje?

Ak dovolíte, odpovedala by som vlastnou skúsenosťou. S mojim mužom sme sa zobrali ešte počas vysokej školy, pričom deti prišli až po štyroch rokoch a uvedomujem si, že jediná naša väčšia kríza súvisela práve s tým, že nám príliš dlhá bezdetnosť a príliš veľa slobody tak trochu zatemnili zdravý rozum. Našťastie sme si to veľmi rýchlo uvedomili a s príchodom našich dcér sa už nič také neopakovalo. Môžem povedať, že rodina, ktorú sa nám podarilo vytvoriť, je to najcennejšie, čo nám život dal, a obaja ju máme na prvom mieste.

Aj iní by to zrejme takto chceli, ale akoby mali pocit, že šťastie musí vyzerať nejako vzrušujúcejšie…

V tejto súvislosti sa výstižne vyjadril rakúsky psychiater Viktor E. Frankl, podľa ktorého je šťastie vedľajším produktom oddanosti človeka zmysluplnej životnej ceste. Nevydupeme si ho teda, naopak, čím viac sa naň sústredíme, tým viac nám uniká.

„Než partnera obviňovať a pitvať sa v tom, ako nám ide na nervy, je na mieste skôr zamyslieť sa nad vlastnými slabosťami a krehkosťou. Veď aj ja mám maslo na hlave. A to, že aj tak stojím svojmu partnerovi za to, je predsa úžasné.“

„Šťastie je vedľajším produktom oddanosti človeka zmysluplnej životnej ceste. Nevydupeme si ho teda, naopak, čím viac sa naň sústredíme, tým viac nám uniká.“

Foto: archív Evy Labusovej