Volám sa Jana a podstúpila som interrupciu

Volám sa Jana, mám 30 rokov, krásneho 4-ročného syna a podstúpila som interrupciu.

Môj príbeh sa začína písať v roku 2014, kedy som spoznala toho pravého. Bola som presvedčená, že bude dobrý otec, pretože v tom čase mala moja neter, ktorá býva so mnou v jednej domácnosti, necelý rok. Vždy, keď priateľ prišiel k nám na návštevu, venoval sa jej a mal ju rád. Po nejakom čase som sa začala modliť, aby sa aj nám „zadarilo“. A veruže sa nám pošťastilo. Otehotnela som v predvianočnom období a môj syn bol doslova vysnívaný a vymodlený. Tehotenstvo nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Od začiatku som bola na rizikovom. Ako 25-ročná som musela podstúpiť amniocentézu. V ten deň priateľ od nás odišiel. Vyjadril sa, že ak dieťa bude choré, tak ho nechce a mám si ho dať vziať. V tej chvíli ma drobec kopol. Akoby to bolo nejaké znamenie, že všetko bude v poriadku. Tehotenstvo pokračovalo a ja som sa na pôrod a príchod vytúženého syna pripravovala sama, ako slobodná matka. Koncom augusta som porodila zdravého syna. Keď sa to priateľ dozvedel, prišiel za nami do pôrodnice. Tešil sa a tak sme si spoločne odniesli syna domov. Trvalo dosť dlho, kým sme si opäť našli k sebe cestu. Ale dieťa predsa potrebuje oboch rodičov. Prišiel marec 2016, blížili sa moje 26. narodeniny. Môj syn mal vtedy asi pol roka. A ako každé dieťa v jeho veku, vyžadoval si starostlivosť 24 hodín denne. Na svoje narodeniny som dostala nečakaný darček. Boli to dve čiarky na tehu teste. 

Okolnosti nám nepriali

V tom čase som bývala u rodičov. So synom sme obývali 1 izbu veľkosti 3x2m. Bola tu len skriňa, posteľ a detská postieľka. Nič viac sa do izby nevošlo. Čakala som, že sa priateľ k tomu postaví zodpovedne ako chlap a postará sa o nás. No márne. O svadbe nechcel ani počuť a o sťahovaní do podnájmu už vôbec nie. Vraj sa dá žít aj takto, s dvoma deťmi v jednej izbe, a že mi bude platiť o 50 € viac ako doteraz. Dala som mu ultimátum. Mal mesiac na to, aby sa pohol vpred. No nestalo sa tak. Celý čas len vyplakával a citovo ma vydieral. Moje druhé tehotenstvo bolo úplne iné ako to prvé. Hneď od začiatku som zvracala, trápili ma črevné problémy a deň čo deň som bola slabšia a slabšia. To si slobodná matka pár mesačného dieťaťa nemôže dovoliť. Za 4 týždne som schudla viac ako 10 kg. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Ak mám pravdu povedať, to dieťa som od začiatku nechcela a doslova som ho nenávidela. Áno, aj takéto pocity môže mať tehotná žena, to sú hormóny. 

Rozhodnutie

Spomínam si na prvú návštevu u gynekológa. V ten deň zaúčal mladšiu kolegyňu. Vošla som do ordinácie, pozdravila sa a povedala, že som tehotná. V momente som sa rozplakala. Doktor sa ma opýtal, či to dieťa chcem, ja som len kývla hlavou – NIE. Bez slov pokračovalo vyšetrenie ďalej. Spravil mi ultrazvuk, samozrejme, monitor otočil tak, aby som svoje dieťa nevidela. Nepočula som ani tlkot jeho srdca. Stanovil týždeň tehotenstva a oznámil, koľko čašu mi ešte ostáva na to, aby som mohla podstúpiť interrupciu, a hneď som dostala aj termín. Odišla som z ordinácie bez slov, so slzami v očiach, v rukách papiere na zákrok. Nechcela som priviesť na tento svet ďalšie dieťa, Nie do takýchto podmienok, nie do izby 3x2m, nie s otcom, ktorý to berie nezodpovedne a ukáže sa raz za čas. Toto si moje deti predsa nezaslúžia. Preto UPT bolo pre mňa jediné logické a rozumné riešenie. Hlavne som pozerala na syna, ktorý ma potreboval najviac. 

Zákrok

Prišiel deň zákroku. 20.4.2016. nikdy na ten deň nezabudnem. Do nemocnice som šla skoro ráno a sama, s kúskom strachu o svoj život. Viem, znie to sebecky… Ale, doma ma čakal syn. Vošla som do ordinácie, doktor mi povedal zopár základných informácií a poslal ma na oddelenie, kde mi priradili posteľ. V ten deň sme tam boli dve. So mnou na izbe bola mladá slečna. No, na takom oddelení a pred takýmto zákrokom si nenájdete kamarátku na celý život. Pred týmto zákrokom je ticho, prevláda strach, smútok, bezmocnosť. Slečne nebolo veľmi do reči, rovnako ani mne, len letmo sme si povedali zopár viet. Na operačnú sálu sme šli asi po troch – štyroch hodinách. Ale boli to tie najdlhšie hodiny v mojom živote. Možno to robia naschvál, možno čakajú, že žena si to na poslednú chvíľu rozmyslí a utečie. Vlastne, je to aj v papieroch, ktoré podpisujete. Do poslednej sekundy môžete zutekať. No koľko žien to reálne urobilo, to už nevieme, štatistiky sa o tom nepíšu. Som na sále a začínajú ma pripravovať na zákrok. Obzerám sa po miestnosti a zrazu zbadám vysávač. To je taký malý šikovný pristroj, ktorý z vás drastickým spôsobom vysaje ten malý život. Myslím si, že ak by ženy vedeli, ako konkrétne interrupcia prebieha, nikdy to dobrovoľne nepodstúpia. Doktor vchádza do miestnosti, upokojuje ma slovami: „Všetko bude v poriadku“, a tak sme začali. Prebudila som sa až na izbe. Rodine som napísala krátku a stručnú správu – Som OK, už som PO.  Dve hodiny po zákroku vás lekár prezrie, pichne niečo od bolesti a pošle vás domov. Spýtala som sa doktora, či je normálne, že necítim žiadny smútok, bolesť za stratou či výčitky svedomia. Povedal len, buďte rada, mohlo to byť aj horšie. Keď sme sa so slečnou po zákroku balili a chystali domov, povedala len toľko – buď rada, že ťa doma čaká syn, že už dieťa máš. Ona, bohužiaľ, nemala nikoho. Bola jedna z tých žien, čerstvo po osemnástke, škola a kariéra pred sebou a naivne zamilovaná do chalana, s ktorým stratila panenstvo. Do chalana, ktorý ju do zákroku prinútil a zaplatil zaň. Vtedy mi jej prišlo veľmi ľúto… 

Nebolo to bez následkov…

Pár dní po zákroku som bola opäť hospitalizovaná. Mala som vysoké teploty, silné krvácanie a veľké bolesti. Bohužiaľ, aj toto so sebou nesie UPT, riziká v podobe ťažkej infekcie. Moja maternica bola v takom stave, že nevedeli, či ju vôbec zachránia. Našťastie som sa z toho dostala, vyliečila som sa, ale rany na duši už ostali. Žila som pre prítomnosť, pre syna, ale 20. apríl bol stále v mojej pamäti. Po nejakom čase som opäť navštívila svojho gynekológa, pretože ma začali trápiť zlé sny. Noc čo noc sa mi v hlave premietal deň interrupcie. Poslal ma za psychologičkou. Podľa nej je to bežný jav po potrate. Vraj sa s tým musím naučiť žiť. Zhoršuje sa to vždy v čase „výročia“ UPT alebo v čase termínu pôrodu. Treba sa s tým naučiť žiť. Ale ako? Toto ostane s nami už celý život. Bolesť a výčitky. Pochopiteľné, veď sme spáchali ťažký hriech. Neodpustiteľný. Som veriaca, mám krst, prvé sväté aj birmovku. Do kostola som chodievala pravidelne. Každú nedeľu i v prikázaný sviatok, chodila som na spovede a prijímala Telo Kristovo. Ale od interrupcie som v kostole nebola. Doteraz som nenabrala odvahu pokľaknúť a poprosiť o zľutovanie. A to sa k Bohu prihováram dennodenne a prosím o milosť. 

Žiť musím ďalej

Život ide ďalej a každý príbeh má svoj koniec. Rovnako aj ten môj. Môj syn má štyri roky, je zdravý, krásny a nesmierne múdry. Robí mi veľkú radosť. Každý deň mi povie – Maminka ľúbim ťa a nikdy ťa neopustím. Dozvie sa niekedy môj syn, že mohol mať súrodenca? Netuším, zrejme nie. S jeho otcom máme dobrý vzťah, ale nie sme spolu od UPT. Bola to posledná bodka za naším vzťahom. Syn chodieva k otcovi na víkendy či na prázdniny. A čo ja? Ja mám za sebou ďalší neúspešný vzťah. Poznali sme sa od pätnástich, môjho syna miloval ako vlastného. Žili sme spolu rok a pol v jednej domácnosti. Mali sme všetko. Obaja sme mali prácu, dostatok peňazí, strechu nad hlavou, spoločné záujmy. Boli sme zohratí a fungovali sme ako jedno telo, jedna duša. Proste milujúca a šťastná rodinka, plánovali sme svadbu a spoločné dieťa. Minulý rok tesne po Vianociach sme zistili, že čakáme bábätko. Bolo to neuveriteľné, veľmi sme sa tešili. Bolo to úžasné obdobie. Cítila som sa ako princezná. Moji chlapci ma doslova nosili na rukách. Tretie tehotenstvo a opäť niečím iné. Príliš rýchlo mi začalo rásť bruško, smiali sme sa, že to budú dvojičky. A tak aj bolo. Žiaľ, prvej návštevy gynekológa sme sa nedočkali, pretože po Novom roku, presne 3.1.2019 som v práci začala krvácať. Utekala som do nemocnice, kde si ma aj nechali s podozrením na potrat. Jeden plod bol príliš nízko uložený. Nasadili mi liečbu, musela som ležať, čakať a modliť sa. O dva dni prišiel lekár, urobil mi kontrolné USG, no bohužiaľ, dvojičkám prestalo biť srdiečko. Museli ma okamžite operovať a vyčistiť maternicu. Dnes je tomu presne rok, kedy sme prišli o naše dvojičky. Potrat nás veľmi zasiahol, ranil a zmenil. Ja som skamenela, nikdy som o tom nerozprávala a začala som sa viac venovať práci a synovi. Priateľ bol pravý opak, veľmi často o tom hovoril, často ich oplakával. Snažili sme sa celý rok znova otehotnieť. Žiaľ, bez úspechu. Tak sme sa rozhodli, že náš vzťah radšej ukončíme. So synom sme znova u mojich rodičov a je nám fajn. 

Prosím, nerobte to, čo som urobila ja

Mám 30 rokov a mohla som mat štyri deti… mohla. Nikdy nezabudnem na svoje tehotenstvá, nikdy nezabudnem na interrupciu, ani na spontánny potrat. Navždy ostanú v mojej mysli, v mojom srdci. Sú to moji, naši anjelici, ktorých milujem. Kebyže som mohla vrátiť čas, ale nedá sa, žiaľ. Preto prosím vás, milé ženy, nerobte to, nechoďte na interrupciu. V dnešnej dobe je množstvo organizácií, ktoré vám pomôžu s čímkoľvek. S ubytovaním, ošatením, či potrebami pre dieťa. Alebo darujte život a rozhodnite sa pre adopciu. Dajte možnosť inej žene stať sa matkou, inej rodine stať sa milujúcimi rodičmi. Neohrozte váš život možnými komplikáciami po zákroku. Netrápte svoju dušu výčitkami svedomia po celý život. A v poslednom rade, neriskujte, pretože v budúcnosti vám už nemusí byť dopriate. Tak ako nám. Prosím vás, buďte o niečo rozumnejšie, ako som bola ja v roku 2016. Nech vám tento príbeh otvorí oči a otvorí srdce. 

Ďakujem                                                                                                         Jana

Bezplatnú pomoc v situáciách spojených s neplánovaným tehotenstvom ponúka poradňa Alexis.

Úvodná fotografia: www.pexels.com