Dnes nám priblížia cestu túžby po deťoch manželia Pavol a Lucia. Sú manželmi jedenásť rokov. Hoci obaja pochádzajú z miest, rozhodli sa bývať na vidieku, kde sa im zdá život prirodzenejší – sú bližšie k ľuďom a prírode. Obaja majú radi deti. Keďže sa im prirodzenou cestou nepodarilo mať dieťa, rozhodli sa ísť cestou osvojenia. Tešia sa z troch detičiek.
- Čo bolo pre vás najťažšie počas nesenia kríža neplodnosti?
Najťažšie boli pre nás dve obdobia. V prvých rokoch po svadbe sme si začali postupne uvedomovať, že počatie dieťaťa sa nedarí. Žiadnu diagnózu, ktorá by svedčila ako problém s plodnosťou sme potvrdenú nemali. Moje rovesníčky, ktoré sa vydávali v rovnakom čase ako ja, postupne rodili deti, tešili sa z nich. Stav tehotnej ženy sa označuje ako „požehnaný“, a ja som sa naopak cítila nepožehnaná, akási Bohom zabudnutá, potrestaná (hoci som nevedela za čo), jednoducho neplodná…
Druhé ťažké obdobie bolo nedávno, keď sme boli manželia už 8 rokov. V tom čase sme mali osvojené 2 deti. Neplodnosť sme už v podstate neriešili. Jednak sme zažívali osobné naplnenie pri našich osvojených deťoch, ale pri starostlivosti o malých drobcov nebol na to ani čas. A stalo sa niečo veľmi prekvapujúce: počali sme dieťatko. Myslela som si, že mám nízky tlak alebo anémiu. Ani lekárke nenapadlo, že by príznaky mohli znamenať niečo iné. Na teste sa mi prvýkrát v živote ukázali dve čiarky a obaja s manželom sme sa nezmohli na slovo. Radosť bola veľká. Ale hneď pri prvej návšteve gynekológa sa ukázali problémy a počaté dieťatko zomrelo. Vtedy som zažila veľký žiaľ a sklamanie. Boh ma ale neopustil. Vďaka Jeho dobrote som dostala milosť uzdravenia zo smútku. Dieťatku sme dali meno, pokrstili túžbou a posielame mu pozdravy a modlitby do neba. Okolie ma povzbudzovalo k novej nádeji na dieťatko. Začali sme sa snažiť o počatie znovu. Zasa tie isté tabuľky, hormóny, odbery, rady, očakávania a každomesačné sklamania. V podstate som sa dostala do stavu prvých rokov po svadbe. Zase som trpela, keď som videla tehotné ženy, mala som depresiu. Túžili sme po treťom dieťatku, no nedarilo sa. Nanovo sme sa museli rozhodnúť pre adopciu.
- Čo vám, naopak, pomáhalo prijať a niesť kríž neplodnosti?
V tých najťažších obdobiach mi pomáhala jedine viera, prijímanie Eucharistie, čítanie Svätého Písma. V modlitbe som sa vyžalovala Bohu, niekedy som na Neho kričala a hnevala sa, ako mi to môže robiť. Postupne som Mu začala toto utrpenie odovzdávať. Nech neostane moje bolestivé a nepochopiteľné trápenie bez zmyslu. Nech si ho Boh použije pre ľudí, ktorí to potrebujú. Často som to obetovala i za úspešné tehotenstvá kamarátok, ale bolo to fakt ťažké. Niekedy som to len s bolesťou precedila medzi zuby. Veľkou ľudskou oporou mi bol manžel. Okrem neho ma najviac tešili moje dve osvojené deti; to, že som mohla pre ne žiť, starať sa o ne. Spolu sme sa modlili za ďalšie bábätko. Verila som, že ich nevinné srdiečka si vyprosia súrodenca, či už k nám príde takou alebo onakou cestou.
- Zažili ste aj nejaké Božie „prekvapenie“ v súvislosti s túžbou po dieťatku, resp. niečo, čo by vám ani vo sne nenapadlo, v pozitívnom zmysle slova?
Naša cesta adopcie, čiže osvojenia, je sama osebe prekvapením. Pred svadbou sme netušili, že toto bude raz naším smerovaním. Cítime, že nám Boh dal túto špeciálnu úlohu, obaja sme sa v nej našli. Kedysi som chcela od šťastia volať do celého sveta, aké krásne a naplňujúce je prijať dieťa. Nech to urobia všetci, ktorí nemôžu mať vlastné deti. Ale časom som pochopila, že nie každý neplodný pár má ísť touto cestou. Existuje viacero ciest a možností „plodnosti“ manželstva.
- Ako sa vám darilo rozlišovať, ktorou cestou sa ubrať pri riešení neplodnosti?
Obaja máme radi deti, čo sa odzrkadlilo aj v našich pedagogických povolaniach. Nevedela som si predstaviť našu rodinu bez nich. Ale čo robiť, keď neprichádzajú? Okolie nás povzbudzovalo, že niektoré páry vraj počali dieťa po 6, 8 a x rokoch. Ok, môžeme s dôverou a modlitbou (alebo v depresiách) dovtedy čakať… Ale ako užitočne naplniť toľký čas? Veď zatiaľ sa dá vychovať dieťa, ktoré by inak bolo v domove a nepoznalo teplo rodiny tak ako my s manželom. Kto z nás sa vlastnými silami zaslúžil o to, aby sa narodil do dobrej rodiny? Dieťa, ktorého sa matka vzdala, nemá v živote nič, kým my, bezdetní okrem dieťaťa všetko! Ja som mala túžbu adoptovať si dieťatko niekde intuitívne v sebe. Manžel sa musel dlhšie rozhodovať. Tak to býva, že jeden z manželov je viac naklonený. Dôležité je, aby konečné rozhodnutie oboch manželov bolo slobodné. Pri zvažovaní prijatia dieťatka do rodiny sme cítili, že ako mladým manželom by nám bolo prirodzené starať sa o novorodeniatko, ktoré by inak bolo umiestnené v detskom domove. Čo sa týka pohlavia a rasy, boli sme otvorení.
- Ako ste si počas obdobia čakania na dieťa upevňovali vieru a dôveru v Božiu lásku?
Keď sme absolvovali prípravu na osvojenie, čakali sme, kým sa narodí dieťatko, ktorému dá Boh miesto v našej rodine. Modlili sme za neho každý deň celé mesiace. Verili sme, že Boh ho chráni pre nás. Pridali sme sa do „duchovnej adopcie za nenarodené dieťa“ (trvá 9 mesiacov). Milý bonus bol, že jedna naša dcérka sa narodila práve v deň, kedy nám tento záväzok skončil.
- S odstupom času, aké ovocie priniesol čas čakania na dieťatko do vašich životov, vášho manželstva?
Niektorí manželia sa v prípade neschopnosti splodiť potomka rozvádzajú. Nás to viac spojilo, prinieslo nám to väčšiu citlivosť na hodnotu života, vedomie, že Boh je tvorca života. On rozhoduje, kde vzklíči semienko, hoci nie vždy chápeme Jeho zámer. Vážim si môjho manžela, že sa dal na cestu adopcie. Obzvlášť pre mužov nebýva ľahké sa rozhodnúť. Nevedia si to predstaviť, na rozdiel od žien, ktoré majú silný materinský cit.
Keď stretávame bezdetné páry, vnímame ich obavy, či by vedeli ľúbiť cudzie dieťa. S manželom máme teóriu lyžičky od jogurtu. Predstavte si, že dostanete lyžičku, ktorou už niekto jedol. Keď ju oblížete, máte pocit, že je už vaša. Keď sme si drobčeka prvýkrát rozbalili, „opusinkovali“, pritúlili, už bol náš vlastný. Hoci na biologickej plodnosti sme mali ubraté, mieru rodinného šťastia nám Boh dal celkom natlačenú, natrasenú.
- Aké knižky, výroky, webové stránky, verše, filmy, piesne atď. boli pre vás povzbudením na ceste?
V čase hľadania ma zaujalo osobné svedectvo (článok „Keď dieťa neprichádza“) v časopise Miriam (2009, číslo 1). Veľmi mnou otriasol film „7 magických rokov“ od Marka Šulíka. Mal by si ho podľa mňa pozrieť každý človek, ktorý sa chce starať o dieťa. Celkovo téma osvojenia je v našej spoločnosti akési tabu. Pritom v minulosti bolo bežné a logické prisvojiť si dieťa, ktoré nikoho nemalo. Vo Svätom Písme máme tiež príklady: Mojžiš bol osvojený faraónovou dcérou, svätý Jozef bol pestúnom Pána Ježiša. A uvedomujeme si, že my všetci sme adoptovanými synmi a dcérami nášho Otca v nebesiach? (Porov. Ef 1, 5)
- Máte tri krásne deti. Aký je váš život teraz, keď ste už rodinka s deťmi?
Žijeme život obyčajnej rodiny. Máme tie isté radosti a starosti ako iné rodiny. Život s deťmi je veľmi naplňujúci, veselý, ale i plný obety a zabúdania na seba. (Už žiadne voľné večery, menej času na manželského partnera, na svoje záľuby, na cestovanie a pod.) Ale to sme predsa chceli. Posunulo nás to ako manželov do iného levelu kvality života. Náročnejšieho, ale krajšieho. Nikdy by sme naše rozhodnutie nezmenili a naše deti nevymenili. Ja sa dnes cítim požehnaná a plodná.
Okrem bežných rodinných záležitostí, žijeme aj tému osvojenia. Deťom hovoríme, že sa nám narodili zo srdiečka. Postupne im rozprávame príbeh ich príchodu k nám, a ak budú chcieť, môžu sa raz stretnúť aj so svojou biologickou rodinou. Tiež navštevujeme klub náhradných rodičov v našom okrese, kde sa môžeme zdieľať s inými náhradnými rodinami.
- Ako by ste povzbudili manželov, ktorí zatiaľ neúspešne čakajú na dieťatko?
Chcieť dieťa je zdravá túžba. Ale na dieťa nemá nikto nárok ani právo. Dieťa je slobodný, požičaný dar od jeho Stvoriteľa. Z celého srdca vás povzbudzujeme, aby ste sa pýtali Boha, aká je Jeho vôľa pre vašu plodnosť. Je viacero dobrých ciest. Nebojte sa, Boh o vás vie a chce vaše manželstvo urobiť plodným a požehnaným.
Ak aspoň trochu cítite zvedavosť alebo volanie smerujúce k adopcii, zbierajte informácie. Skontaktujte sa s niektorou náhradnou rodinou a neváhajte sa pýtať aj intímne otázky, ktoré nosíte v srdci. Pochopia ich najmä tí, čo neplodnosť zažili. Odporúčame aj nezávislé stretnutie so sociálnou pracovníčkou, psychologičkou v neziskovej organizácii Návrat, Úsmev ako dar či ÚPSVaR a iných. Títo pracovníci sú väčšinou zaangažovaní a otvorení. Manželia nemusia byť už rozhodnutí, aby žiadali o stretnutie, všetko je to proces, ktorý ich môže posunúť na križovatke ciest.
Foto: pixabay.com
