Keď som čakala svoje prvé dieťa, moji kolegovia na mňa dohliadali, aby som nedvíhala škatule, ktoré oni považovali za príliš ťažké. V divadle ma staršia žena postrčila, aby som sa predbehla v rade na toaletu. A raz v metre jeden cudzí človek karhal celý vagón za to, že ma nepustili sadnúť. Áno, zakúsila som nevšedný prejav dobroty, ochrany a rešpektu k žene s dieťaťom.
Teda dovtedy, kým som spontánne nepotratila.
V januári 2012, čakajúc druhé dieťa, som sa počas ultrazvukového vyšetrenia v 12. týždni dozvedela, že mu nebije srdiečko, kým pred pár týždňami bolo absolútne v poriadku.
Nasledujúci deň som čakala hodinu a dvadsať minút na dohodnuté vyšetrenie, po ktorom sa mi lekár ani neospravedlnil za dlhé čakanie ani neprejavil gesto súcitu s mojim spontánnym potratom.
Deň po tom, ako som absolvovala zákrok na odstránenie toho, čo moje telo nedokázalo prirodzene vylúčiť z maternice, mi zdravotná sestra povedala, aby som sa neznepokojovala tým, čo sa stalo s telom dieťatka. „Vyzeralo iba ako zhluk tkaniva“, povedala.
Toto „tkanivo“ ma urobilo po druhýkrát matkou. A zrazu som ňou nebola. Pocit straty, ktorý som prežívala, bol veľmi skutočný. Každý deň som plakala. V noci som zle spávala. Takmer kompulzívne som začala štrikovať. Mala som neutíšiteľnú túžbu niečo vytvoriť, ako keby to malo nahradiť to, čo som stratila.
Keď sa ma ľudia pýtali, koľko mám detí, nevedela som, ako mám odpovedať. Počíta sa aj toto dieťa, o ktoré som prišla?
Zažiť smútok
Tak ako aj mnohé ďalšie ženy, ktoré spontánne potratili jeden či viackrát, som sa príliš často stretla s mylnou predstavou spoločnosti, že strata dieťaťa pred pôrodom je akýsi menší druh smútku.
Spozorovala som rozpor medzi našim kultúrnym pohľadom pri oslave očakávaného dieťaťa a smútením s jeho neočakávanou smrťou. Preskúmajte pohľadnice v najbližšom obchode a uvidíte, že nájdete len také, ktoré oslavujú príchod dieťaťa alebo očakávanie dieťaťa. V akom bode sa žena stáva matkou? Už počas pôrodu? Alebo až okamihom narodenia dieťaťa? Alebo iba vtedy, ak dieťa prežije pôrod? Ak dieťa zomrie pred pôrodom alebo krátko po ňom, stáva sa z budúcej matky matka, ktorá ňou nikdy nebola?
Dodnes pociťujem záchvev smútku zakaždým, keď počujem na detskom ihrisku zakričať meno, ktoré som dala svojmu dieťaťu – Ethan. Keď otvorím prvú knižku Harryho Pottera, moje telo zmeravie pri kapitole s názvom Chlapec, ktorý žil. Vždy, keď počujem o iných spontánnych potratoch, pocítim opäť vlnu smútku.
Z môjho pohľadu som stále matkou tohto dieťaťa a navždy budem. Tá bolesť neodíde. Je reálna a počíta sa.
Urobiť zmenu
Za tri roky od straty Ethana som vďačná za ďalšie dve zdravé deti. Tiež som rozbehla podpornú skupinu pri spontánnom potrate. Čas od času tam diskutujeme o tom, aké bolestivé je, ak ľudia zle chápu alebo bagatelizujú naše straty.
Pre nás je súčasťou uzdravujúceho procesu, ak zmeníme spôsob rozprávania. Jednoducho nazvime tehotnú ženu matkou, nie budúcou matkou. Namiesto pomenovania toho, čo rastie v jej maternici plodom alebo embryom, nazvime to dieťaťom, synom či dcérou. Namiesto dňa pôrodu, ktorý nazývame dňom, kedy dieťa „prichádza“ rozprávajme o tom, ako sa stretneme s novým bábätkom.
Takže veľa žien, ktoré som stretla, žili mylne v domnienke, že ich pocity smútku po spontánnom potrate sú príliš prehnané alebo príliš vážne v porovnaní s takouto stratou. Mali pocit, že sa od nich očakáva nebyť až tak smutné ako v skutočnosti boli. A predsa si myslím, že väčšina ľudí by súhlasila, že bolesť rodiča, ktorý príde o svoje dieťa, je veľkým smútkom. Prečo by teda mal byť tento smútok iný, ak sme nemali možnosť spoznať naše deti tvárou v tvár alebo ich nevideli nadýchnuť sa?
Myslím, že ak by spoločnosť bola viac citlivá a urobila tieto, síce malé, ale o to silnejšie, zmeny v pomenovávaní, otvorili by sa dvere pre mnohé ženy, aby mohli pohodlnejšie rozprávať o ich spontánnych potratoch. Iba cez takúto debatu a len spoločne môžeme porásť v súcite, porozumení a uzdravení.
http://verilymag.com/2015/06/pain-of-miscarriage-grief-loss-motherhood-parenthood
Preklad: Jana Michaličková, foto: pixabay.com
