Skončili city, skončil vzťah

Možno aj ty si sa v svojom živote stretol s podobným príbehom: Chodíš s niekým skoro päť rokov, plánujete spoločnú budúcnosť a zrazu zistíš, že tvoj milý sa zamiloval do niekoho iného. A že to, čo cíti ku tomu druhému človeku, je „silnejšie“… že tomu ani sám nerozumie a nevie to ovládať.

Keď sa toto odohralo aj v mojom živote, bola to obrovská rana. Nerozumela som tomu, prišlo to zrazu, neočakávane – ako rana z čistého neba, ktorá zasiahla veľmi hlboko. Cítila som silnú bolesť v srdci, ako keď vám doňho zabodnú ostrý nôž a pomaly ho rozrezávajú napoly. Pýtala som sa: prečo? Čo sa stalo s láskou? Čo je to vlastne láska? Iba cit? Sex? Či je to dačo viac? Zrazu som cítila, ako keby som v rukách držala už iba jednu polovicu svojho srdca, ktoré tak nesmierne krvácalo.

Tak ako mnoho mladých dnes, i ja som sa od svojich pätnástich rokov stretávala s rôznymi chlapcami. Aj keď som s každým z nich nespala, žili sme v nečistote – tela i duše. Myslela som si, že však všetci tak žijú a že to je normálne, že to je „láska“. Prečo nie? Mala som priateľov, ktorí vždy boli toho názoru, že keď s niekým chodíš a máš ho rád, tak je normálne to prejavovať aj fyzicky. „Je to prirodzená potreba tela,“ často hovorili. Ani si nepamätám, že by som poznala takých mladých, ktorí boli rozhodnutí žiť v čistote. Keď som o tom niekoho počula rozprávať – buď v kostole či na rôznych stretnutiach, tak vždy takým spôsobom, že ma to moc neoslovovalo a možno práve naopak. „Nechcela som dopadnúť ako oni“ – „Dlhá sukňa, bledé líčka, to musí byť katolíčka…“ nie, to som nechcela. Vedela som, že Cirkev učí o tom, že sex pred svadbou je hriech, ale nerozumela som tomu. A ani som sa nad tým nikdy moc nezamýšľala. Chcela som si užívať života, byť IN, pekne sa obliekať, chodiť na diskotéky, stretávať sa s chlapcami… A to som aj robila.

Vyrastala som v úplnej katolíckej rodine, každú nedeľu sme s rodičmi chodievali na svätú omšu. Vedela som dačo o Bohu, ale nemala som s ním vtedy žiadny osobný vzťah. Čo tým myslím? Prijímala som sviatosti, ale hĺbku a podstatu Eucharistie ani sviatosti zmierenia som nechápala. A aj keď som pravidelne chodievala na spoveď a sväté prijímanie, ďalej som žila v nečistote. Neuvedomovala som si závažnosť tohto hriechu, a ani to, aké následky môže mať na moju budúcnosť.

A tak po mnohých rokoch akoby bezstarostného a spokojného života mladého dievčaťa sa začala obrovská kríza v mojom živote. Tak veľmi to bolelo! Myšlienka na to, že človek, ktorému som dala všetko – celé svoje srdce, telo… je zrazu s niekým iným, pretože on to tak skrátka „cíti“, bola veľmi ťažká.

Vedela som, že mám na výber – buď sa pôjdem opiť s kamarátmi, aby som zabudla… alebo si vyberiem inú cestu. Bola som vtedy na stáži v Rusku, viacej než 2000 km od všetkého. Jediné, čo ma v tú chvíľu „podržalo nad vodou“ bol ruženec, ktorý sme sa paradoxne aj niekedy so svojím bývalým priateľom modlievali. S plačom a bolesťou som sa teda začala utiekať k Panne Márii. „Prečo?“ „Čo to má všetko znamenať?“ „ Čo zlé som spravila?“ „Je láska iba to, keď to „cítiš“ a keď city prejdú, láska skončila?“ „Možno je to iba skúška vzťahu… a my sa k sebe vrátime?“ „Prečo to tak veľmi bolí?“ Tieto a iné rôzne myšlienky mi chodili hlavou.

Našťastie, v tom meste, kde som študovala, neďaleko od miesta, kde som žila, bol katolícky kostol. Dodnes mám pred sebou ten obraz, ako som kľačala pred sochou Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a Srdca Ježišovho – ani modliť som sa nebola schopná. Zrazu som ako keby v hĺbke svojho srdca počula hlas: „Neboj sa, my sme s tebou!“ Veľmi silno som v tom okamihu zakúsila Božie objatie, ktoré bolo pre mňa novou skúsenosťou a zároveň i novou nádejou.

Dva roky som doslova a do písmena preplakala každý deň… ale tak, aby ma nikto nevidel – bolo to pre mňa dačo veľmi ponižujúce – že ma chlapec po toľkoročnej známosti „nechal“. Pred ostatnými som sa hrala na hrdinku, tvárila som sa vždy suverénne – veď čo, nájde sa druhý. Len aby nikto nevidel, že plačem, že mi je z toho všetkého nanič. Nemala som vo svojom okolí nikoho, s kým by som o tom mohla a chcela rozprávať a ani do žiadneho spoločenstva som nepatrila.

S kamarátmi sme sa totiž o svojich pocitoch nikdy veľmi nerozprávali. S rodičmi mi to tiež nešlo. Avšak, vedela som, že oni, vrátane môjho brata, ma chápu a že sú pri mne – a že sa za mňa modlia. Neboli sme totiž v rodine nikdy zvyknutí rozprávať o tom, čo prežívame, o osobných veciach. Od nich som však vždy vnímala podporu aj porozumenie, aj keď často bez slov.

Zlomovým bodom pre mňa bola púť do Medžugoria, asi po dvoch rokoch od nášho rozchodu. Tam som prvýkrát bola schopná sa o všetkom porozprávať s jednou rehoľnou sestrou. Vďaka tomu, že ona ma s láskou, bez odsudzovania vypočula, som bola schopná odovzdať to všetko pri svätej omši do Božích rúk. Na druhý deň som sa prebudila s veľkou úľavou a novou nádejou.

Bolo mi jasné, že ten človek, s ktorým som tak dlho chodila a ktorý tak veľmi zranil moje srdce, nie je človek pre mňa a že Boh má pre mňa niekoho iného. Pochopila som, že pravá láska nie je a nemôže byť iba o citoch a v mojom srdci sa zrodila túžba takúto lásku hľadať a spoznať.

Intenzívne a s nadšením som svojho budúceho muža začala každodenne zverovať a zasväcovať Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a Ježišovmu Srdcu a modliť sa za naše manželstvo korunku Božieho milosrdenstva. Dokonca sme s pár ľuďmi založili ružencové spoločenstvo, kde sme sa pravidelne stretávali, modlili, rozprávali a budovali priateľstvá. Myslela som si, že teraz už som „uzdravená“ a že všetko oddnes pôjde super. Stretnem toho, po ktorom moje srdce tak veľmi túži, vydám sa a všetko bude zase OK.

Boh však mal pre mňa pripravenú inú cestu…

Moje prvé stretnutie sa s pápežovým učením o láske a sexualite

Keď som po štúdiu vysokej školy odišla do Ameriky, veľmi som prosila Pána, nech mi pošle do cesty mladých, s ktorými by som sa mohla modliť ruženec. Pán túto moju túžbu vypočul. Ba dokonca dal mi cez toto o mnoho viacej.

Stretla som mladých, s ktorými som sa nielen modlievala ruženec, ale aj chodila na rôzne výlety, do hôr, kempovať… a od ktorých som prvýkrát počula o pápežových katechézach.

Na jednom z takých výletov do hôr, spomínam si, bolo to 1. októbra 2005, na sviatok sv. Terezky z Lisieux, mi jedno dievča stále rozprávalo dačo o nejakej teológii tela. Popravde, už mi tým liezla aj na nervy. Poriadne som nerozumela, o čom stále rozpráva. Keď sa ma však spýtala, či s nimi nechcem ísť na taký trojdenný seminár o teológii tela, ktorý vedie jej kamarát Christopher West, povedala som, že hej. Dôvod, prečo som išla, však nebola až tak teológia tela, ale partia ľudí, výlet, kemping pri rieke Mississippi…

Hneď prvý deň seminára som však zostala „zarezaná do sedačky“ a s veľkým údivom som počúvala, čo to ten človek, stále pobehujúci po pódiu, rozpráva. Čože? Telo – sex – Boh – pápež? Teológia tela? Ján Pavol II. tak krásne hovoril o vzťahu medzi mužom a ženou? O láske, ktorá sa rodí z kríža, a ktorá jediná prináša opravdivú radosť a pokoj; o tom, že sexualita, moje telo – je dar a že telesná jednota medzi mužom a ženou je veľké tajomstvo – moment, pri ktorom sa muž a žena stávajú spolutvorcami nového ľudského života, a preto má byť táto jednota chránená sviatosťou manželstva…

Už si presne nepamätám, o čom konkrétne rozprával, ale vedela som, že je to presne to, čo v svojom srdci nosím už toľko rokov, po čom túžim, ale nikdy som nepočula nikoho o tom rozprávať – tak pekne, jasne.

Vždy som si myslela, že to ja som čudná, keď nechcem sex pred svadbou – okolie ma totiž neustále presviedčalo o opaku, tak som aj ja svojím životom prehlušovala hlas svojho svedomia.

Ku koncu seminára mi bolo jasné, že cez toto učenie pápeža Jána Pavla II. o teológii tela môžem nájsť odpovede na mnohé otázky, ktoré nosím vo svojom srdci.

Hneď som sa stretla s Christopherom Westom a povedala mu, že aj my toto chceme v Európe a že sa tiež pokúsim dačo pre to urobiť. Daroval mi svoju knihu „Teológia tela pre začiatočníkov“ a ja som vedela, že toto bude „prvý projekt“, ktorým sa budem po návrate domov zaoberať.

Následne som si dokúpila celú sériu jeho CD a DVD a moje „štúdium teológie tela“, ale aj moje bolestné uzdravovanie sa začalo…

(Pokračovanie nabudúce.)