Ak manželia nemôžu mať vlastné deti, hľadajú inú cestu, ako dať svojmu manželskému životu aj ten rodičovský rozmer. Jednou z možností je postarať sa o cudzie dieťa (prípadne deti). Existuje viacero ciest, ako dať svoju rodinu k dispozícii dieťaťu, ktoré nemôže vyrastať so svojou vlastnou rodinou. Poďme si ich v skratke predstaviť a vysvetliť.
Adopcia je asi najznámejšou formou starostlivosti o dieťa, ktoré sa narodilo v inej rodine. Súčasné zákony namiesto pojmu adopcia používajú výraz osvojenie. Už z tohto označenia je jasné, že touto formou rodičia dieťa prijímajú za svoje – so všetkými záväzkami, aké by mali voči svojim biologicky vlastným deťom. Takže osvojené dieťa dostáva novú identitu: nové priezvisko, nové rodné číslo, nový rodný list, v ktorom sú osvojitelia zapísaní ako rodičia dieťaťa. Z právneho hľadiska je táto rodina rovnocenná s akoukoľvek inou rodinou a z pohľadu zákona nepatrí medzi „náhradné rodiny“. Do osvojenia sa môže zveriť iba dieťa, o ktorom súd rozhodol, že je osvojiteľné (kedysi sa používal pojem „právne voľné“). Zjednodušene povedané, ide o dieťa, o ktoré sa jeho rodičia nezaujímajú, prípadne dali súhlas na osvojenie. Súd žiadateľom o osvojenie najskôr zverí dieťa do predosvojiteľskej starostlivosti, ktorá trvá minimálne deväť mesiacov a je možné ju zrušiť. Až potom môže súd rozhodnúť o osvojení. Osvojenie dieťaťa je nezrušiteľné. Teda je najväčšou istotou pre dieťa – garantuje mu, že má rodičov natrvalo a nemusí sa báť, že bude musieť ísť preč. Zároveň však znamená najväčší záväzok zo strany osvojiteľov – spojiť svoj život natrvalo s cudzím dieťaťom.
Pestúnska starostlivosť je náročné rodičovstvo-nerodičovstvo. Dieťa, ktoré súd zverí do pestúnskej starostlivosti, môže, ale nemusí byť osvojiteľné, môže, ale nemusí mať kontakt so svojimi vlastnými rodičmi, môže, ale nemusí u pestúnov ostať navždy… Pri tejto forme pestúni preberajú na seba určité, ale nie všetky, rodičovské záväzky (zákonným zástupcom dieťaťa ostáva biologický rodič dieťaťa). Dieťaťu obvykle ostáva jeho meno (ale pestúni môžu požiadať o jeho zmenu a dať dieťaťu svoje priezvisko). Na túto formu starostlivosti o dieťa štát prispieva finančným príspevkom pre dieťa a pre pestúna. Pestúnska starostlivosť by mala mať dočasný charakter, je určená pre deti, o ktoré sa ich rodičia chcú starať, ale momentálne nemôžu alebo nedokážu. Ak sa to zmení, dieťa sa môže vrátiť do vlastnej rodiny. Alebo ak sa situácia dlhodobo nemení, status dieťaťa sa môže zmeniť na „osvojiteľné“ a pre dieťa sa môže nájsť nové trvalé riešenie – osvojiteľská rodina (ktorou sa často stáva práve jeho pestúnska rodina). V praxi však deti často ostávajú v pestúnskej starostlivosti aj dlhodobo, nezriedka až do dospelosti.
Náhradná osobná starostlivosť je v mnohom podobná pestúnskej starostlivosti, ale vzniká najčastejšie medzi rodinnými príslušníkmi – napríklad, ak sa dlhodobo o dieťa nemôžu starať rodičia, môže si ho vziať do náhradnej osobnej starostlivosti starý rodič, strýko, teta a podobne.
Profesionálne rodičovstvo z právneho hľadiska nie je formou náhradnej rodinnej starostlivosti, ale ústavnej starostlivosti. Dieťa totiž nie je zverené do starostlivosti konkrétnej rodiny, ale do starostlivosti určitého zariadenia (napríklad detský domov alebo krízové stredisko). Profesionálny rodič je zamestnancom daného zariadenia a poskytuje dieťaťu starostlivosť (teda vykonáva svoju prácu) vo svojej vlastnej domácnosti 24 hodín denne. Deti do jednotlivých profesionálnych rodín rozdeľuje spravidla vedenie zariadenia. Jeden profesionálny rodič môže mať takto v starostlivosti najviac tri deti – takže ak sú zamestnancami detského domova obaja manželia, môžu mať ako profesionálni rodičia v starostlivosti dve až šesť detí . Profesionálne rodiny vznikli preto, aby sa predišlo pobytu detí v ústavnom zariadení, a to hlavne u najmenších detí, ktorých vývin je pobytom v ústavnom zariadení najviac ohrozený. Takže prioritne sa do profesionálnych rodín umiestňujú najmenšie deti na čas, kým sa im nájde osvojiteľská rodina. Keď sa teda do ústavného zariadenia dostane bábätko alebo malé dieťa, čo najskôr by malo byť umiestnené do profesionálnej rodiny. Z toho je zrejmé, že deti v profesionálnych rodinách sa môžu relatívne rýchlo striedať (dieťatko sa po pár týždňoch pobytu presunie do predosvojiteľskej rodiny a do profesionálnej rodiny môže čoskoro prísť nové dieťa). Prípadne sa môže v profesionálnej rodine ocitnúť naraz niekoľko bábätiek, čo je situácia nesmierne fyzicky aj psychicky vyčerpávajúca. Ale výnimkou nie sú ani profesionálne rodiny, v ktorých deti prežijú celé svoje detstvo. Nie každé dieťa má totiž to šťastie, že sa preň nájde vhodná osvojiteľská či pestúnska rodina. Takéto deti potom v profesionálnej rodine ostávajú dlhý čas. V horšom prípade putujú z jednej profesionálnej rodiny do druhej, alebo sa vracajú do ústavného zariadenia. Takže keď sa človek rozhodne pracovať ako profesionálny rodič, musí si byť vedomý toho, že môže iba veľmi málo ovplyvniť, aké deti a kedy do jeho starostlivosti prídu a kedy z nej znovu odídu.
Ako vidno, každá z foriem náhradnej starostlivosti má svoje špecifiká. Takže predtým, než sa manželia rozhodnú poskytnúť svoj domov cudziemu dieťatku, musia si veľmi dobre zvážiť svoje ciele, očakávania, možnosti a sily, aby si vedeli vhodne vybrať, aký spôsob náhradnej starostlivosti bude najvhodnejší nielen pre nich, ale aj pre dieťa, ktorému sa takýmto spôsobom rozhodnú pomáhať.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
