Vianoce nie sú narodením Krista. To, čo jeho narodením bolo a je, sa nikdy nezmení. Vianoce sú našou oslavou, znázornením narodenia Krista – a to sa menilo a stále mení.
„Ľudia sa pýtajú sami seba, čo zostalo z tohto sviatku, jeho slávenia a zvyklostí.“ Takto uvažoval Hilaire Belloc pred viac ako 85 rokmi vo svojej eseji Zostalo z Vianoc. Uvedomujúc si všeobecnú stratu prastarých vianočných tradícií, Belloc sa rozhodol zaznamenať, ako sa za jeho čias Vianoce slávili v jeho domove v Sussexe. Jeho esej je oveľa viac ako len príbeh o dávnych sviatočných zvyklostiach – je to hlboká úvaha o mieste takýchto sviatkov v ľudskom živote.
„Človek má telo a aj dušu a celý človek, duša i telo, sú zdravým spôsobom živené rozmanitosťou tradičných vecí, ktoré slávime.“ Belloc sa zameriava najmä na to, ako sú dve veľké hrozby pre celistvosť ľudskej existencie – ktorými sú smrť a „ustavičný rad… malých úmrtí zvané zmena“ – spútané a uzemnené nemennosťou a postupnosťou obvyklých sviatkov.“
V Bellocovom ponímaní sa dodržiavanie Vianoc berie ako niečo veľké a vážne. Ide tu o niečo ďaleko viac než súčasné ponímanie – „aké ste mali Vianoce?“ To, ako zachovávame Vianoce, je skutočne naliehavé: v stávke je naše šťastie a dokonca naše duševné zdravie. Belloc bol veľmi citlivý na silu toho, čo sv. Augustín nazýva smrťou v živote: na zmenu. Zmenu často vnímame ako ohrozenie toho, čo si ceníme najviac. Máme prirodzenú túžba zmenu prekonať a oddýchnuť si v bezpečí stability. Najlepšie veci v živote sú tie, ktoré sa nemenia alebo tie, ktoré by sme boli radšej, keby sa meniť nemuseli.
Ale zmena je v ľudskom živote na tomto svete nevyhnutná a kvalita nášho života závisí od toho, ako dobre sa s ňou vysporiadame. Sviatky ako Vianoce sú ústrednou časťou takéhoto vysporiadania sa. Dobre prežiť Vianoce podľa Belloca znamená spojiť seba a svojich blízkych s niečím nemenným. Inými slovami, zachovať Vianoce môže zachovať nás.
Súčasťou spojenia sa s vecami, ktoré sú nemenné, je práve tá skutočnosť, že naše sviatky sú tradičné: odovzdali nám ich naši predkovia, my sme ich prijali a odovzdávame ich ďalej – v podstate bez zmeny. Prechádzať tými istými činnosťami, najmä pokiaľ ide o veci duchovné, nás akosi zjednocuje s tými, ktorí tu už nie sú. Sú s nami v tom, čo robíme – tak, ako to robili oni.
Ako dieťa som sa tešil na Vianoce ešte predtým než prišli. Keď však Vianoce prišli a prešli, vždy som prežíval smútok, dokonca až ľútosť. Nemyslím si, že to nevyhnutne znamená, že niečo na našom slávení bolo nesprávne, hoci to tak mohlo byť. Po tomto krásnom období určite vždy príde istý smútok. Myslím si však, že čím viac sme schopní sláviť Vianoce správne, tým viac bude mať naše slávenie moc nás pozdvihovať a dokonca premieňať naše bolesti.
Vianoce vždy boli oslavou narodenín. Keď sa doma narodí dieťa, stane sa niečo skutočne jedinečné. V ten deň a niekoľko dní potom sa akoby zastaví čas. Do popredia sa dostane niečo oveľa väčšie a významnejšie než každodenné starosti. Je tu naše dieťa. Je naše a my sme jeho. A keď sme teraz spolu, na ničom inom nezáleží. Alebo v každom prípade, nič nás nemôže obrať o radosť. Dni sú naplnené mäkkými prikrývkami, krásnymi pohľadnicami, balónmi, fotografiami, špeciálnymi jedlami – a to všetko je presiaknuté silou prítomnosti tohto bábätka.
S Vianocami to tiež tak môže byť. Do nášho domu prišlo dieťa a my sme ho spoločne prijali. Je naše a my sme jeho. A keď sme teraz spolu, na ničom inom nezáleží. A tento príchod sprítomňujeme vhodnými prejavmi a aktivitami presiaknutými silou prítomnosti tohto bábätka.
Avšak spôsoby, akými tento deň (či obdobie) slávime, so sebou prinášajú zvláštne bremeno a majú zvláštnu silu. Na rozdiel od toho, keď sa nám narodí naše vlastné dieťa, na Vianoce žiadne dieťa fyzicky domov nepríde. Je to predovšetkým naše slávenie, ktoré musí priniesť jeho narodenie do našich myslí, sŕdc a domovov.
A rovnako ako niektoré veci trefne poukazujú na príchod dieťaťa, niektoré prejavy sú na slávenie Vianoc vhodné a iné nie. Vo všeobecnosti bolo mnoho tradičných európskych spôsobov oslavy Vianoc – cez piesne, hry, sviatočné pokrmy, ticho a najmä uctievanie – plodom hlbokého pochopenia, ktoré sa zrodilo z lásky a skúsenosti. Zatiaľ čo slepé kopírovanie vonkajšieho slávenia nie je žiaduce, urobili by sme dobre, keby sme sa z týchto tradícií učili. Vidíme v nich totiž, ako sa správne vnútorné nastavenie – ako vďačnosť, pokora, radosť a zbožnosť – vhodne prejavuje navonok. „Vskutku, modernému človeku, ktorému také veci chýbajú, chýba obživa, a naši otcovia, ktorí zaviedli všetky tieto obrady, boli veľmi múdri,“ píše Belloc.
Wendell Berry tvrdí, že v dnešnej spoločnosti sa nakupovanie stalo bežným prostriedkom zľahčovania toho, že život nás nudí. Snáď je až zvrátene príznačné, že nakupovanie a s ním spojený konzum najviac zasiahli a nahradili tradičné slávenie Vianoc. Čokoľvek ostáva alebo treba obnoviť zo zdravého slávenia Vianoc, budeme to musieť opevniť proti tomuto útoku konzumu. Ten je totiž ešte silnejší vďaka technológii, ktorá svojimi chápadlami preniká do našich domovov.
Nie náhodou sú Vianoce pre veľa ľudí najsmutnejším obdobím roka. Neprítomnosť vieme najintenzívnejšie vnímať práve vtedy, keď najviac očakávame prítomnosť. Ale snáď nás túžba po prítomnosti, túžba zjednotiť sa s našimi drahými, bude motivovať brániť stabilitu toho, čo pretrvá. Možno viacerí z nás povedia niektorým veciam nie – ako napríklad neprestajnému nakupovaniu, zábave a iným banalitám a rozptýleniam – aby sme mohli povedať áno hlbším veciam skrze vhodné zachovávanie Vianoc.
Toto budú moje prvé Vianoce bez otca, ktorý zomrel v septembri. Čo sa týka Bellocových úvah, bude to pre mňa skutočná skúška. Zintenzívnia Vianoce túto stratu, alebo ja a otec zažijeme hlbšie spojenie skrze uvedomelé slávenie Vianoc v mojej rodine? Mám také tušenie, že to asi bude oboje. A myslím, že by som za to mal byť vďačný.
https://aleteia.org/2013/12/17/why-christmas-is-so-important-for-our-sanity/
Preklad: Soňa Záňová, foto: pexels.com
