V liturgii Cirkev slávi Tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Rodina, domáca cirkev, má ako základná bunka Cirkvi na tomto slávení svoje nezastupiteľné miesto. Cirkev sláviaca liturgiu bez svojich „maličkých“ – starkých, postihnutých ľudí a malých dojčených detí by bola hendikepovaná a jej sústredenosť falošná. Účasť rodiny s malými deťmi na nedeľnej sv. omši by sa mala niesť v duchu ohľaduplnosti k celému spoločenstvu veriacich.
V Listárni Katolíckych novín zo 17.5.2015 odpovedal na čitateľovu otázku týkajúcu sa dojčenia a kŕmenia detí v kostole vdp. SLLic. PaedDr. Pavol Zvara PhD. Vdp. Zvara zdôraznil dôležitosť 14. odseku konštitúcie Druhého Vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium: „Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie…” Autor odpovede usudzuje, že malé deti, ktoré si vyžadujú pozornosť a starostlivosť svojich rodičov, majú zostať doma, nakoľko znemožňujú svojim rodičom, ale aj ďalším okolostojacim veriacim, plnú, vedomú a aktívnu účasť na liturgii. Rodičom odporúča pri deťoch sa vystriedať alebo, ak to pre nich nie je možné, nie sú viazaní účasťou na nedeľnej svätej omši. Vdp. Zvara sa stavia tak proti kŕmeniu detí na sv. omši jedlom, hraniu sa s hračkami, ako aj proti dojčeniu detí.
Som vďačná vdp. Zvarovi za jeho odpoveď, ktorá rozprúdila diskusie medzi mnohými veriacimi rodinami s malými deťmi a dala im podnet na zamýšľanie sa nad takou dôležitou otázkou, ako je dôstojná účasť na liturgii.
K citovanému odseku z konštitúcie Sacrosanctum concilium by som rada doplnila niekoľko ďalších citátov a poukázala na hlbokú a legitímnu túžbu rodín s malými deťmi sláviť nedeľnú liturgiu spoločne ako rodina, dôležitosť podporovania tejto túžby a hľadania spôsobov slávenia svätých omší za účasti detí, ktoré by boli čím menej rušivé pre iných veriacich.
Liturgia je vrcholom a zároveň prameňom činnosti Cirkvi
V liturgii slávi Cirkev Tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.[1] Liturgia nie je jednou spomedzi mnohých činností Cirkvi:
„… je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila. Veď apoštolské práce si kladú za cieľ, aby sa všetci, ktorí sa vierou a krstom stali Božími deťmi, zhromažďovali v Cirkvi a chválili Boha, mali účasť na obete a požívali Pánovu večeru (…) Teda z liturgie, zvlášť z Eucharistie, ako z prameňa prúdi do nás milosť a ňou sa s najväčšou účinnosťou dosahuje posvätenie ľudí a oslava Boha v Kristovi.”[2]
Liturgia je teda kulminačným bodom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi. V nej sa veriaci – podľa latinského originálu – majú schádzať v jedno (ut omnes, … ,in unum convenient), aby chválili Boha, mali účasť na obete a požívali Pánovu večeru. Kľúčové je, že veriaci sa schádzajú v jedno, zhromažďujú sa, aby budovali jednotu – medzi sebou navzájom a spolu s Pánom.[3] V liturgii sa Nevesta Cirkev stretáva so svojím Ženíchom, aby sa s Ním zjednotila prostredníctvom načúvania Jeho Slovu, prijímania Jeho Tela a prostredníctvom spoločenstva, ktoré tvorí.
Nedeľná liturgia ako privilegované miesto jednoty
Rodina je domáca cirkev a ako taká je základnou bunkou Cirkvi.[4] Manželstvo muža a ženy, ktoré je základom rodiny, je obrazom jednoty a lásky Krista a Cirkvi. Táto jednota manželov nachádza svoje miesto zvlášť v účasti na nedeľnej liturgii, ktorá je podľa sv. Jána Pavla II:
„… privilegovaným miestom jednoty: tam sa slávi totiž sviatosť jednoty, ktorá hlboko charakterizuje Cirkev, ľud zhromaždený „jednotou” a „v jednote” Otca, Syna i Ducha Svätého. V nej kresťanské rodiny prežívajú jeden z najkvalifikovanejších prejavov svojej totožnosti a svojej „služby” „domácich cirkví”, keď rodičia majú spolu so svojimi deťmi účasť na jedinom stole slova a Chleba života.”[5]
Manželia, ktorí prichádzajú do chrámu s malými deťmi, veľmi dobre intuitívne chápu túto skutočnosť. Chápu nesmiernu dôležitosť toho, aby sa v liturgii zjednocovali ako manželia, ako rodina, ako farnosť – s celou univerzálnou Cirkvou: „…eucharistický chlieb vytvára z rozličných údov rodinného spoločenstva jediné telo, ktoré je prejavením a účasťou na plnšej jednote Cirkvi.”[6]
Mnohí manželia, ktorí sa z rôznych vážnych príčin pri účasti na nedeľnej liturgii striedajú v starostlivosti o deti, zažívajú akúsi rozpoltenosť alebo prázdnotu. Na liturgii im chýba ich manžel, chýbajú im ich deti. Aj preto často podstupujú tú užšiu a namáhavejšiu cestu a berú do chrámu deti so sebou. Vedia, že to bude znamenať, že nebudú plne sústredení počas každej minúty svätej omše. Vedia, že budú v strese, či ich deti náhodou niekoho nerušia. Nikdy nevedia, dokedy sa im podarí zostať v chráme a kedy ho už budú musieť opustiť. No cítia, že keď prichádzajú do chrámu ako rodina, zjednocujú sa na tej najzákladnejšej úrovni – zjednocujú sa ako manželia, zjednocujú sa ako rodina. Cítia, že hoci nie sú počas celej svätej omše plne mentálne prítomní, srdcom sú veľmi blízko Ježiša, ktorý povedal: „Nechajte maličkých prichádzať ku mne.“ (Lk 18,16)
Som presvedčená, že túto túžbu treba v rodinách s malými deťmi podporovať, pretože ako čítame na tom istom mieste v konštitúcii o liturgii: „Teda z liturgie, zvlášť z Eucharistie, ako z prameňa prúdi do nás milosť a ňou sa s najväčšou účinnosťou dosahuje posvätenie ľudí a oslava Boha v Kristovi.”[7] Aj malé deti, ktoré sú prítomné na liturgii, prijímajú túto milosť.
Cirkev bez postihnutých, starých a malých detí je Cirkev hendikepovaná
Cirkev je mystickým telom Krista, ktorý je jej hlavou.[8] Cirkev je spoločenstvom, ktoré je na ceste k dokonalosti lásky.[9] V krehkosti svojej nedokonalosti prichádza ku svojmu Pánovi, aby vždy znova zažila jeho prijatie.
Každé spoločenstvo veriacich, ktoré sa schádza, aby slávilo liturgiu, je poznačené touto nedokonalosťou – nielen morálnou, ale i prosto ľudskou. Každý jeden člen tohto spoločenstva si nesie svoju vlastnú krehkosť nedokonalosti a túži po prijatí – Pánom i svojím spoločenstvom. Niektorí členovia spoločenstva sú voči neprijatiu zraniteľnejší než iní. Postihnutí veriaci, ktorí sa celú sv. omšu vrtia a pozerajú po iných, starkí, ktorí mľaskajú alebo páchnu, pretože sa už o seba nevládzu dokonale starať, veriaci, ktorý spieva falošne a – áno – mladé matky živých detí. Všetci títo ľudia prichádzajú, a napriek tomu, že môžu miestami rušiť iných veriacich, je dobré, že prichádzajú, pretože ukazujú, kým Cirkev naozaj je, totiž spoločenstvom nedokonalých smerujúcich k dokonalej jednote s Pánom. A do tohto spoločenstva patria aj postihnutí, aj starkí, aj malé nezbedné deti. Keby títo zostali doma, v chráme by sa stretla hendikepovaná Cirkev. Cirkev, ktorá by bola okyptená o svoje vlastné údy a voľkala by si vo svojej, žiaľ, len falošne sústredenej kontemplatívnej dokonalosti.
Výchova detí k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgii
Viesť deti k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach si vyžaduje zo strany rodičov dlhodobé, sústredené úsilie.[10] Kľúčové sú dva aspekty – príklad rodičov a liturgická katechéza, či už domáca alebo prostredníctvom katechétu či animátora.[11] Z praktického hľadiska je dôležité uvedomiť si, že svätá omša začína ešte doma. Domov je miestom, kde prebieha prvá liturgická katechéza. Doma deťom vysvetľujeme, čo je svätá omša, čo sa nej deje, ako sa na nej správame. Praktické rady vám ponúkne článok Ako naučiť deti prežívať svätú omšu. Ideálne je pripraviť sa na každú nedeľnú svätú omšu vopred doma pomocou katechézy určenej deťom. Pre tie menšie deti je vhodná Cestička+, pre tie staršie (cca od 4-5 rokov) Nedeľný bulletin.
Stanoviť hranice toho, čo je v chráme prípustné a čo nie – to je úloha rodičov v spolupráci s kňazom. Ako dobrý vzor môže poslúžiť tento text jednej bratislavskej farnosti.
I keď je výchova detí miestami veľmi frustrujúca a pokorujúca záležitosť, Boh vidí úsilie rodičov a žehná ho. Viesť deti k Bohu a liturgicky ich formovať je krásne a nesmierne dôležité poslanie. Jeho prijatím sa rodičia stávajú tými, ktorí dávajú život nielen fyzický, ale aj duchovný.
[1] Porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, 1067.
[2] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum concilium, 10.
[3] Porov. tiež Katechizmus Katolíckej Cirkvi, 1108.
[4] Porov. JÁN PAVOL II, apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 49.
[5] JÁN PAVOL II, Dies Domini, 36.
[6] JÁN PAVOL II, apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 57.
[7] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum concilium, 10.
[8] Porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, 792.
[9] Porov. Tamtiež, 825-828.
[10] Porov. JÁN PAVOL II, Dies Domini, 36.
[11] “Váš príklad, sprevádzaný čestným zmýšľaním i konaním a podporený spoločnou modlitbou, má takú váhu ako škola pre život, ako zvlášť záslužný bohoslužobný úkon. Takto vnášajte pokoj do svojich domovov: Pokoj tomuto domu!? A nezabúdajte, že takto budujete Cirkev!“ Pavol VI, apoštolské povzbudenie Marialis cultus, č. 52-54: AAS 66 (1974), str. 160 n. In: JÁN PAVOL II, apoštolská exhortácia ,Familiaris consortio, 60.
titulný obrázok: Maria Lactans od Hans Menmling,
Ďakujem p.Mikolášikovej za tento ,na vysokej odbornej úrovni,napísaný článok.Som rada aj za informácie o autorke,pretože sa stávalo v týchto dňoch,že niekto až príliš presadzoval svoj názor,ale sme ani netušili,kto je za tým….Jednalo sa hlavne o tých,ktorí boli proti prítomnosti detí v chráme.
Určite treba viesť deti od mala k účasti na sv. omši. To je priam povinnosťou kresťanských rodičov pri pastorácii svojej rodiny. Vhodným riešením je vo farnosti zavedenie tzv. detských sv. omší, kde sú prítomní účastníci z rovnakej kategórie veriacich. Ostatní veriaci – starší, slobodní, ostatní – majú mať možnosť ísť na sv. omšu v inom termíne a tam sláviť v pokoji tajomstvo svojej viery. Majú na to právo. Z praxe však častokrát zažívam, že malé deti sú rodičmi privádzané na sv. omše pre „ostatných“ a bez vačšej sebakritiky nechajú deti behať či zabávať sa v kostole s hračkami, vykrikovať alebo ináč rušiť sledovanie sv. omše, lebo však to sú deti. Z takej sv. omše nemá asi vnútorný pokoj ani samotný rodič, ani okolostojaci, ktorí len trpne pozerajú a mrzia sa napomenúť rodičov či ich deti… Som matka 4 už dospelých detí, viem, čo to bolo ísť na omšu s nimi, a preto som aj v našej farnosti rada prijala možnosť zavedenia detských sv. omší. Čo sa týka kojenia detí počas sv. omše – toto sa v minulosti vobec neriešilo, či je to vhodné alebo nevhodné – jednoducho ste nevideli v kostole kojaciu matku. A ani sa nevyťahoval nejaký „kánon“ liturgie, kde sa čosi hovorí, čo sa môže, má a iné chápania. A kánon platil aj vtedy. Chcem prihliadať aj na zmenu doby a vnímanie mladých matiek, no zase všetko pasovať len na to, aby sa vytvárali podmienky pre zainteresovaných a ospravedlňovali sa ich postupy, tiež nie je
riešením. Páči sa mi vyššie ponúkaný text jednej z bratislavských farnosti, čo a ako sa má rodič v spolupráci s kňazom podieľať na príprave detí ako sláviť sv. omšu. Nech sa nachádzajú naozaj účinné mechanizmy, ktoré budú požehnaním pre celú farnosť, mladých i starých…
Určite som proti tomu, aby malé deti ostávali doma a na sv.omšu nechodili. Mám štyri malé deti a na sv.omše ich nosíme od narodenia. V našom prípade nie je možné striedanie pri deťoch, keďže manžel je organistom. Počas omše som na ne sama, a v podobnej situácii sú aj mnohé matky, ktoré sa zúčastňujú sv.omší bez partnerov. Ak by sme sa rozhodli, že budeme deti do kostola brávať napr.od 3rokov, aby nevyrušovali, ja ako matka by som sa do kostola nedostala asi 10 rokov nepretržite!
Ako by bolo možné neodpadnúť od viery za takú dlhú dobu? A odkiaľ má matka brať silu a lásku do manželstva a na výchovu detí ak nie je napojená na zdroj nekonečnej Lásky v Eucharistii? Ano, ateisti to dokážu… ale to je neporovnatelne. Kvalita života ukotveného v Kristovi je nekonečne lepšia.
Deti do kostola patria. Treba ich tam usmernovať, a aj keď sa to nie vždy darí, stojí to zato. Jedlo do kostola nenosíme, ale dojčenie v kostole podĺa mňa je v pohode, pokiaľ je matka diskrétne zahalená.
[…] A niečo na povzbudenie v liturgii. […]
[…] A niečo na povzbudenie v liturgii. […]
[…] A niečo na povzbudenie v liturgii. […]
Chcela by som sa podeliť tiež či deti brať na sv. Omšu. Ja každú sv.omsu prežívam inak že aj keď som bola na sv omši a nebolo tam žiadne dieťa nemohla som sa tiež sústrediť na každý úkon lebo vždy keď som sa chcela sústrediť tak moje myšlienky ma stále odvádzali preč takže niekedy som ani nevedela aké bolo evanjelium. Bolo to akoby vás dieťa v každom okamihu rušilo. Viem že svätá omša je najväčším zázrakom na zemi a je tiež tajomstvom ktoré až v nebi pochopíme. Keď sa pred sv.omšou modlíme a tiež vzývame Ducha Svätého tak potom nás Duch svätý
postupne vovádza do tajomstva sv omše a vtedy už sám Boh sa prihovára k nám. Mám takú skúsenosť že keď sa nemodlim pred sv.omšou tak tak veľmi ťažko sa stretnem so živým Bohom. Keď som sa začala modliť za svoje dieťa ešte pred sv.omšou tak vtedy bolo kludne a nerušilo sv. Omšu. Takže dieťa ako kolvek je malé má účasť na sv. Omši. Problem je v nás a v našej modlitbe . Modlite sa modlite sa aby sa vaša modlitba stala radostným stretnutím so živým Bohom