PETER PODLESNÝ: Buďme najlepšou možnou verziou seba samých

Muži by sa mali v čomsi odlišovať od biblického Adama: nevyhovárať sa na ženu a na Boha, keď ide o dodržanie vlastného slova. Našou úlohou je byť najlepšou možnou verziou seba samých a pomôcť v tom ostatným, myslí si šéfredaktor neštandardného pánskeho magazínu muzom.sk, Peter Podlesný (34), podľa vlastných slov „manžel jednej ženy, otec dvoch detí a priateľ dobrej partie chlapov“. Devätnásť rokov sa venuje práci s tínedžermi, ktorých aj duchovne vedie a posledné roky pracuje aj ako osobný tréner.

Mužom.sk píše (nielen) o tom, čo vyjadruje muža, chlapa. Čo znamená byť mužom? V čom sa líšime od našich drahých nežnejších polovičiek?

Najbližšie k tomu, o čo sa snažíme, je hľadanie toho, čo znamená byť mužom v našej kultúre a v tejto dobe. Neradi by sme vytvárali falošnú predstavu o jedinom dokonalom ideáli. Úlohou nášho magazínu je priviesť mužov k premýšľaniu a motivovať k tomu, aby sa stali najlepšou verziou seba samého. Duchovne, duševne a fyzicky. Na tému mužnosti sme napísali niečo vyše tristo článkov. Moje osobné presvedčenie je, že byť mužom znamená mať schopnosť viesť, zabezpečovať, tvoriť a chrániť. To je tá najkratšia odpoveď, akej som schopný. Razíme myšlienku, že muži a ich status sa nemá definovať rozdielnosťou od žien. Sme si rovní, nie sme rovnakí. Samozrejme, nežijeme v úplných protipóloch. Naše duše sa v mnohých bodoch prekrývajú, no máme aj unikátne očakávania – muži od žien, ženy od mužov.

Je mužnosť len otázkou fyzických daností alebo sa týka aj charakteru či hodnôt?

Mužnosť sa týka predovšetkým charakteru a hodnôt. No fyzický potenciál muža by som zo základných kameňov neodstraňoval. Sila charakteru, pevné hodnoty sú zárukou vnútornej integrity, ktorá ak mužovi chýba, stáva sa iba napodobeninou, pokrúteným obrazom muža. To, aké hodnoty muž presadzuje, alebo čo považuje vo svojom charaktere za dôležité, je vec životnej cesty a hľadania. Využitá, pestovaná sila je však nemálo dôležitá. Byť silný, aby som bol užitočný, je princíp, ktorý môže zachraňovať životy.

Vnímam to tak, že každý chlap by si mal vedieť stáť za svojím. Dodržať slovo, splniť sľub. Prečo sa nám to ale často nedarí?

Toto je jedna z kľúčových otázok. Obávam sa, že odpovede sú veľmi jednoduché, ale komplikujeme ich, aby sa riešenie nezdalo na dosah ruky a mohli sme sa naďalej vyhovárať. Pohodlnosť zabíja mužnosť. Je predsa omnoho komfortnejšie nachádzať výhovorky ako riešenia. Nepodarilo sa mi niečo? Prehodím zodpovednosť na iných. Okolnosti, šéfa, manželku, deti, poveternostné podmienky, geopolitickú situáciu. Iba napĺňame archetyp biblického Adama, ktorý sa vyhovára na Evu a Boha. Celý svet sa spojil, aby som nemohol dodržať slovo. Prijali sme alternatívu, že slovo sa za istých podmienok nemusí dodržať. Je to pohodlnejšie. Túto predstavu je potrebné vymazať z osobnej výbavy.

Mal by muž vedieť zdôvodniť, prečo robí to, čo robí? Prečo verí v to, v čo verí?

Odpoviem protiotázkou. Chceli by ste šéfa, životného partnera, velenie bojovej jednotky, otca, priateľa, na ktorého sa spoliehate, ktorý netuší, čo sa okolo neho deje, žije v chaose a jeho hodnoty sa menia podľa smeru vetra? To, či muž má svoje životné presvedčenie, vieru či deklaráciu hodnôt, je vec, ktorá sa prenáša na jeho rodinu, priateľov a prácu. Buď prináša svojim životom istoty alebo chaos. Samozrejme, život má rôzne odtiene a ja sa snažím načrtnúť ideál, ktorý je možné hľadať.

Aké miesto má v živote muža viera a duchovný život?

To určuje každý muž sám. Pre mňa osobne je to nespochybniteľná oblasť, ktorá sa prejavuje v rôznych podobách. Racionálnejší muž svoju spiritualitu prežíva diametrálne odlišne ako emocionálny typ chlapa. Osobná viera, bez toho, aby som sa snažil hodnotiť pravovernosť, má veľký vplyv na mužov charakter a hodnoty. Sú to prepojené nádoby. Zároveň však nesmie mať viera ohraničené miesto v myšlienkovom svete. Potrebuje mať presah do praktického života, odpovedať na otázky dňa.

Dá sa vôbec chlapská duchovnosť vymazať či vytlačiť na okraj? Môže muž úplne zapudiť svoju dušu?

Dá sa to. Mnohí sa o to snažia, niektorým sa to podarilo. Nedá sa to však bez následkov. Ak odstránite akúkoľvek svoju časť, jednoducho vám bude chýbať. Duchovnosť, viera, spiritualita, volajme to akokoľvek, je jedným z rozmerov človeka. Určite si všimnete rozdiel medzi 3D a 2D zobrazením. Každá generácia mužov je tým ohrozená. Duchovnosť a duša sú ale rozdielne pojmy. Zapudiť dušu by znamenalo vzdať sa emócií a prežívania, čo ale nie je menej nebezpečné ako duchovnosť vytlačená na okraj.

Žije spiritualitu inak muž a inak žena? V čom prežívajú chlapi spiritualitu rozdielne?

V každom prípade prežívam svoju vieru diametrálne odlišne ako moja manželka a ostatné ženy v mojom okolí. Mnohé rozhovory s mužmi za posledné roky mi potvrdzujú, že nie som jediný. Spiritualita, v našom kontexte zvlášť kresťanská, používa zväčša „ženský“ jazyk, hovorí o témach, ktoré muži v prvom pláne neriešia. Skvele o tom hovorí napríklad Richard Rohr, ale aj ďalší autori. Spiritualita mužov je viac zameraná na pojmy ako spravodlivosť, užitočnosť, morálka, česť. U mužov sa stretnete omnoho častejšie s požiadavkou, aby si kazateľ, kňaz, duchovný sprievodca ich pozornosť zaslúžil. Nerád by som pôsobil výlučne. Samozrejme, nestojíme v extrémoch a prežívanie mužov a žien aj v spiritualite sa prekrýva.

Mnohí muži sa hanbia verejne vyjadriť svoju vieru alebo ukázať aj svoju citlivejšiu, vnímavejšiu stránku. Patrí takáto hanba do srdca muža?

Hanbu vnímam ako prejav neistoty. Ak si ktokoľvek nie je istý svojim konaním alebo presvedčením, tak hanba je prirodzenou reakciou. Je fér povedať, že neistota ani následná hanba z nikoho nerobí vinníka. Môže to byť dobrý signál, že niečo nie je v poriadku. Cítim hanbu pri niečom, čo považujem za dôležité? Je najvyšší čas to riešiť. Ak mám problém prejaviť svoje city ako muž, pravdepodobne mám pokrivenú predstavu o mužnosti a potrebujem s tým jednať.

Spiritualita muža sa spája s odovzdávaním hodnôt pre budúce generácie. Musí sa raz z muža stať „učiteľ“, „mudrc“, ktorý svoje poznatky, skúsenosti a rady dáva svojím deťom?

Moore, Rohr a ďalší hovoria o archetypoch – praobrazoch mužskej duše. Jedným z týchto pravzorov je obraz mudrca alebo kúzelníka. Vyjadruje fázu života, keď je muž zrelý učiť, odovzdávať skúsenosť, pretože má skutočné poznanie. Vyzýva, iniciuje, pomenúva, no nehľadá moc. Dôjsť do tejto fázy života trvá nejaký čas. Dnes sa snažia múdrosť a skúsenosť odovzdávať dvadsaťroční mladíci. No stať sa mudrcom sa nemusí podariť každému. Každý archetyp má totiž svoj protipól. Mudrc má černokňažníka/čarodejovho učňa/manipulátora. Muž môže namiesto toho, aby svojich blízkych učil, posúval vpred, túžiť po moci, ovládaní, manipulácii. Skrýva pravdu, udržiava veci bezo zmeny, pretože mu z toho plynú výhody.

Mužom sa človek nerodí, stáva sa ním. Je to cesta hľadania, risku, pádov, víťazstiev, okresávania. Zrno musí zomrieť, aby prinieslo úrodu. Dospievame k zrelým mužom po celý svoj život, aby sme poznanie o tejto ceste v jeho závere odovzdali ďalej. Našou úlohou je byť najlepšou možno verziou seba samých a pomôcť v tom i ostatným.