Malomocenstvo manželskej lásky má svoje čaro a extrémnu silu vďaka sviatosti. Ak je Boh na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste. No ak človek zabúda na Boží primát a na svoje záväzky vyplývajúce z Božích darov, i v manželstve môže splynúť s totálnym dnom svojho človečenstva. A práve tam, niekde veľmi hlboko, znovuobjavuje duchovnú dimenziu života a začína chápať zmysel a význam celku v širších súvislostiach. Nanajvýš aktuálna téma manželskej krízy zaujala aj tanečníka a moderátora TV Lux Pavla Danka, ktorý s manželkou Ivankou pripravuje k tejto téme pôsobivú divadelnú inscenáciu.
Nedávno ste s manželkou oslavovali prvé výročie manželstva; v čom vás tento požehnaný rok obohatil?
Veľmi ďakujeme za tento rok, vďaka ktorému sme sa ešte lepšie spoznali, napriek tomu, že sme už predtým osem rokov spolu tancovali v Tanečnom divadle ATak. Vedeli sme o sebe všeličo, ale až tento rok nám otvoril dvere a okná do komnát, ktoré si bežne ľudia pred sebou skrývajú, alebo nechcú, aby do nich nahliadol niekto iný. Takže nás naučil vnímať, ako reaguje ten druhý v situáciách, ktoré nie sú časté a bežné, čo druhého poteší, ako zvládať únavu… A tešíme sa, že po roku môžeme skonštatovať, že ak je Boh na prvom mieste a uprostred vzťahu, tak všetko ide ľahšie. Aj keď prišli ťažkosti, nedorozumenia a rôzne pohľady na vec, tak po čase, vždy, keď sme obnovili to prvé miesto pre Boha, našli sme riešenie a mohli sa znova s láskou usmiať a pokračovať na spoločnej ceste.
Keďže ste obaja divadelní umelci, prezraď, ako môže umenie partnerov zbližovať?
My sme názorná ukážka toho, že zbližovanie môže trvať dlho, avšak o to kvalitnejšie. Tancovali sme spolu, nacvičovali sme spolu, vystupovali na jednom javisku. Človek pri nácvikoch a viacerých hosťovaniach na divadelnom turné naozaj spozná toho druhého veľmi dobre, dokonca má možnosť spoznať jeho okruh blízkych, jeho rodinu, ale aj jeho emocionalitu – to, ako reaguje, ako zvláda záťažové situácie. S Ivankou sme sa veľmi dobre poznali, boli sme si k sebe veľmi blízki. Tým, že sa pohybujeme a vyjadrujeme veci aj bez slov, tak veľmi radi odčítavame mimiku, gestá, to, čo z človeka vyžaruje neverbálne. Veľmi radi odhadujeme, aký človek bude, podľa toho, ako vyzerá, ako sa pohybuje, ako sa správa. Takže mali sme veľmi veľa takýchto spoločných záujmov, ktoré vyplývajú z umenia. A potom, Ivanku som požiadal o ruku na javisku, počas predstavenia, a teraz chystáme predstavenie ako manželia, pretože túžime odovzdávať ďalej to, vďaka čomu nás Boh spojil – teda umenie, tanečné divadlo.
„Boh je ukrytý v množstve detailov a ja si myslím, že za každým pravým umeleckým dielom je odkrytý kúsok Boha, a to bez toho, či si to tí umelci uvedomujú, či poznajú Boha alebo nie.“
Odkiaľ čerpáš inšpirácie pre umeleckú divadelnú tvorbu?
Umelec je človek, bytosť, ktorá dokáže špeciálnym spôsobom zachytiť niečo vzácne, niečo krehké, okolo čoho možno mnohí len prejdú. Nám umelcom však nestačí to, že prejdeme okolo. Túžime to zachytiť a podeliť sa s tým aj s ostatnými. Ja hlavne vnímam to, čo sa deje okolo mňa, počúvam, sledujem… No a keďže mám veľmi rád krásu a stvorenie, tak veľmi veľa nápadov vznikalo v prírode, alebo pri počúvaní krásnej hudby. Inšpirácia je všade okolo nás a je len na nás, nakoľko sme citliví a vnímaví zachytiť ju a nenechať ju len tak.
V pripravovanom komornom tanečnom divadle s názvom ÁNO? – sólo pre dvoch , v ktorom hráš so svojou manželkou, vo viacerých obrazoch predstavíte drámu manželskej krízy. Čo je podľa teba najčastejšou príčinou manželských kríz?
My s Ivankou sme veľmi citliví a vnímaví na krízy a na bolesti manželského života okolo nás. Takže to, čo sme dlhé roky sledovali u známych či priamo pociťovali vo svojich rodinách a za čo sme sa modlili, sme teraz pretavili do javiskovej verzie, kde hovoríme o manželstve, v ktorom sa zabudlo na komunikáciu a odpustenie a v ktorom sa volí jednoduchšia cesta typu: daj mi pokoj, aj tak s tebou nie je reč, nechaj ma v mojom svete, v mojej ulite…; akási neschopnosť vyjsť z tejto istoty, zo svojej ulity a pracovať na tom, aby sa obnovila narušená jednota.
Manželská kríza sa začína tým, že primát Boha vytlačia osobné záujmy, ktoré šliapu po úcte a dôstojnosti partnera
Prvý obraz vašej divadelnej hry začína slovami: „Začalo sa to. Naša malá vojna. Mne patrí pravá strana a tebe ľavá. V tvojom tichu znie hrozba a tvoje ruky dvíhajú nenaplnené očakávania ako vyčistenú a pripravenú zbraň.“ Zdá sa, že ide o typický ľudský postoj; kde je Boh, keď začína manželská kríza?
Toto je veľmi dobrá otázka a sám som zvedavý, ako by som na ňu odpovedal o desať rokov alebo o dvadsať rokov, keďže sme sa vyznali, že my si uvedomujeme a snažíme sa to „uživotniť“, že túžime, aby Boh bol v strede nášho života. Nuž, keď sa začína kríza, Boh zrejme nie je stredom manželstva, nie je na prvom mieste, ale na to prvé miesto sa dostal nejaký osobný záujem alebo túžba po uznaní, po potvrdení, ktorá šliape po dôstojnosti toho druhého.
Druhý obraz nesie názov Na čom záleží. Na čom záleží?
V našej inscenácii, ktorá má podtitul Sólo pre dvoch, prezentujeme to spomenuté úskalie. V inscenácii po veľkej hádke nasledujú dve sólové vystúpenia. V jednom, v ktorom sa manželka snaží presvedčiť manžela o tom, že žije v nepravde a že by sa mal zmeniť, a v druhom, v ktorom je sólistom manžel a snaží sa presvedčiť manželku, že žije v nepravde a mala by sa zmeniť. To sólo je symbolom, že ja si myslím, že žijem v pravde, ja sólista som ten správny, múdry, šikovný, láskavý, chápajúci… a ty – ty druhý, ty – ktorý teraz so mnou netancuješ, si ten, čo sa iba prizerá a teda ten, kto robí chyby, ten, ktorý má podiel viny a dokonca najväčší podiel viny na našej kríze. Čiže sólo je v tomto prípade nebezpečné. Túžime po duete, po spoločnom tanci; záleží na tom, aby sa sólo zmenilo na duet.
„Manželstvo by malo byť duet, nie sólo. Ak sa stane sólom, najskôr jedného a potom druhého, nemôže to fungovať. V manželstve nemôžu tancovať dvaja sólisti, ale jeden skvelý tanečný pár. A úplne ideálne je, keď choreografom je nebeský Otec, ktorý tú túžbu po pohybe a samotný pohyb do ich sŕdc vložil.“
V jednom z ďalších obrazov je úžasne vystihnutá dráma manželského ticha: Ticho je britva prelomená na dva rovnaké kusy. Jeden reže moje srdce, a ten druhý… Ticho je rozorvaná duša – nikdy sa nedá celkom pochopiť. (…) Ticho je jediný verný priateľ. Ticho je jediný verný nepriateľ. (…) Ticho je britva prelomená na dva rovnaké kusy. Dve ostré hrany sa násobia dvoma, aby nikomu azda nechýbalo… Nakoľko je v manželstve potrebné a nakoľko nebezpečné ticho, tento štvrtý rozmer lásky?
Uvediem príklad z nášho manželstva. Vo väčšine prípadov je to tak, že žena túži komunikovať a riešiť, a muž sa často uzatvára a najradšej by bol niekedy vo svojom svete, vo svojej ulite, vo svojom tichu. U nás je to presne naopak. Ivanka má rada ticho, v ktorom chce prehodnotiť všetko, čo sa udialo, a najmä to, čo chce vypovedať, a ja som ten, ktorý nástojí, aby sa vec komunikovala, aby sa riešila. Po tomto roku sme spoločne zistili, že je potrebné, aby sme obaja posunuli toto naše prežívanie, a síce, že Ivanka túži učiť sa komunikovať a neostávať dlho v tichu, ktoré môže byť niekedy zraňujúce (lebo v tom tichu sa môže človeku v hlave nabaliť aj veľmi veľa lží a klamstiev) a ja sa musím naučiť rešpektovať ticho a nebyť ako vodopád, ktorý chce hneď všetko rozomlieť, pomenovať, vyriešiť a dať za tým bodku. Lebo veľakrát to nie je bodka, ale dvojbodka alebo viac bodiek, ktoré skrývajú ešte niečo nedopovedané. Ticho je veľmi dôležité, lebo len v tichu dobre počúvame, ale je tiež dôležité vedieť, kedy ho dávkovať a v akom množstve. Pretože môže byť aj nebezpečné. Môže viesť k odcudzeniu, k uzavretiu a k samote.
Aké je hlavné posolstvo tejto hry o manželskej kríze?
Niekedy, až keď všetko stratíme, začíname si vážiť to, čo máme, to, čo sme si nevšímali, čo sme podceňovali, čo sme bagatelizovali. Niekedy potrebujeme stratiť blízkosť toho druhého a ľahkosť komunikácie, aby sme po nej opätovne túžili. V inscenácii, kde sa pokúšame umelecky uchopiť bolesť manželstva, ponúkame riešenie v odpustení a v pochopení, že ten druhý je iný, že nemôže byť taký, akého som si ho ja predstavil, ako som si ho ja nalinajkoval. Že kým ho nepochopím a nepochopím motivácie jeho konania, tak ho budem chcieť len pretvárať podľa svojich predstáv, a to nie je láska bezvýhradná, ktorá človeka prijíma takého, aký je. Takže našim hlavným posolstvom je, aby sa ľudia nebáli odpustiť si a vydať sa na spoločnú cestu často práve naspäť domov, lebo mnohí utekajú z toho domova.
Aký je podľa teba význam viery v Boha v manželstve?
K tomuto poviem len naše svedectvo a skúsenosť. Sme nesmierne vďační, že poznáme Boha, že sa ním sýtime v Eucharistii, že si nachádzame čas na spoločnú modlitbu (niekedy je to náročné a niekedy si to musíme cielene naplánovať, aby nám to neprekĺzlo pomedzi prsty a aby sa nestalo niečo iné dôležitejším ako spoločný čas strávený s Bohom). Nám toto všetko nesmierne pomáha a posúva nás ďalej. Ten pohľad, že ja som zodpovedný za svätosť svojej manželky a ona je zodpovedná za moju svätosť, je niečo krásne. Máme aj takú drobnú pomôcku, že pokiaľ nezabudneme, tak v sobotu si pripomíname tú sobotu, kedy sme si pred Bohom povedali „áno“ a obnovujeme si manželský sľub. Len tak zašepkáme pri nejakej vhodnej príležitosti, že „aj v šťastí aj v nešťastí, aj v zdraví aj v chorobe a túžim a prosím Boha o silu, aby som ťa mohol milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“
Ivanka a Paľko VÁS SRDEČNE POZÝVAJÚ na tanečné divadlo ÁNO? – sólo pre dvoch (link na videopozvánku TU):
30. 7. 2020 o 16:30 Močenok (otvorenie festivalu Gorazdov Močenok 2020)
15. 8. 2020 o 19:30 MKS Dunajská Lužná
26. 9. 2020 Dominikánske kultúrne centrum Veritas Košice
10. 10. 2020 Dom kultúry Poprad
Ďakujem za krásne a hlboké slová a vyznanie.
Prajem Vám veľa spoločných rokov v dobrodružnej plavbe menom „manželstvo“.
A v únave bezpečné spustenie kotvy v Božom pristave a neustále čerpanie z Jeho zdrojov.