„Tomáš Morus má pre nás teraz väčší význam než kedykoľvek od svojej smrti. Ale dnes pre nás určite nemá taký význam, aký bude mať možno o sto rokov.“ Tieto prorocké slová napísal v roku 1929 Gilbert Keith Chesterton.
V roku 2002 diváci v ankete britskej televíznej stanice BBC zaradili sv. Tomáša Mora do zoznamu stovky najvýznamnejších Britov všetkých čias. Za tohto katolíckeho mučeníka hlasovali nábožensky vlažní Briti nielen kvôli jeho právnickej, literárnej či politickej činnosti, ale najmä kvôli jeho principiálnosti vedúcej k svätosti. Významné množstvo divákov tak v podstate potvrdilo to, čo dva roky pred anketou BBC, v Jubilejnom roku 2000, povedal pápež sv. Ján Pavol Veľký. ten nazval Tomáša Mora „nebeským patrónom štátnikov a politikov“.
Nadčasový život
Morusova príťažlivosť vyviera z túžby, ktorú má v sebe každý človek – viesť život podľa svojho presvedčenia. Takýto život je totiž nielen životom odvahy a lásky, ale je aj nadčasový. Málokedy sa stretá jemnosť s veľkosťou a vážnosť s humorom tak, ako v osobe tohto anglického humanistu, jedného z najväčších európskych vzdelancov svojej doby, štátnika, vynikajúceho právnika, spisovateľa, milujúceho otca rodiny a – mučeníka.
Hoci žil Tomáš Morus pred pol tisícročím, jeho doba sa nám nemusí zdať až tak vzdialená. Boli to časy, keď svet kresťanstva zasiahli viaceré dejinné turbulencie, ktoré mali fatálne následky ako pre Cirkev, tak aj pre ďalší vývoj sveta. Bolo to obdobie nielen vzniku odboja voči Cirkvi, ale aj obdobie korupčných vlád a väčších či menších politických kríz. Tomáš Morus si nerobil ilúzie o situácii v Cirkvi či vo svetských inštitúciách, anglickými panovníkmi počnúc, ale svet mal takýchto ľudí vždy dosť. Tomáš Morus je zaujímavý pre súčasnosť kvôli niečomu inému – ponúka model života v odvahe a v presvedčení. Známa je Morova odpoveď svojej manželke, keď sa jej spýtal, ako dlho by ešte žil, ak by prijal ponuku Henricha VIII. na záchranu života v podobe ustúpenia zo svojho katolíckeho presvedčenia: „Dvadsať rokov? Iba? Keby si bola povedala niekoľko tisíc, bolo by to ešte čosi. A predsa, bol by to zlý kupec, ktorý by za tisíc rokov predal celú večnosť.“ „Nie je to iba akýsi ,umelohmotný´svätec,“ hovorí philadelphský arcibiskup Charles Chaput a dodáva: „Veľmi chcel žiť, no nie za cenu straty svojej duše.“
Nepodplatiteľný
Presný dátum Morovho narodenia nie je známy. Narodil sa v Londýne v roku 1477 alebo 1478. Bol vnukom a synom prominentných londýnskych právnikom. Dostal dobrú výchovu a dôkladné humanistické vzdelanie. Istý čas bol na výchove v dome kráľovského kancelára kardinála Mortona, neskôr študoval na canterburskom kolégiu a od roku 1492 na oxfordskej univerzite. A hoci v štúdiu dosahoval významné úspechy, na otcovu žiadosť už po dvoch rokoch poslušne opustil slávnu univerzitu a dal sa na štúdium práva v škole New Inn v Londýne, ktoré zvládol veľmi úspešne.
Tomášov veľký duch, túžiaci po plnosti vedy a po hĺbkach duchovného života, ho priviedol na štyri roky do kartuziánskeho kláštora, kde sa zahĺbil do štúdia filozofie a teológie a kde žil aj intenzívnym duchovným životom. V tom období nadviazal trvalé priateľstvo s veľkými humanistami Erazmom Rotterdamským a Johnom Coletom. Teológ John Colet sa stal aj Tomášovým duchovným vodcom.
V roku 1503 sa Tomáš More vrátil do verejného života. Stal sa uznávaným právnikom, vo vtedajších časoch údajne najlepší. Značná časť historikov ho dokonca považuje za najcharakternejšieho právnika anglických dejín. Morus bol na jednej strane nepodplatiteľný zástanca zákona, no na druhej strane mal veľké porozumenie pre ľudí, najmä chudobných, ktorí sa dostali do rozporu so zákonom.
Starostlivý otec
Keďže v Tomášových rukách zákon slúžil všetkým bez rozdielu, pričom predovšetkým rešpektoval práva a záujmy jednoduchého človeka, v 1504 ho zvolili do parlamentu. Dlho sa tam však neohrial. Kráľ Henrich VII. požiadal parlament, aby odhlasoval mimoriadnu daň, z ktorej chcel dať veno svojej dcére Margite. Tomáš pokladal túto daň za nespravodlivé zaťaženie ľudu. V rámci vystúpenia povedal: „Dnešný štát sa mi javí len ako zrada boháčov, ktorí pod zámienkou spoločného blaha sledujú svoje vlastné výhody a všakovakými úskokmi sa usilujú len o to, aby si zabezpečili vlastníctvo všetkého, čo neoprávnene získali, a aby prácu chudoby získali a vyťažili za najmenšiu možnú odmenu. Takéto podarené ustanovenia zriaďujú bohatí v mene celku, teda aj chudobných, a nazývajú ich zákony.“ Zvýšenie dane v parlamente neprešlo, zato Tomášova poslanecká kariéra sa veľmi rýchlo skončila…
Niekoľko rokov života v ústraní využil Tomáš na cestu do Európy, kde sa zoznámil s vedeckým životom na louvainskej a parížskej univerzite. V tom čase sa Tomáš aj oženil s Jane Coltovou. V období piatich rokov sa manželom Morusovcom narodili tri dievčatá a chlapec. Ich manželské šťastie však trvalo iba šesť rokov. Jana zomrela v roku 1511. Mala iba 23 rokov. Tomáš sa oženil druhý raz. Vzal si vdovu, ktorá mala dcéru z prvého manželstva. Nová žena bola dobrá gazdiná a k deťom sa správala ako pravá matka.
Reforma, nie reformácia
V roku 1509 zomrel kráľ Henrich VII. Jeho nástupcom sa stal syn Henrich VIII. a Tomáš sa mohol znovu zapojiť do verejných funkcií. V rokoch 1510 – 1519 bol zástupcom londýnskeho starostu, čo vtedy predstavovalo úrad sudcu. Spôsob, akým viedol procesy, okamžite vzbudil pozornosť. Súdil s istotou, šetril pri tom čas aj prostriedky, a predovšetkým ho nebolo možné podplatiť. Získal povesť spravodlivého sudcu, ktorému sa nikto nevyrovná.
Kráľ Henrich VIII. si cenil Morove postoje a vzdelanosť a vyslal ho na diplomatické misie. Neskôr ho vymenoval za člena kráľovskej rady, onedlho sa stal hovorcom Hornej snemovne. V roku 1517 nastúpil plne do kráľovských služieb, v ktorých sa v roku 1521 stal rytierom. Bol rozhodným protivníkom Martina Luthera a pomohol Henrichovi VIII. spísať spis „Obrana siedmich sviatostí“, ktorý získal veľký ohlas po celej Európe a za ktorý pápež kráľa odmenil titulom „Defensor fidei“ (slovensky „obranca viery“).
Protestantský odboj proti Cirkvi sa Tomáša veľmi dotkol. Nezakrýval si oči pred nedostatkami v Cirkvi. Nerobil si ilúzie o korupcii klerikov, o letargii a pokrytectve niektorých cirkevných prelátov. Na druhej strane však videl aj neúprimnosť novátorov, ktorí nechceli vidieť, čo je v Cirkvi dobré, a jednostranným poukazovaním na chyby, prípadne ich zveličovaním, iba zastierali svoje osobné záujmy. Sám sa zasadzoval za urgentné nápravy vo vnútri Cirkvi. Bol za reformu Cirkvi, nie však za reformáciu. Roku 1523 Morus vydal spis „Responsio ad Lutherum“ (Odpoveď Lutherovi). V ďalších rokoch napísal veľké polemické traktáty proti iným anglickým reformátorom, akým bol napríklad aj William Tyndale.
Konflikt s Rímom
Hoci Tomášovo renomé v očiach Henricha VIII. rástlo, Morovi nebolo nič tak vzdialené ako kariéra dvorana. Jeho priateľ Erazmus Rotterdamský sa vyjadril, že „nikto sa neusiloval dostať ku kráľovskému dvoru tvrdošijnejšie ako sa Morus usiloval odtiaľ utiecť“. Aj napriek takémuto postoju roku 1529 kráľ Henrich VIII. vymenoval Tomáša Mora za lorda kancelára. Bola to po kráľovi najvyššia hodnosť, na súčasne pomery by sme ju mohli prirovnať k premiérovi, ktorý je zároveň najvyšší sudca kráľovstva.
Tomáš veril, že získa kráľa pre reformy a privedie ho k politike, ktorá by uľahčila situáciu chudoby. Namiesto toho sa s ním však dostal do ostrého konfliktu, ktorý sa ťahal od roku 1527. Odvtedy chcel kráľ dosiahnuť u pápeža Klementa VII. vyhlásenie neplatnosti svojho manželstva s Katarínou Aragónskou. Keď sa mu to nepodarilo prostredníctvom dlhoročného kancelára kardinála Wolseya, skúsil dosiahnuť svoj cieľ pomocou vysoko váženého Tomáša Mora. Tomáš bol kráľovi verný a ochotne mu spĺňal všetky jeho želania, okrem tých, ktoré neboli proti katolíckym zásadám. Keďže Rím odmietal kráľovo manželstvo vyhlásiť za neplatné, Henrichovi VIII. sa nepodarilo získať kancelára na vybavenie nulity manželstva. Napätie medzi nimi narastalo, a tak v roku 1532 sa Tomáš vzdal kancelárskej hodnosti.
Odmietnutie prísahy
Anglický parlament neakceptoval pápežovo rozhodnutie a potvrdil manželstvo Henricha a Anny Bolenyovej „Zákonom o nástupníctve“. Henrich si potom o polroka, v novembri 1534, nechal schváliť „Zákon o zvrchovanosti“, ktorým sa sám dosadil do čela anglickej cirkvi, odtrhol ju od Cirkvi rímskokatolíckej, čím vznikla Anglikánska cirkev. Kňazi mali na žiadosť kráľa prisahať, že neuznanie „cudného zväzku Anny a Henryho“ a nezrieknutie sa „rímskeho biskupa, ktorý si osobuje právo hovoriť si pápež“, je zrada. Začalo sa tvrdé prenasledovanie katolíkov. André Maurois v „Dejinách Anglicka“ napísal, že „rozvodová komédia sa zmenila na hroznú tragédiu“.
Prirodzene, že kráľ žiadal prísahu aj od svojho bývalého kancelára Tomáša Mora. Ešte v roku 1534 ho kráľovi úradníci vyzvali, aby prisahal na „Zákon o nástupníctve“. Tomáš nemal problém s nástupníctvom potomkov druhej Henrichovej ženy, ale keďže zákon popieral platnosť prvého kráľovho manželstva a pápežovu právomoc v tejto veci, odmietol prisahať. Vzápätí ho zatkli a v nasledujúcom súdnom procese, ktorý rozhodne nie je možné považovať za riadny ani podľa vtedajšieho anglického práva, ho odsúdili na smrť pre zradu a 6. júla 1935 na Tower Hill popravili. Zhromaždenému davu povedal: „Zomieram ako kráľov verný sluha, ale najskôr ako sluha Boží.“
Povinnosť laikov
Prečo Tomášovi súčastníci tak veľmi chceli, aby verejne podporil rozvod s Henricha s Katarínou a následné manželstvo s Annou, ako aj zvrchovanosť kráľa nad Cirkvou? Prečo tak kráľ trval na verejnej deklarácii poslušnosti? A prečo to niekoho zaujíma aj dnes?
Arcibiskup Ch. Chaput odpoveď zhrnul do jedného slova: „Charakter.“ Morus sa riadil svedomím, lebo vedel, že je povinný počúvať predovšetkým Boha. Rešpektoval autoritu kráľa, no odmietol ju vyzdvihnúť nad Božiu. Pre Mora bolo Kristovo učenie nadradené aj ľudským zákonom, aj vôli vládcu.
Tu sa však odkaz sv. Tomáša Mora pre súčasnosť nekončí. V jeho diele „Utópia“ zdôrazňuje povinnosť kresťanov vstupovať do verejného priestoru, napriek nutnému zlu, ktoré sa s tým spája: „Ak niečo nemožno zmeniť na dobré, treba sa usilovať, aby to nebolo priveľmi zlé.“ Inými slovami, kresťania v politike sa majú usilovať, aby zákony boli čo najmorálnejšie, resp. tak morálne, ako je to v danej situácii možné. A keďže sa legislatíva tvorí v sekularizovanom svete, táto úloha spočíva predovšetkým na veriacich laikoch. „Je na laikoch, aby presýtili zákony, štruktúry a kultúru krajiny opravdivým kresťanským duchom,“ píše arcibiskup Chaput a dodáva: „Tvrdiť, že presadzovanie katolíckych princípov vo verejnom živote by viedlo k funadamentalistickej teokracii alebo ku kresťanskému Talibanu, je intelektuálne nepoctivé. Je to prekrúcanie dejín.“
Nutnosť odvahy
Cirkev si nenárokuje právo panovať nad sekulárnou sférou. No rozhodne má právo, ba povinnosž, používať svoju autoritu a vyzývať tých, ktorí vládnu, aby prijímali spravodlivé zákony. „V tomto zmysle Katolícka cirkev nemôže, nechce a nebude akceptovať výzvy, aby sa ,nemiešala do politiky´,“ odkazuje philadelphský arcibiskup.
Charles Péguy napísal, že sloboda je systém stojaci na odvahe. Aj na odvahe vstúpiť do politiky. Aktívne, t. j. ako politik, ale aj pasívne – rozhodnutím ísť voliť. Pre veriaceho kresťaňa to znamená voliť tých, ktorí sa usilujú „presýtiť zákony kresťanským duchom.“
PAVOL PRIKRYL
fotografia: http://romulogondim.com.br/utopia-morus/
