Keďže vlastné bývanie stojí závratné sumy peňazí, mnoho mladých manželov býva po svadbe (aspoň dočasne) s rodičmi. Napriek mnohým výhodám (nižšie finančné náklady, vzájomná pomoc v chorobe či v starostlivosti o deti, väčšia vzájomná spätosť a blízkosť) má viacgeneračné spolužitie aj svoje úskalia. Prečo vznikajú konflikty a ako im predchádzať? Pomôže nám, keď si uvedomíme, ako sa svadbou menia vzťahy medzi mladomanželmi a ich rodičmi.
„Preto muž opustí otca i matku…“
Najdôležitejšou úlohou v prvej fáze manželstva je postaviť partnera na prvé miesto vo svojom živote. Manželia už nemajú byť poslušnými deťmi svojich rodičov, ale majú byť jedno telo s manželským partnerom. Z dvoch životov a životných štýlov musia urobiť jeden, zladiť sa a zjednotiť, aby vytvorili čo najvhodnejšiu pôdu pre výchovu detí, ktoré čoskoro privedú na svet. Majú sa ustáliť vo svojich rolách, vyjasniť si spôsob a pravidlá spoločného života. To sa dá oveľa ťažšie, keď ostávajú v rodičovskom dome. Ťažko sa „opúšťa“ rodičov, keď nikam neodchádzam… Ťažko sa hľadajú nové vlastné pravidlá, keď žijeme v domácnosti, ktorá už podľa nejakých pravidiel funguje…
Prišelec
V ťažkom postavení je hlavne ten, ktorý prichádza do domu svokrovcov. Ak to je manžel, je preňho veľmi ťažké stať sa hlavou novej rodiny v dome, kde je hosťom, kde mu nič nepatrí a kde nepozná beh domácnosti a zaužívané zvyklosti. Ak naopak prichádza k svokrovcom nevesta, zvykne to zas škrípať medzi ňou a svokrou. Nemôže si zariadiť domácnosť či kuchyňu po svojom a ťažko sa jej stará o manžela, keď je tu mamička, ktorá sa vďaka skúsenostiam vie o svojho syna postarať najlepšie.
Dva samostatné štáty
Dôležité je, aby sme si uvedomili, že pozícia rodičov v živote mladých manželov sa zásadne mení. Medzi mladomanželmi a ich rodičmi by sa mali postupne vytvoriť vzťahy, ktoré možno prirovnať ku vzťahom medzi dvoma suverénnymi štátmi: vzájomná úcta a rešpekt, nemiešanie sa do vnútorných záležitostí a obojstranne výhodná spolupráca. A k ľudským vzťahom navyše patrí vzájomný súcit a účinná pomoc v ťažkostiach. Pritom každá zo strán má právo pomoc ponúknuť alebo o ňu požiadať a obe strany majú právo vyhovieť aj odmietnuť. Rodičia tiež nemusia súhlasiť vždy s tým, ako a čím žijú v manželstve ich dospelé deti, a tie zas môžu mať výhrady k žitiu svojich rodičov. Čo však nedáva ani jednej strane právo zasahovať, čokoľvek meniť či dokonca intrigovať. Ak budeme vychádzať z tejto koncepcie, ľahšie sa nám bude budovať pozícia samostatnej novovznikajúcej „jednotky“.
Pravidlá
Je dobré, ak sa hneď na začiatku dohodnú pravidlá, za ktorých budeme spolu fungovať. Tie by sa mali týkať hlavne týchto oblastí:
Súkromie: Každý pár by mal mať aspoň nejaký malý priestor (najlepšie uzamykateľný), ktorý je len „náš“, kam tí druhí nemajú prístup.
Financie: Je dobré, ak aspoň nejakou čiastkou mladí na bývanie prispievajú. Ak sa nechajú „vydržiavať“, ostávajú v pozícii detí a rodičia potom môžu mať pocit, že na oplátku môžu spolurozhodovať o ich živote.
Strava: Je dobré, ak sa o svoju stravu (nákupy aj varenie) starajú mladí sami, alebo ak sa vo varení aj nakupovaní striedajú s rodičmi.
Domáce práce: Aj spravodlivé rozdelenie domácich prác prispieva k tomu, že sa mladí presunú z pozície dieťaťa do pozície samostatne fungujúcej rodiny.
Samozrejme, jednotlivé pravidlá môžu v každej rodine vyzerať celkom inak. Dôležité ale je, aby sa jasne stanovili, najlepšie hneď na začiatku a aby pri ich tvorbe mohol každý otvorene povedať svoj názor. A tiež, aby sa prípadné nedorozumenia riešili hneď. Domýšľanie si a urazené mlčanie vedú k zbytočným konfliktom, ktoré nám môžu vzťahy pokaziť aj natrvalo. Otvorená komunikácia býva náročná, ale pomáha vzťahy budovať a utužovať.
Kedy sa to nemusí podariť
Sú situácie, kedy je napriek všetkým pravidlám a zásadám nemožné vybudovať si v rodičovskom dome vlastnú samostatnosť a jednotu. Je to hlavne vtedy, keď niektorá zo zúčastnených strán nie je schopná zmieriť sa so zmenou statusu dominantní rodičia – poslušné dieťa. Teda ak dospelé „dieťa“ nie je schopné opustiť závislé postavenie voči rodičom, prevziať na seba dospelú zodpovednosť za svoj život a svoju novú rodinu a postaviť sa na stranu svojho manželského partnera – hoci aj proti vlastným rodičom. Alebo ak je problém na druhej strane – že rodičia nedokážu pustiť svoje dospelé dieťa žiť svoj samostatný život, robiť vlastné (hoci aj nie najlepšie) rozhodnutia a uprednostňovať svojho manželského partnera pred nimi. V takejto situácii je naozaj lepšie s rodičmi nebývať. V krajnom prípade je možné bývať samostatne aspoň nejaký čas, aby sme si vytvorili svoju novú spoločnú manželskú identitu, naučili sa spoločne rozhodovať bez tlaku rodičov, riešiť konflikty bez ich utešovania, robiť vlastné rozhodnutia a vlastné chyby… Keď sa potom po nejakom čase vrátime žiť k rodičom, už budeme trochu viac zohratí, trochu viac „svoji“ a budeme vedieť viac čeliť ich prípadnému ovplyvňovaniu.
