Každoročne okolo sviatku Všetkých svätých s manželkou berieme deti, aby sme spolu navštívili miestny cintorín. Je to čas cvičiť sa v duchovných skutkoch milosrdenstva „modliť sa za živých i mŕtvych“, ale aj čas učiť svoje deti o telesnom skutku milosrdenstva „mŕtvych pochovávať“. Oba sú zásadnými aspektmi kresťanského života a my sa snažíme ako najlepšie vieme, aby sme toto dedičstvo svojim deťom odovzdali.
Len málo vecí je takých zaujímavých alebo prekvapivých ako zobrať deti (do päť rokov) na cintorín. Nemajú žiadny filter a neboja sa hovoriť, čo si myslia, či klásť otázky, ktoré by väčšine dospelých asi nenapadli.
V prvom rade, malé deti nechápu, prečo by ste mali byť pri návšteve hrobov druhých ľudí „smutní a v ponurej nálade“. V ich ponímaní nie je ani štipka smútku. V skutočnosti sú malé deti vždy dosť veselé, keď sa prechádzajú po cintoríne. Uvedomujú si, že títo ľudia už zomreli a už tu s nami na zemi nie sú, ale majú úplnú dôveru, že sú s Bohom v nebi. Takže vidieť hroby iných ľudí (dokonca aj príbuzných) pre ne nie je ničím smutným. Aj keď vidia všetky tie malé hroby detí v ich veku alebo mladších a vidia malé autíčka, ktoré sú na ich hroboch, sú veselé.
„Oni sú s Bohom v nebi“, hovoria, a v ich mysli niet pochýb o tom, že by to mohlo byť inak. Vedia, že ak je duša s Ježišom, tak je navždy šťastná. Tak prečo by mali byť smutní, že niekto zomrel?
Moje deti sa tiež veľmi zaujímajú o to, kto zomrel. Ako kráčame cez cintorín, zastavia sa pri náhrobku a spýtajú sa: „Kto zomrel? Ako sa volá?“ „Bol to chlapec alebo dievča?“ Tiež si rady pozerajú rôzne veci, ktoré sú vyryté na náhrobkoch a rozličné drobnosti, ktoré sú pri hroboch. Dáva im to príložitosť trochu nazrieť do príbehu zosnulého a predstaviť si, aký mal život, čo dodáva kamennému náhrobku pred nimi trochu ľudskosti.
Vždy ich veľmi zaujímajú konkrétne hračky, ktoré sú na hroboch malých detí, a hovoria: „Máme ten istý bager!“ Znova, nie sú smutné, že to dieťa zomrelo. Vedia, kde práve je, a predstavujú si ho, ako sa hrá s hračkami, ktoré sú okolo jeho náhrobku.
Keď už hovoríme o posmrtnom živote, ten prináša celý rad detských otázok.
„Budú mať deti v nebi hračky a budú môcť sledovať telku?“
„Kto by sa o mňa v nebi staral, keby som zomrel?“ „Budú tam mama a ocko?“
„A sú v nebi aj mačky a psy?“
„Koľko rokov budem mať v nebi?“
Je tiež mätúce vysvetliť deťom zložitý problém smrti a zmŕtvychvstania.
„Nechcem zomrieť, lebo nechcem, aby červy jedli moje telo.“
„Ak by som zomrel, ostal by som v zemi?“ „Ako by som sa odtiaľ dostal?“
Tiež sa veľmi zaujímajú o hroby príbuzných. Pri návšteve nášho miestneho cintorína sa ma deti spýtali, „kde je pochovaná prababička“. Zomrela začiatkom tohto roka a ony tiež na pohrebe boli. Pochopili, že zomrela a boli trochu smutné, že už s nami nie je, ale znova – radostne dôverovali, že je s Ježišom.
Návšteva cintorína tiež rodičovi umožňuje porozprávať sa s deťmi o smrti, milosrdenstve a modlitbách za zosnulých. Keď sme chodili po cintoríne, zvykli sme sa pomodliť Zdravas a hovoriť o tom, ako treba byť v tomto živote dobrý, aby sme mohli prísť do Ježišovho náručia. Deti sa ma tiež pýtajú: „A čo zlí ľudia, čo boli vo väzení – tí sú tiež v nebi?“
Je to veľmi dobrá otázka, ale myslím, že by sa na ňu vždy malo pozerať cez Božie milosrdenstvo. Vždy, keď sa ma to spýtajú, tak im poviem: „Len ak odmietnu Božiu lásku, tak pôjdu do pekla.“
Moje deti vedia, že existuje peklo, že je tam Satan a že tam nie je žiadna telka ani hračky a človek tam večne horí zaživa. Majú o tom predstavu. V pekle skrátka byť nechcete.
Avšak, snažíme sa zdôrazniť, že iba tí, ktorí odchádzajú z Božieho milujúceho objatia, idú do pekla. Snažíme sa vyjadriť, že peklo je voľbou a že Boh nie je nejaký nespravodlivý sudca, ktorý posiela do pekla ľudí, ktorých nemá rád, alebo ktorí nie sú dokonalí. Boh určite sudcom je, ale jeho spravodlivosť je vždy zmiernená jeho milosrdenstvom. Chceme, aby naše deti vedeli, že Boh je Bohom milosrdenstva.
Navštíviť s deťmi cintorín je celkovo skvelou aktivitou a ideálnym časom na katechézu o posmrtnom živote. Možno budú klásť veľmi zvláštne otázky, ale je to čas v ich živote, kedy sa neboja hovoriť, čo si myslia. Využite tento drahocenný čas a naučte ich o kráse neba a sláve toho, že máme Boha, ktorý je milosrdný.
Out of the mouths of babes: Walking the graveyard with my kids
Preklad: Soňa Záňová, foto: pexels.com
