Rodičia niekedy zabúdajú podporovať, rešpektovať pohlavné rozdiely a potreby dieťaťa spojené s pohlavím. Neprikladá sa im taká dôležitosť, pretože sa mylne považujú za tie, ktoré sú napĺňané samy od seba.
Čo sa môže stať, ak syn neprežíva intenzívny zdravý vzťah s otcom a nezažíva zážitkové vedenie od neho či iných starších mužov v čase dospievania?
Sú dve možnosti.
A/ Prvá veľmi úzko súvisí s postojmi matky k malému i dospievajúcemu synovi, k jeho otcovi (a iným mužom), ktorými v ňom môže potláčať jeho pravú i mužskú identitu (pripomínanie dieťaťu, že hry na vojakov či s detskými zbraňami sú zlé, použitie hrubej sily je zlé, je zlé, keď sa chce prejaviť inak, ako by sa dobrý chlapček mal prezentovať, že sa nemá motať okolo otca, keď pracuje, nemá sa zašpiniť, nemá sa dívať s mamou, ak práve prebieha milostná scéna v seriáli, nemôže ochorieť ani sa zraniť pri športe, lebo mama to nezvládne a pod.). Otec si hovie alebo „trpí“ vo svojom svete a pasívne či aktívne živí matkinu prevahu, nezdravú väzbu matka – syn (prípadne toleruje jej ponižovanie, manipulovanie či zhadzovanie mužského rodu). Otec môže byť osobnostne natoľko slabý až zmanipulovaný, že nezdravý vplyv matky nedokáže zastaviť (hoci sa postaví na odpor, žena ho manipulovaním a ponižovaním opäť uzemní). Ohrozovaná i nenapĺňaná identita muža sa môže prejaviť problémami v sociálnych a partnerských vzťahoch a väzbách, problémovým pohľadom na seba, zbožšťovaním istých typov mužov až homosexualitou.
B/ Druhá situácia nastáva vtedy, ak sa otec z rôznych dôvodov postupne zo synovho života „vytratí“. Pravdou je, že hoci identifikačný základ už pubescentný až adolescentný syn v detstve od emocionálne prítomného otca a zdravým pôsobením oboch rodičov dostal, naďalej potrebuje cítiť silu spoločných okamihov, obrusovať hrany pri morálnej autorite a mužskom vzore. Dospievajúci chlapci sú totiž neraz „chodiacim testosterónom“ (časté výbuchy a nápadné prejavy sexuálnej energie). V tomto období syn nepotrebuje byť krotený matkou, od ktorej sa usiluje odpútať; vymaniť sa zo slepej poslušnosti a citovej závislosti na matke (matka pre neho vždy zostáva vzorom budúcej partnerky, pokiaľ plne rešpektovala jeho mužskú identitu a potreby). Ak to matka nepochopí včas, môže sa stretnúť s ignorovaním, neúctou, používaním vznikajúcej synovej sily proti nej.
Iniciácia je dlhodobý proces
Upokojiť rozbúrené vnútro mladého muža dokáže iba iný muž. Ak nedôjde k „skroteniu“, k prijatiu do sveta mužov (nastavenie zrkadla skúsenejšími mužmi a autoritami, zažité vedenie, príklad, rada, povzbudzovanie, dôvera, sloboda, vytvorenie priestoru, v ktorom sa môže mladý muž prejaviť, zdokonaľovať v zručnostiach i osobnostných kvalitách, poučiť sa na vlastných chybách…) po predchádzajúcej iniciácii, „rituálneho vovedenia medzi svojich“, syn si môže osvojiť násilnú, neautentickú a deštruktívnu mužskú identitu, pretože sa mu nedostalo uznania od iných mužov (nikto mu nepovedal, kým je, nedostalo sa mu dôvery). Pre syna je dôležité vedieť, že i jeho otec patrí do tohto sveta mužov, má v ňom stabilné miesto, ktoré i on túži poznať a v ktorom si otec takisto občas potrebuje zájsť po radu do „kruhu mužov“.
Som si istý tým, že v domorodých kmeňoch, ktoré kládli veľký dôraz na vyvíjajúcu sa mužskosť potomkov, odovzdávali im svoju tradíciu, učili ich chápať súvislosti, vážiť si prácu, nezabúdať na svoju spätosť so zemou i s vesmírom, vyhľadávať múdrosť starších…, dávali mladým mužom pevný základ do života, poskytovali priestor pre dobrodružstvo, kvalitne ich pripravili do dospelosti, na rôzne situácie (ako zvládať stres, kooperovať s rovnakým pohlavím, vážiť si ženu), manželstvo a výchovu detí (predpokladám, že výskyt homosexuality by bol v týchto kmeňoch takmer nulový) motivujúcim príbehom s poučením, trpezlivým vedením, učením i odovzdaním zásadných pravidiel overených stáročnou praxou. Pri rôznych rituáloch (niečo, čo presahuje človeka, vedie k hlbšiemu poznaniu života vrátane jeho temných stránok i k rešpektu pred ním) s napätím očakávali sled udalostí, mali čistú myseľ, neboli zaťažení predsudkami ani pocitom vlastnej neschopnosti. Každý sa tešil na to, kedy a ako dokáže, čo sa v ňom ako v mužovi i ako v človekovi skrýva, čoho je schopný. Mladí muži so zatajeným dychom počúvali príbehy starších mužov, ctili si ich a túžili sa im podobať. Toto vzhliadanie na nich nebolo slepé (prázdna tradícia či povinnosť ctiť si otca, staršieho muža), ale autentické a zaslúžené.
Chlapské priateľstvo vovádza do sveta mužov
V civilizovaných krajinách sa prestal praktizovať „rituál“ uistenia sa muža v jeho mužskosti, napriek tomu, že to uistenie sa je esenciálne – nestačí sa len preniesť cez pasívne až negatívne vzory otcov či odpustiť im. Rituál prechodu chlapca do sveta mužov sa stal tak bezvýznamným, že keď sa raz prestal praktizovať (mal by sa diať v rodinách, no zvyčajne sa neudeje, ani sa naň priebežne či špeciálne nepripravuje), už nie je potrebné sa k nemu vracať. Výsledkom sú tisícky tápajúcich mužov, ktorí končia v rôznych formách závislosti. Rituál vovádzania do mužskosti a sveta mužov nie je pompézna ceremónia či akt ohrozujúci ľudský život. Slávnosť primitívnejších kmeňov s adrenalínovými prvkami bola/je vždy len zavŕšením dlhodobej prípravy. I v našich podmienkach má ísť v súčasnosti o dlhodobý, nenásilný, účinný, činorodý, permanentný proces prevencie a odstraňovania už vzniknutého zbytočného strachu, nízkej sebadôvery, nezdravých zlozvykov, tendencií či pasivity zo života budúceho zrelého muža v jedinečnom a zdravom spoločenstve mužov, v ktorom sa má posilniť vzťah otca a syna a vytvoriť nový vzťah, ktorý sa nazýva chlapské priateľstvo. Veľa mladých ľudí dnes nevie, ako má vôbec chlapské priateľstvo vyzerať, nenapĺňajú túto potrebu autenticky, a preto čisté priateľstvo podceňujú alebo zostáva povrchným, nemajú sa čoho chytiť, nemajú to v sebe, je problém ho v neprajnom prostredí a pod tlakom okolia udržať rovnako kvalitné, prípadne ho urobiť kvalitnejším a stále zdravým.
Cesta k plnosti muža nie je ľahká a nikto na nej nevie sprevádzať lepšie ako ten, kto si touto cestou už prešiel a stále sa učí byť mužom i otcom. Koľkí muži však dnes toto môžu povedať? Žijeme v dobe s kultúrou, v ktorej sa popiera prirodzenosť, podceňujú sa pravidlá, chýbajú morálne vzory a čas s blízkymi sa vypĺňa hlúposťami.
Rodiaca sa mužskosť túži po naplnení, rozkvete, pozornosti, dôvere a uznaní, inak nezakvitne alebo sa zmení na bodľač. Dospievajúci syn túži obohatiť v detstve naplnený vzťah: otec – syn novým vzťahom: muž – muž, aby prípadné nenaplnenie týchto vzťahov syna nesprevádzalo celý život chronickou túžbou naplniť seba pri vzore iného muža, ale už s erotickým kontextom (čo poznáme ako homosexualitu).
Dobrý otec je v živote syna v správny čas na správnom mieste. Čo pokazil v detstve, môže ešte napraviť v čase synovho dospievania. Ak to neurobí ani vtedy, značí syna a ďalšie generácie (nielen) synov. Aká zodpovednosť!
pixabay.com
