V jednej z mojich najobľúbenejších duchovných kníh „Rozjímanie o viere“ sa nachádza veľmi neobvyklá, no veľmi krásna modlitba. Jej autorom je Guy de Larigaudie, francúzsky skaut a cestovateľ. Vášnivo miloval život a rovnako vášnivo miloval Boha. Cestou k Nemu mu bola krása:
„Všetko je treba milovať: orchideu, nečakane rozkvitajúcu v džungli, krásu koňa, gesto dieťaťa, vtip či úsmev ženy. Je treba žasnúť nad všetkou krásou, objavovať ju, i keby bola ponorená v blate, a povznášať ju k Bohu.“ (str. 207).
I keď tak veľmi miloval nádheru stvoreného sveta, zasvätil sa Bohu. K ženám napriek tomu – a možno práve preto – pristupoval s nesmiernou úctou a láskou. Sám o tom píše:
„(…) na palubách parníkov som držal v náručí v rytme tanca najkrajšie ženy sveta. Nezatúžil som odtrhnúť žiaden z tých kvetov, ktoré sa ponúkali a horeli túžbou byť dobyté. Ale predsa som od toho neupustil kvôli nejakým ľudským dôvodom. Moje telo bolo rozpálené, ale bolo to kvôli jedinej láske, láske k Bohu, ktorej som prisahal, že zostanem nevšímavý.“ (str. 208).
V jednej svojej knihe opisuje udalosť, ktorá ukazuje vernosť jeho srdca. Vždy, keď ju čítam, nemôžem sa ubrániť dojmu, že to ozaj musel byť skvelý chlap.
„Bola to asi kreolka. Mala nádherné paže a onu zvieraciu krásu miešaniek s plnými perami a ohromnými očami. Bola krásna, šialene krásna. Aby som povedal pravdu, chýbalo len jedno. Neurobil som to. Skočil som na koňa a ušiel som cvalom neobzerajúc sa späť a plakal som od zúfalstva a hnevu. Dúfam, že v deň súdu, ak by som nemal nič iné, čo by som mohol Bohu obetovať, dám mu všetky tie objatia, ktoré som kvôli láske k Nemu nechcel poznať.“ (str. 207).
A na záver ešte jeho modlitba.
„Bože môj, daj, aby naše sestry – mladé dievčatá – mali harmonické telá, aby boli usmievavé a vkusne oblečené. Daj, aby boli zdravé a aby ich duše boli čisté. Nech sú čistotou a pôvabom nášho ťažkého života. Nech sú voči nám jednoduché, materské, bez neúprimnosti a koketovania. Daj, aby sa medzi nás nevkradlo nič zlého. A aby sme (…) neboli jedni pre druhých dôvodom k pádu, ale vzájomným obohatením.“ (str. 208).
(Guy de Larigaudie: Étoile au grand large), Preklad: Soňa Záňová, Foto: pixabay.com
