Úplne na začiatku bola prosba. „Preboha, pomôž mi, poraď mi, ja už neviem, čo mám robiť!?“ Na Mgr. Elišku Madžovú sa s ňou pred asi tridsiatimi rokmi obrátil jej známy prežívajúci homosexuálne sklony potom, čo sa rozišiel s x-tým partnerom. Iný by asi na jej mieste povedal – bohužiaľ, neviem ako – a tým by to pre neho skončilo. No ona sa kvôli tomu, že chcela pomôcť a poznať odpoveď, rozhodla dokonca vyštudovať sociálnu prácu na pedagogickej fakulte, ktorú ukončila diplomovkou práve na tému homosexuality. Dnes je tak už dlhé roky predsedníčkou občianskeho združenia Rieky, ktoré sa venuje ľuďom s homosexuálnym cítením.
Dá sa pochopiť, že ste sa pre človeka, ktorý potreboval pomoc, snažili zistiť, čo sa dalo. Ale naozaj to bolo možné len absolvovaním ďalšej vysokej školy? Nestačilo zájsť do kníhkupectva po nejakú odbornú literatúru?
Presne tam som zamierila. Moja prvá cesta viedla do najväčšej predajne zdravotníckej literatúry na Slovensku, keďže v tom čase to bola medicínska diagnóza. Nič som však nenašla. Skúsila som to teda v Čechách a vybrala som sa za najväčšími odborníkmi na tému homosexuality v bývalej československej federácii.
Ani u nich ste nenašli odpoveď?
Pravdupovediac, nie. Dozvedela som sa totiž, že „pacientom“, ktorí prichádzali do Prahy z Čiech aj zo Slovenska s výmenným lístkom od svojho lekára, títo odborníci vtedy oznamovali, že „sa tak narodili„. Na moju otázku, či by mi mohli požičať nejaké štúdie, ktoré hovoria o vrodenosti homosexuality, mi však odpovedali: „Vždyť takové studie nejsou!“ Najprv som si myslela, že je medzi nami jazyková bariéra, že nerozumeli mojej otázke, a tak som svoju prosbu zopakovala. No odpoveď bola rovnaká: „Takové studie nejsou!“ Na otázku, prečo teda hovoria ľuďom, ktorí k nim prichádzajú, že sa tak narodili, mi vysvetlili, že už sa narobilo dosť zla tým, že niekoho strčili do manželstva, alebo mu dávali elektrošoky. Preto sa odborníci dohodli, že je to vrodené. A ak by chcel hovoriť niekto niečo iné, je ´nevedecký´. Ja som sa však nechcela vrátiť za človekom, ktorý ma prosil o pomoc, lebo nemal silu ďalej žiť, s tým, že som zistila, že „studie nejsou.“ To teda rozhodlo o mojich ďalších krokoch.
Tie viedli na vysokú školu. Kam vás posunula, keď asi aj na nej platilo, že „štúdie nie sú…“?
Práve preto som sa rozhodla niečo konkrétne aj urobiť. Spolu s hľadaním informácií v zahraničí som začala pracovať na diplomovej práci o vplyve sociálnych faktorov na formovanie homosexuálnej orientácie. Urobila som prieskum, v ktorom sedemdesiatšesť osôb prežívajúcich homosexuálne sklony odpovedalo na detailný dotazník, čo ocenil aj môj konzultant profesor Ján Gabura v posudku, keď vyzdvihol, že „pozitívami prieskumu sú zaujímavé údaje týkajúce sa vzťahov heterosexuálnych a homosexuálnych respondentov k matke a otcovi, otca a matky navzájom, kde sa ukazuje, že kvalita týchto vzťahov štatisticky významne ovplyvňuje obe skupiny respondentov, pričom ďalším významným údajom je prijatie pohlavia dieťaťa rodičmi hneď od pôrodu.“
To znamená, že s tou „vrodenosťou“ to môže byť aj celkom inak? Naozaj je rozhodujúce aj to, či rodičia prijmú syna ako syna, a nelamentujú, že nemajú dcéru, a naopak?
Desať rokov predtým než som sa pustila do diplomovky, som sa medzi týmito ľuďmi pohybovala a mnohokrát som počula, že mama chcela mať dievčatko, ale narodil sa jej chlapec, a ona bola viditeľne sklamaná, veď už mala nachystané aj ružové vecičky. Dokonca kamarátka s homosexuálnymi sklonmi mi hovorila, že keď sa s tým zverila mame, doslova z nej vyhŕklo: „To mám za to, že som vždy chcela mať chalana!“ Obliekala ju do červených trenírok a károvaných košieľok, ktoré kedysi chlapci nosili. Bola slobodná mamička a chcela syna, aby sa jej osud nezopakoval. Navyše, keď sa tá kamarátka, už ako dospelá, chcela zoznámiť so svojim otcom, prežila pokus o sexuálne obťažovanie.
To zistenie, že za tým môže byť správanie rodičov, musí byť pre mladého, zo svojho „iného“ cítenia zmäteného človeka, ťažké…
Vždy je dôležité mať na pamäti, že homosexualitu nespôsobuje jeden faktor, takže aj v tomto prípade sa jedná sa o súhru viacerých faktorov. Ale ak sa vrátim k vašej otázke, naozaj je dôležité, aby okolie potvrdzovalo identitu dieťaťa a pomohlo mu stotožniť sa s tým pohlavím, v ktorom sa narodilo. Keď som totiž vo svojom prieskume k diplomovke medzi ľuďmi s heterosexuálnymi aj homosexuálnymi sklonmi kládla otázku: „Boli vaši rodičia radi, že ste sa narodili ako chlapec, respektíve dievča?“, v prípade ľudí s homosexuálnymi sklonmi bolo omnoho viac odpovedí, že nevedia alebo doslova spomínali, že rodičia neboli radi a chceli opačné pohlavie. U tých s heterosexuálnymi sklonmi výrazne prevažovala odpoveď, že ich rodičia si priali mať to pohlavie dieťatka, aké sa im narodilo. Tie zistenia boli naozaj štatisticky významne rozdielne. Koniec-koncov, potrebu jednoznačného prijatia dieťaťa s pohlavím, v ktorom sa narodilo, zdôrazňuje aj literatúra, ktorá sa téme homosexuality priamo nevenuje. Ak sa totiž rodičia nedokážu vnútorne vzdať svojho nenaplneného očakávania, môžu svoju nespokojnosť vedome alebo podvedome prenášať na dieťa a ono ich sklamanie z neho vycíti. To vnáša do jeho emocionálneho prežívania pocit neistoty. Americký doktor psychológie Joseph Nicolosi v tejto súvislosti doslova konštatuje, že „deficit identity pohlavia je základnou poruchou, z ktorej sa neskôr vyvíja homosexuálna príťažlivosť”.
To, v podstate, vrhá iné svetlo aj na tradične uvádzané percentá výskytu homosexuality v populácii. Ak by mali byť nemenné, navodzuje to dojem, že ide o niečo dopredu prírodou naprogramované, no nezohľadňuje faktory, ktoré ste spomínali vy…
Žiaden výskum nemôže priniesť jednoznačne správne percentá ľudí s homosexuálnymi sklonmi v celkovej populácii. A je to pochopiteľné. Jedná sa totiž o najintímnejšiu oblasť života človeka. Preto ani nepredpokladám, že by niekedy v budúcnosti bolo možné získať nejaký presný údaj. Keďže však kvalita medziľudských vzťahov, a zvlášť v rodinnom prostredí, nie je dobrá, dá sa predpokladať, že tie percentá budú rásť. Tento predpoklad vyjadrujú dnes aj českí odborníci sexuológ Vladislav Chvála a klinická psychologička Ludmila Trapková v knihe Žena a muž v rodine, kde uvádzajú, že „nič nie je tak nepravdepodobné ako predstava, že sa človek ako homosexuál už narodí, keď vieme, akým zložitým vývojom ešte len musí prejsť do svojej dospelosti.“
Teoreticky by teda mohli byť tieto percentá nižšie vo veriacich rodinách, ak žijú svoju vieru opravdivo, a podľa toho vyzerajú aj vzťahy u nich. Alebo nie?
Vo všeobecnosti možno povedať, že tam, kde je dobre fungujúca rodina, bez ohľadu na vierovyznanie, sa homosexualita takmer nevyskytuje. No okrem rodinných vplyvov zohráva dôležitú úlohu aj neprijatie dieťaťa rovesníkmi rovnakého pohlavia, ale aj sklamanie v láske vo vzťahu k opačnému pohlaviu, či prípadné sexuálne zneužitie, predovšetkým v detstve a počas dospievania.
Samozrejme, prijatie a vzťahy v rodine sú len jedným z faktorov, no ak by moje dieťa za mnou prišlo s priznaním o homosexuálnom cítení, okamžite by mi po tom, čo som sa od vás dozvedela, napadlo spytovať si svedomie, či som nezlyhala v niečom, čo ho mohlo ovplyvniť. Oprávnene?
Je to prirodzená reakcia, no v takej situácii hľadanie „vinníka“, nikomu nepomôže. Najdôležitejšie pre všetkých je totiž, aby rodina zostala rodinou. Rodičia by teda svojmu dieťaťu mali predovšetkým dať veľmi konkrétne a jasne najavo, že ho majú naďalej radi. Na dobrých vzťahoch totiž záleží celý život. Aj keď je samozrejmé, že pre rodinu je to ťažká situácia, preto je dobré, aby našli niekoho, s kým môžu o tom hovoriť, a zaujať správny postoj.
Tá situácia môže byť pre rodiča o to ťažšia, o čo je ťažšia pre jeho potomka. Je práve pre veriaceho človeka prijať svoje iné sexuálne sklony ťažšie?
Povedala by som, že žiaden mladý človek, ktorý objaví v sebe homosexuálne sklony, nie je z toho nadšený, je skôr zmätený a vynára sa pred ním množstvo otázok – bez ohľadu na to, či je veriaci alebo nie.
Vychádzam z toho, že ak chce veriaci žiť podľa Svätého Písma, nemôže si nájsť vzťah, hoci asi prirodzene po tom túži každý z nás…
Dovolím si namiesto svojej odpovede, ponúknuť slová neveriaceho muža s homosexuálnymi sklonmi, doslova „obletovaného“ nápadníkmi. Na adresu niekoho, kto nežil v partnerských vzťahoch, mi povedal: „A vieš, že o nič neprišiel. A od mnohého bol uchránený!“ Tie zranenia, ktoré zažívajú mnohí v partnerských vzťahoch, sú totiž veľké. Navyše, ak veriaci človek vníma, že homosexuálny partnerský vzťah nie je pre neho cestou, vie, že v Cirkvi má prostriedky, ktoré mu môžu byť oporou – či už sviatosti alebo spoločenstvo veriacich.
Musí však človek prejsť najskôr sklamaniami v homosexuálnych vzťahoch, aby sa ich rozhodol vzdať, alebo sa sexuálna čistota dá prijať ako životný postoj hneď?
Nie každý, kto prežíva homosexuálne sklony, ich aj žije. Niektorí žijú v čistote od začiatku. No sú aj takí, ktorí sa k nej dopracovali až postupne prežitými skúsenosťami. Samozrejme, sú to predovšetkým veriaci. Stretla som však aj neveriaceho človeka, ktorý, hoci prežíval homosexuálne sklony, nechcel homosexuálne vzťahy, lebo veľmi túžil po rodine, deťoch a prial si nájsť partnerku.
Je to cesta?
To je zjednodušene postavená otázka. Napriek tomu, že veľa týchto ľudí nakoniec našlo svoje miesto v manželstve s osobou opačného pohlavia, nedostali sa do cieľa jednoduchou cestou. A treba povedať, že sa tam ani nedostal každý, kto sa na ňu vybral. Okrem toho je dôležité, aby príklady týchto mužov a žien, žijúcich v manželstve, neboli používané veľmi zjednodušene proti tým, pre ktorých je takáto alternatíva nepredstaviteľná, alebo tým, ktorí by síce boli radi, ak by heterosexuálne vzťahy boli pre nich možné, ale okolnosti, v ktorých žijú, im to nedovoľujú. Povedať im preto – „tak sa ´lieč´“, by bolo voči ním nezodpovedné a nespravodlivé. Dnes navyše ani nie je možné sa s takouto požiadavkou obrátiť na žiadne medicínske zariadenie.
Prečo?
Terajšia Medzinárodná klasifikácia chorôb takýto proces neumožňuje, a aj keby umožňovala, na Slovensku nie sú odborníci, ktorí by mali v tomto smere prax. Tú majú terapeuti v západnej Európe a Amerike, ktorí sa tomu mohli nepretržite venovať. Avšak po vylúčení homosexuality z Medzinárodnej klasifikácie chorôb v roku 1993, mnohí z nich už nemajú motiváciu sa v tejto oblasti ďalej vzdelávať.
Stretli ste sa napriek tomu s tým, že by niekto hľadal takúto možnosť „vyliečiť sa“?
V prvom rade výraz „liečba“, nemožno používať, keďže homosexualita nie je považovaná za poruchu či chorobu. Naopak, dnes sú tendencie považovať to, čo ste nazvali „liečbou“ homosexuality, za trestné. Samozrejme, že sú i takí, ktorí by boli radi, keby prežívali heterosexuálne sklony, predovšetkým z túžby mať vlastnú rodinu, manželku a deti. Pamätám si muža v zrelom veku, ktorý mi so smútkom až trpkosťou povedal, že nechápe svojich kolegov, ktorí podvádzajú svoje manželky či koketujú s cudzími ženami. „Čo by som ja dal za to, keby som mohol mať vzťah so ženou!“ hovoril mi. Iný mladý muž sa na mňa dokonca obrátil, aby som mu poradila, čo má robiť, aby sa mu páčili dievčatá. A to bola asi najťažšia otázka, akú som v živote dostala.
Nie je to voči takýmto ľuďom, akých spomínate, ktorí sa so svojimi homosexuálnymi sklonmi cítia byť nespokojní a sú z toho nešťastní, nespravodlivé, že sa nemôžu obrátiť na odborníkov? Veď napríklad zmena pohlavia z rovnakých dôvodov je všade vo svete možná…
Ak ide o ľudí vnútorne vysoko motivovaných z vlastného presvedčenia, a nie pod tlakom želania niekoho, či niečoho zvonku, myslím, že odpoveď na túto otázku je zrejmá. Mimochodom, aj už spomínaný doktor Nicolosi, ktorý je autorom mnohých odborných publikácií o homosexualite, v tejto súvislosti skonštatoval, že „psychológia a psychiatria ponechala celú populáciu ľudí, ktorí sa vo svojej homosexualite cítia neuspokojení, napospas osudu”.
(Pokračovanie o týždeň. Eliška Madžová povie aj o tom, prečo je dôležité o homosexualite hovoriť aj medzi veriacimi, aký má s ľuďmi s homosexuálnym cítením Boh plán a aj o skúsenosti jedného z nich z vlastnej rodiny, ktorý dnes hovorí: „Dajte mi do rúk dieťa, a ja viem, ako sa mám k nemu správať, aby som z neho vychoval homosexuála.“)
Foto: archív E.M.
