Žena, manželka, matka a tvorivá duša – Marianna Čaučíková. Známa ako ilustrátorka časopisu Rebrík a spisovateľka detských publikácií s kresťanskou tematikou. Pod jej rukami už vyšli knihy ako Ježišove podobenstvá, Deviatnik priateľstva či O drobcoch a dospelákoch, ktoré aj sama ilustrovala. Najnovšie pripravuje príbeh o živote sv. Dismasa.
Píšete knihy pre deti s kresťanskou tematikou. Dnes je veľmi ťažké preraziť s týmto žánrom . Prečo ste si vybrali práve tento smer?
Ja som si ani veľmi nevyberala. Písala som o tom, čo zo mňa akosi prirodzene „išlo“. Nemala som snahu preraziť, ale túžbu odovzdať deťom to, čo Boh do mňa vložil a on túto túžbu požehnal. A tiež to vidím aj ako ovocie viacerých mojich životných ťažkostí… za čo som mu vďačná. Áno, je ťažké preraziť s kresťanskou tematikou, ale má to zmysel – hoci dnes deti menej čítajú, veľmi potrebujú knihy, ktoré sú blízke ich viere a posúvajú ich ďalej.
Čo vás podnietilo k literárnej tvorbe pre deti?
Keď som bola malá, túžila som napísať a nakresliť knihu. Hoci som písala už ako dieťa a trochu aj na strednej škole, väčšina mojich textov zapadla prachom. K súčasnej tvorbe pre deti ma podnietilo možno aj to, že som sa stala matkou. Je to určitý zlom v živote človeka, keď popri všetkých problémoch, čo materstvo prináša, dáva človeku akési „krídla“, na ktoré kedysi zabudol. Možno to poznajú viaceré matky, ktoré v sebe mnohokrát nájdu aj to, o čom netušili, že to v sebe majú. Predtým, než som začala písať vlastné texty, vymýšľala som synovi príbehy na dobrú noc a z niektorých z nich potom vznikla aj kniha.
Je podľa vás takýchto publikácií u nás málo?
Kresťanských publikácií podľa mňa nie je málo, ale sú podobné. Rôzne detské Biblie či biblické príbehy, básničky, omaľovánky, tých nájdeme v kresťanských obchodoch dosť. Ale podľa mňa tu chýbajú knihy, ktoré viac súvisia s bežným životom detí, s tým, čo prežívajú. Sama som pre syna hľadala vhodné kresťanské knihy tohto typu, no nenašla som takmer nič. Preto som aj ja v publikácii Ježišove podobenstvá spojila podobenstvá s príbehmi obyčajných detí vo forme komiksov a tieto deti najviac čítajú, pretože sú o nich. Sú to vlastne Ježišove príbehy prenesené do sveta detí.
Je pri tomto druhu kníh ťažké získať podporu vydavateľstiev?
Preraziť so slovenskou knihou je veľmi ťažké, a s kresťanskou zvlášť. Situácia kresťanských vydavateľstiev je náročná. Musia často bojovať o prežitie a vydať pre deti nejakú preloženú knihu od zahraničného autora je pre nich výhodnejšie než od slovenského. Je to veľká škoda, lebo deti veľmi potrebujú slovenských autorov – aj tí im majú čo povedať. Pokiaľ nie ste známy autor, máte veľmi ťažkú pozíciu. A už vôbec neplatí predstava, že písaním kníh sa dá zarobiť. Moje texty mali vo vydavateľstvách dobrú odozvu, ale väčšinou to stroskotalo na nedostatku financií. Preto bola moja cesta k vydaniu knihy taktiež náročná a zdĺhavá, ale nevzdávala som sa. Mala som pocit, že to, čo robím, je správne a išla som za tým. Pomohli mi aj dobrí ľudia, ktorých mi poslal Boh do cesty. Ďakujem časopisu Rebrík, že si ma „vyskúšal“ a mohla som tam nabrať skúsenosti s ilustrovaním aj s prácou s textom.
Kto je vydavateľom vašich kníh a kde sa dajú zakúpiť?
Menšie publikácie ako Deviatnik priateľstva a iné vydalo eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí, Ježišove podobenstvá vyšlo v Karmelitánskom nakladateľstve. Posledná kniha O drobcoch a dospelákoch vyšla vo vydavateľstve focusart s. r. o., s ktorým spolupracujem aj na ďalšej knihe. Všetky knižky sa dajú kúpiť na portáloch ako Zaex, Kumran, Zachej či Ver.sk a aj v niektorých kníhkupectvách.
Akej ďalšej tvorivej činnosti sa venujete okrem publikačnej činnosti?
Pokiaľ mám čas, rada vyrábam všetko, čo sa dá – čo mi príde pod ruku, alebo sa prikradne ako nápad, ktorý mi nedá spať. Vyrábam doplnky do domácnosti – maľované hodiny, vešiaky, maľujem obrazy s biblickými citátmi, tričká a podobne. Teším sa aj z jednoduchej činnosti, napríklad z lavičky, ktorú sme s manželom vyrobili, alebo z nábytku, ktorý sme zmontovali, či zo zeleniny, ktorú sme zasadili.
Ako obohacuje váš rodinný život to, že píšete a prerozprávavate biblické príbehy? Ako sa dokážete vžiť do role dieťaťa?
Obohacuje to mňa samu, moje materstvo a moju vieru, lebo to, čo píšem, musím popri písaní aj prežiť. Keď tvorím, všetky slová prechádzajú mojím rozumom i srdcom. Napríklad sa mi často pri Ježišových podobenstvách stalo, že som sa musela kriticky zamyslieť nad sebou, ako ho žijem a čo vlastne chcem deťom odovzdať. Prišla som na to, že to, ako rozmýšľam o nejakom probléme či človeku, nie je celkom správne a Ježiš by to riešil inak. Aby som sa mohla vžiť do myslenia detí, musím sa vracať do obdobia, keď som bola ja malým dieťaťom. Môjmu synovi to pomáha v tom, že v príbehoch sú často zhmotnené jeho vlastné problémy a keď ich číta, cíti sa povzbudený, stotožňuje sa s nimi. Keď sa o nich rozprávame, posúva to ďalej nielen jeho, ale aj celú rodinu. Čo sa týka manžela, on je často mojím poradcom pri tvorbe textu, keď si neviem dať rady s nejakou vetou. Teší sa z každej vydanej publikácie a už chystá na ne špeciálnu poličku.
Ako vníma vaše dieťa fakt, že má mamu spisovateľku?
Teraz, vo veku 8 rokov, je Peťko na mňa hrdý a veľmi sa mu moje knižky páčia. No keď bol menší, nechápal to, lebo som často písala a kreslila v čase, keď on sa chcel so mnou hrať a možno mal niekedy pocit, že mu táto činnosť berie mamu. Musela som nájsť takú zdravú mieru, aby som ho nezanedbávala, preto tvorím viac, keď spí.
Hovorí sa, že deti v ranom veku napodobňujú svojich rodičov. Nesnaží sa aj váš syn kráčať vo vašich šľapajach?
Niekedy sa zvykol so mnou porovnávať. On totiž, naopak, veľmi nerád kreslil a videl, že jeho obrázky sa nedokážu vyrovnať tým mojim. Bol z toho nešťastný. (Umocnila to aj učiteľka v škôlke, ktorá kresby detí kritizovala a mylne ich presviedčala, že ich nevezmú do školy, keď nebudú pekne kresliť.) Potreboval veľa rozhovorov a uistenia, že to nie je žiadny problém, keď nebude kresliť tak ako ja, ale ako on.
Na svojom konte už máte niekoľko publikácií. Spomeňme napríklad: TIK-TAK blok, Ježišove podobenstvá, Poďme spolu do Betlehema a iné. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu a námety?
Niektoré publikácie ako deviatniky som spravila na objednávku pre eRko, keďže bola potreba takéto knižky pre deti vydať. Moje ostatné námety prišli akosi samé – zo života našej rodiny, detí okolo mňa. V mnohých príbehoch je veľký „kus“ môjho syna. On je taký tvrdý oriešok a všetko, čo sme s ním zažili, sa priam núkalo ako námet na príbeh. Taktiež som si spomínala na vlastné detstvo, čo som riešila v škole, alebo čo riešia moje dve krstné deti. Keďže viem, že sú to problémy aj iných rodičov a ich detí, rada to s nimi zdieľam cez knihu.
Sú tieto knihy určené len deťom s katolíckym vyznaním?
Knihu O drobcoch a dospelákoch radi čítajú aj neveriace deti, sú to naozaj také jednoduché bežné príbehy, do ktorých sú zasadené hodnoty. Tie ostatné publikácie, najmä s modlitbami, sú blízke skôr deťom veriacim, ale nemyslím si, že musia byť vyslovene katolíci.
Aký príbeh píše kniha O drobcoch a dospelákoch?
Je to 12 príbehov o deťoch – drobcoch z jedného Mestečka. O dievčatách a chlapcoch, ktorí majú svoje veľké či malé starosti, a dospelákoch, ktorí sú im nablízku a pomáhajú im tieto problémy riešiť. Každý príbeh je iný a má názov podľa dieťaťa, ktoré v ňom vystupuje. Jedno dieťa je maškrtné, iné lenivé, ďalšie má inú pleť ako ostatní a rieši svoju odlišnosť, alebo ďalšie chce byť dospelákom. Príbehy sú poučné, ale majú v sebe aj štipku humoru, čo si myslím, že poteší každé dieťa.
Prečo spojenie detí a dospelákov?
Pretože deti a dospeláci sa nedajú oddeliť. Bez dospelákov by neexistovali deti a bez detí dospeláci. Dospelák je človek, ktorý najviac ovplyvňuje život dieťaťa a naopak to platí tiež.
Svet a stret detí a dospelých je v dnešnej dobe veľmi idealistický pohľad. Je známe, že po štúdiu na gymnáziu ste na pedagogickej fakulte ukončili odbor liečebná pedagogika. Čo podľa vás chýba dnešným deťom v skutočnosti? Medzi akými dospelákmi by vo svojom okolí chceli vyrastať?
Deti potrebujú dospelákov, ktorí sú pre nich spoľahlivými vzormi. Potrebujú niekoho obdivovať a niekomu dôverovať, aby mali motiváciu stať sa raz „veľkými“ – potrebujú takú svoju „superstar“ a najlepšie je, ak je to rodič alebo ak nemajú rodičov, tak iná blízka osoba. Myslím, že toto tak trochu chýba nám, dnešným dospelákom. Niekedy už nevieme byť pre deti vzorom. Nie v zmysle nejakého výkonu, ale v zmysle toho, akí sme. Deti chcú vyrastať medzi dospelákmi, ktorým možno veriť, ktorí ich podržia, od ktorých cítia, že sú pre nich dôležité. Ktorí ich nechcú meniť podľa seba, ale podľa Božieho plánu. Dospelákov, ktorí sú čestní a vedia sa obetovať. Ktorí sa nenechajú prevalcovať spoločnosťou, politikou, nedostatkom času či peňazí. Ktorí vedia žiť vieru do hĺbky. Ktorí vytvárajú doma láskavú atmosféru, stoja pri svojom partnerovi a vedia správne riešiť problémy. Ak je dospelák ešte aj trochu dobrodružný, tvorivý a má zmysel pre humor, je to už úplne super a je to veľká pomoc aj pri riešení výchovných problémov. No zároveň – je to taký paradox – že deti potrebujú aj trochu nedokonalého rodiča, ktorý tiež občas robí chyby, pretože mýliť sa je ľudské a dieťa potrebuje vedieť, že má právo sa pomýliť a nie je to žiadna katastrofa. Znie to celé možno ako rozprávka, ale bolo by super, keby sme sa dokázali k tomuto obrazu aspoň trochu priblížiť (vrátane mňa). (úsmev)
Akú odozvu dostávate – či už od detí alebo dospelých, ktorí po vašich knihách siahajú?
Odozvy sú väčšinou veľmi dobré a som za ne vďačná. Jedna mamička mi napríklad povedala, že cez jednu rozprávku sa jej dcéra naučila písmenká. Druhej zase zapadol do života príbeh o chlapcovi čiernej pleti, pretože to sama riešila so svojím dieťaťom. Je to úžasné, a to som presne chcela, aby to pomohlo aj tým, čo to budú čítať.
Všetky knihy vyzerajú už na prvý pohľad veľmi pútavo, určite bolo na nich veľa práce. Spolupracujete ešte s niekým pri ich tvorbe?
Knihy tvorím sama, vymýšľam texty aj obrázky, navrhnem aj to, ako by malo vyzerať vnútro. Ale predtým, než ich vypustím do sveta, ich vždy dám prečítať môjmu manželovi a niekedy aj sestre učiteľke. Nakoniec ich vždy číta aj jazykový korektor, ktorý vychytá všetky chyby a nezmysly. Do konečnej podoby ich dá grafička alebo grafik. Oni sú odborníci na to, aby pridali knihe ešte viac pútavosti.
Vieme, že máte veľmi veľa talentov, okrem literárneho a výtvarného aj hudobný. Málokto o vás vie, že ilustrujete aj časopis Rebrík a iné publikácie vydávané eRkom. Ste taktiež aj tvorcom ilustrácií vašich kníh?
Áno, všetky knižky som aj ilustrovala. Tak som vlastne začínala – s ilustráciami v časopise Rebrík a menších publikáciách eRka. Keď píšem, v hlave vidím aj ilustrácie, ktoré sa tam budú hodiť. Vidím ten príbeh hneď aj v obraze, akoby vo filme. (A výhoda pre vydavateľstvo je tá, že ak sa mu moje ilustrácie páčia, nemusí hľadať iného výtvarníka, má 2 v 1…)
…a čo sa týka hudobného talentu, je pravda, že som veľa rokov hrala na priečnej flaute a spievala som a myslela som, že týmto smerom sa bude uberať aj môj život, ale Boh to nakoniec zariadil inak, lebo vedel, že takto to bude asi lepšie pre mňa aj pre iných.
Pod vaším menom čoskoro uzrie svetlo sveta ďalšia publikácia pre deti a mládež. Akú novinku chystáte a o čom bude?
Ďalšia kniha sa bude volať Dismasova cesta do raja. Bude to taký miniromán o živote sv. Dismasa, ktorý je známy ako dobrý alebo kajúci lotor. Všetci ho poznáme, ale málo o ňom vieme. Inšpirovala som sa videním blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej. Je to príbeh chlapca, vyrastajúceho v lúpežníckej rodine, ktorý sa po náročnej ceste životom dostane až do raja, ako mu to sám osobne prisľúbil Pán Ježiš, keď zomieral vedľa neho na kríži. Príbeh je dobrodružný, pútavý a plný nádeje. Hovorí o každom z nás, ako aj o deťoch, ktoré to v živote nemali ľahké, pretože ich rodina im nemohla dať to, čo by potrebovali a ktoré neskôr v živote šli tou horšou cestou. Viac neprezradím, aby ste si ju mohli prečítať sami… Keďže vydanie knihy je nákladnejšie, spolu s vydavateľstvom focusart, s.r.o. sme využili možnosť finančnej podpory cez portál startovac.cz, kde ktokoľvek, kto chcel pomôcť, mohol prispieť a získať knihu ako darček. V krátkom čase sa kniha objaví už aj v predaji.
Spoznávajú vás niektoré deti ako autorku? Vedia, že vy ste tvorca kníh, ktoré čítajú?
Až taká známa nie som, takže väčšinou nie, pokiaľ ich rodičia na to neupozornia. Ale v synovej škole pracujú s mojou knihou O drobcoch a dospelákoch na hodinách slovenčiny a v školskej knižnici. Deti postupne zistili, že tá mamička, čo chodí po ich spolužiaka do triedy, je tá istá teta, čo napísala knihu, ktorú každý deň čítajú. Tak sa mi napríklad stalo, že ma oslovilo dievčatko a pochválilo sa: „Teta, ja som už prečítala skoro celú knihu!“ Alebo si niektoré dieťa pýtalo odo mňa venovanie. To bolo veľmi milé.
Určite budete ako autorka kníh motiváciou pre ďalšie tvorivé duše (mamičky, oteckov…) Čo by ste im odkázali, aby vedeli, čo ich čaká?
Tých, ktorí by chceli vydať knihu, čaká veľa krásnej práce. Tiež veľa námahy, hľadania, možno aj trpezlivosti a čakania, kým sa ich sen naplní. Možno ich tvorba osloví nejakého vydavateľa hneď, ale možno aj nie. Preto by som im chcela odkázať hlavne to, aby sa nevzdávali. Ak cítia dar a povolanie písať, nech tvoria a píšu. Nech sa nedajú odradiť počiatočnými neúspechmi, ale zároveň nech majú aj štipku sebakritiky a dokážu sa na svoje texty pozrieť z nadhľadu – prečítajú si ich znova po mesiaci a potom znova – nech sa na to pozrú z pohľadu čitateľa, či by sa mu text páčil, a podľa možností ho upravili. Nech sa prípadne skúsia zapojiť aj do amatérskych literárnych súťaží (podobne, ako som to urobila aj ja) – tie im môžu pomôcť sa zorientovať a získať spätnú väzbu od odborníkov. Môžu taktiež skúsiť najskôr poslať svoje práce do časopisov a uvidia, či zaujmú. Ak majú problém s gramatikou, nech si nájdu dobrú dušu znalú slovenčiny, ktorá im vychytá chyby. Tým všetkým sa môžu veľmi zdokonaliť. A nech sa modlia za Božiu vôľu. Držím všetkým palce!
Foto: archív Marianny Čaučíkovej
