Bezdetnosťou trpí čoraz viac manželstiev. Cesta každého manželstva je jedinečná. A manželia si ju musia vyšliapať sami. Keď však na ňu prizvú Pána, môže sa premeniť na jedno veľké dobrodružstvo. Veríme, že zdieľanie životných príbehov párov, ktorí sa ocitli na ceste práve s krížom bezdetnosti na pleciach, môže byť inšpiráciou, povzbudením a obohatením pre iných. Preto vám postupne budeme prinášať rozhovory s manželskými pármi, ktoré toto zakúsili.
V nasledujúcom rozhovore nám priblížia cestu túžby po deťoch manželia Peter a Mária. Sú manželmi osem rokov a majú dvoch synčekov.
- Čo bolo pre vás najťažšie počas nesenia kríža neplodnosti?
Peter: Pre mňa bolo dosť náročné vysporiadať sa s neistotou – otehotnieme? Kedy? Prečo to ešte neprišlo? Veľmi náročná bola strata dvoch detí, ktoré sme čakali. Taký pocit beznádeje a bezmocnosti som asi nikdy predtým nezažil.
Mária: Najťažšie pre mňa bolo asi pochopiť, prečo tá moja veľká túžba nenachádza naplnenie a tiež to, prečo sme prišli o dve vytúžené deti. Každý mesiac som mala veľkú nádej a potom prišlo sklamanie. Poznala som metódy prirodzeného plánovania rodičovstva a robila som si záznamy. Na jednej strane to bolo veľmi prínosné, lebo som poznala svoj cyklus, no na druhej strane som sa príliš sledovala. Okolo nás pribúdali deti a pre mňa to bolo čoraz náročnejšie.
- Čo vám, naopak, pomáhalo prijať a niesť kríž neplodnosti?
Peter: Už pred svadbou sme si povedali, že ak nebudeme mať deti, nejaké si adoptujeme. Pustili sme sa do procesu adopcie, takže som vedel, že ak sa nám dieťa nenarodí, časom k nám príde inou cestou. To ma upokojovalo.
Mária: Manžel mi bol veľkou oporou a ľudia, ktorí sa za nás modlili – to poznanie mi veľmi pomáhalo. A nakoniec tiež to, že sme boli otvorení adopcii.
- Zažili ste aj nejaké Božie „prekvapenie“ v súvislosti s túžbou po dieťatku, resp. niečo, čo by vám ani vo sne nenapadlo, v pozitívnom zmysle slova?
Peter: Ešte pred pár rokmi som netušil, že moje dieťa bude Róm (úsmev).
Mária: Nikdy som si nemyslela, že Pán Boh to má tak excelentne naplánované. V sobotu sme si zobrali z detského domova 5-mesačného chlapčeka a v pondelok som zistila, že som tehotná. Spätne sme si uvedomili, že sme pravdepodobne otehotneli v ten istý deň ako sme boli prvýkrát na návšteve v detskom domove. Takže naše deti sú vlastne dvojičky (úsmev).
- Ako sa vám darilo rozlišovať, ktorou cestou sa ubrať pri riešení neplodnosti?
Peter: Nebolo to pre mňa ťažké. Usilovali sme sa otehotnieť, pričom sme využívali aj eticky prípustné spôsoby pomoci – teda skutočnú liečbu neplodnosti. A súčasne sme sa pustili do adopčného procesu. Kto prv príde, ten prv melie. Obe cesty zafungovali naraz.
Mária: Ešte predtým, ako sme sa zobrali, sme sa rozprávali o tom, čo by sme robili v prípade, že sa nám nebude dariť otehotnieť. Doteraz si to pamätám. Bol večer, prechádzali sme sa a ja som sa na to spýtala. Vtedy sme sa dohodli, že si dieťatko adoptujeme. Preto, keď sa nám rok a pol po prvom potrate a tri roky po svadbe nedarilo otehotnieť, dohodli sme sa, že začneme prípravu na adopciu. Tá nám dala veľmi veľa a myslím, že aj rodičia s biologickými deťmi by ju ocenili.
- Ako ste si počas obdobia čakania na dieťa upevňovali vieru a dôveru v Božiu lásku?
Peter: Nikdy som nepociťoval obavu o stratu Božej lásky. Len mi občas niektoré veci nedávali zmysel. Napríklad tie dva potraty. Pýtal som sa, prečo mi Boh tie deti berie. Hovoril som si ale, že ak niečomu nerozumiem, neznamená to ešte, že to nemá žiadny zmysel. Len asi jednoducho nevidím dosť dobre do kuchyne, kde sa to všetko varí. Skrátka, prijal som, že veci sú tak, ako sú. S odstupom času možno chápem viac, aj keď sú to skôr len moje dohady. Napríklad to, že ak by sa nám narodili biologické deti skôr, náš adoptovaný syn by k nám asi nikdy neprišiel. Alebo, že to bolo dobré preto, aby som v niečom dozrel. Neviem, aj toto sú len také moje dodatočné špekulácie, možno som stále mimo.
Mária: Snažila som sa nestratiť vieru, „hádala“ som sa s Bohom a snažila som sa mu veriť. Veľmi mi pomohol kňaz – dominikán, ktorý mi s istotou v hlase povedal, že keď ma Boh povolal do manželstva, tak budem aj matkou. Vtedy sa to zúfalstvo vo mne uvoľnilo a o pár mesiacov sme mali dve deti. Jedno adoptované a druhé v brušku. Tiež mi vtedy poradil modliť sa k sv. Dominikovi, orodovníkovi neplodných žien a problémových rodičiek. Tú modlitbu sa modlíme doteraz.
- S odstupom času, aké ovocie priniesol čas čakania na dieťatko do vašich životov, vášho manželstva?
Peter: Utužilo sa naše manželstvo. Prežili sme spolu aj ťažké časy, to nás k sebe silnejšie pripútalo.
Mária: Mne ten čas pomohol poznávať samu seba. Boli sme na mesačnej púti do Santiaga de Compostela, dokončila som si PhD., manžel mohol po pár rokoch dobrých príjmov odísť pracovať do neziskového sektora a mnohé iné. Keď sa tak spätne pozriem na ten čas, mám pocit, že Boh mal dôvod čakať.
- Máte dve krásne detičky. Aký je váš život teraz, keď ste už rodinka s deťmi?
Peter: Máme doma živo. Má to svoje svetlejšie aj náročnejšie stránky. Hovorím si, že máme, čo sme chceli. Je to super.
Mária: Prvý rok a pol bol veľmi náročný, pretože nás obaja veľmi potrebovali. Veľakrát som sa pristihla pri tom, že som bola prekvapená, že my máme deti. Po rokoch čakania mi to nejaký čas prišlo strašne neuveriteľné. Náš život s deťmi je veľmi krásny, ale aj my máme svoje pekné aj náročné dni. A tiež dúfam, že k nám ešte nejaké detičky pribudnú.
- Ako by ste povzbudili manželov, ktorí zatiaľ neúspešne čakajú na dieťatko?
Peter: Neviem, ako ich povzbudiť. Toto si asi musí každý manželský pár uniesť hlavne sám. Ale možno jednu radu, ktorá síce nie je povzbudením, by som mal. Skúste si vychutnať aj tento čas naplno. Niektoré veci sa dajú robiť lepšie bez detí.
Mária: Tá túžba je veľká… Za páry, ktoré poznáme, sa modlíme. Každý musí nájsť tú svoju cestu.
foto: pexels.com
