Adam a Martina Mackovjakovci žijú šiesty rok svojho manželstva s deťmi (Nina Anna (4), Andrej Lévi (2) a Tobiáš Júda (bábätko) vo farnosti v Prakovciach, v ktorej Adam pôsobí ako gréckokatolícky kňaz. Hovorili sme spolu bližšie o tom, akú hierarchiu vytvára v ich živote Boh, služba a manželstvo.
Každé manželstvo je originálne. Predsa len to vaše „kňazské“ ešte trošku viac. Aké slovo by váš život najlepšie charakterizovalo?
Skôr ako slovo nám napadá heslo „buď pripravený na čokoľvek“(úsmev).
Prečo?
Pretože náš život sa môže kedykoľvek úplne zmeniť a nie našim pričinením. To sme už zažili viackrát. Tým nemyslíme len situácie, keď nás náš biskup prekladal do inej farnosti a my sme museli z mesiaca na mesiac zmeniť svoje plány i blízkych ľudí, ale aj bežné, každodenné situácie. Oproti iným rodinám sa nám stáva, že sa potrebujeme neplánovane napríklad na pol dňa venovať človeku v kríze.
Služba Bohu a Cirkvi je pre kňaza prioritou. Kde má v jeho živote miesto manželka?
Prioritou je Boh. Následne manželka/ rodina a služba Cirkvi – tvoria jeden komplex, ktorý je vzájomne prepojený, a nedá sa a ani sa nemá rozdeľovať. Ak je muž dobrým kresťanom, je dobrým otcom aj manželom a napokon aj kňazom. Sú, samozrejme, situácie, kedy je uprednostnená farnosť a kedy je na druhej strane uprednostnená rodina. No keď je farnosť súčasťou rodiny kňaza a rodina kňaza je súčasťou farnosti a obe prežívajú vzájomné obohacovanie sa, sú ochotné zvládnuť aj občasné strádanie.
Mimka, aké záväzky si prijala kňazským svätením svojho manžela?
Jeho povolanie sa stalo aj mojím povolaním. Okrem bežného, že ho budem podporovať a vo všetkom sprevádzať, tiež aj naučiť sa nemyslieť len na potreby svojej rodiny, ale aj na potreby farnosti. Myslieť na to, čo je potrebné pre spásu ľudí. Samozrejme, že sa to stále učím. Často mám totiž tendenciu na potreby iných zabúdať, lebo som zahltená tými svojimi.
Máš v pastoračnej službe aj ty svoje úlohy?
Explicitne sa odo mňa nič špeciálne nevyžaduje. Ale žijem tým, čím žije môj manžel. Teda sa mu snažím v každej úlohe pomáhať, je to úplne prirodzené. Vnímam túžbu byť zaangažovanou v mnohých oblastiach, ale tým, že máme malé deti, často moja angažovanosť končí pri nich.
Ako však rastú, aj ja neostávam len pri gramatických korektúrach či pečení prosfor na myrovanie, ale sa môžem do aktivít vo farnosti čoraz viac zapájať nielen názorom (úsmev).
Ako vnímajú vaše deti poslanie, ktoré žijete?
Je to pre nich úplne prirodzený spôsob žitia. Pravidelne sa modlia za farnosť, za konkrétnych ľudí z farnosti a za ich potreby. Je úžasné sledovať, ako je viera a jej prežívanie ich normálnou súčasťou. Nedávno si Ninka (5 rokov) spievala popri hraní sa Ježišovu modlitbu. Pre mňa ako matku to bolo veľmi silné počuť, ako moja dcéra spieva Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.
Zároveň, začínajú vnímať niektoré odlišnosti nášho života. Pýtajú sa, prečo sme sa odsťahovali z Michaloviec a či sa budeme sťahovať aj teraz a podobne. Snažíme sa učiť ich, ale aj samých seba, že zmena môže prísť kedykoľvek a je to v poriadku. Myslím, že ťažšie prežívanie nášho povolania príde, keď budú starší a keď budú mať silnejšie sociálne väzby s rovesníkmi.
Na žiadnom mieste si nemôžete budovať svoj definitívny domov – kedykoľvek môžete byť pridelení do inej farnosti. Ako sa dá žiť taká sloboda pre Božiu vôľu?
Určite to nie je jednoduché, lebo každé miesto vytvára krásne a blízke vzťahy, nielen pre nás, ale aj pre naše deti. No aj vďaka takejto nestálosti môžeme o to lepšie rásť vo viere, že naša vlasť je v nebi a tu sme len na krátke obdobie, a teda na prechodnom bydlisku až tak nezáleží.
Necítite tlak byť dokonalým príkladom kresťanskej rodiny?
Asi áno, najmä čo sa týka toho, ako sú vychované naše deti, ako sa správajú. Niekedy máme pocit, že sa od nás očakávajú iba dobré rozhodnutia, iba vhodné názory, a neráta sa s chybami. Napriek ľudským očakávaniam, s ktorými sme intenzívnejšie konfrontovaní, sa snažíme v prvom rade páčiť sa Bohu. Potom to ide všetko akosi jednoduchšie.
Hádajú sa manželia aj v „kňazskom“ manželstve?
Samozrejme. Kňazské manželstvo je rovnako „normálne“ ako každé iné. V našom je ale hádok veľmi málo. Určite sú rozhodujúce povahy. Adam je veľmi pokojný a veľa dokáže strpieť, tak preto (úsmev).
Je takéto manželstvo ťažšie ako iné? Prečo?
Myslím, že je rovnako náročné ako iné povolania, ktoré sú na 24 hodín. Napríklad hasiči, lekári či záchranári. Našou výhodou je, že môžeme byť na mnohých „pracovných“ aktivitách spolu. Hlavne pre naše deti je dobré, že môžu odmalička žiť v nastavení, že my sami či naša rodina nie sme centrom vesmíru.
Ako si popri službe pre druhých chránite čas pre budovanie vzťahu?
Zatiaľ máme pocit, že sú nám oveľa väčšou prekážkou naše deti. Vyžadujú všetku našu pozornosť aj energiu. Pri hľadaní si nášho spoločného času musíme byť veľmi vynaliezaví. Napríklad nápad podmieniť ďalšiu rozprávku na zaspávanie tým, že: „ocko ide teraz do spálne, kde mamka uspáva naše malé bábätko a vráti sa až vtedy, keď tu bude dlhšie ticho“ sa často stáva naším jediným časom na nerušený rozhovor.
Adam, čím tvoje kňazstvo obohacuje vašu rodinu?
Moje deti môžu mať cezo mňa skúsenosť, že sa obetujem nielen pre seba, pre nich, ale aj pre iných ľudí a je to normálne.
… a manželstvo tvoje kňazstvo?
Asi najmä tým, že sa doma cítim bezpodmienečne milovaný. Vďaka tomu sa nemusím báť chýb či nedostatkov v mojej kňazskej službe.
Vaše manželstvo ste dali do služby Cirkvi. Ako vnímate zapojenie manželov – laikov do pastoračných aktivít farnosti?
Sú vítaní! Manželia sú najužitočnejšími pomocníkmi, lebo sa môžu pri rôznych službách ľahko dopĺňať. Naším rozdávaním sa okoliu my sami rastieme a čerpáme. Tak aj manželstvo/rodina rastie vtedy, keď sa dáva ďalej, keď slúži iným.
Kde by bola ich pomoc najpotrebnejšia?
Prvoradá je ich domáca modlitba. Lebo z nej vychádza posväcovanie nielen pre nich, ale aj pre celú farnosť. Ak sa k tomu ešte pridá odvaha byť nápomocný kňazovi (každá farnosť má svoje potreby), môžu potom robiť naozaj čokoľvek.
Prajeme vám veľa požehnania v rodine i v službe!
Fotografie: Nikoleta Mackovjak Photography
