Drahá,

pravdepodobne sa ti už stalo, že ťa ľudia zranili. Vraví sa, že najväčšmi nám ublížia tí, ktorých najviac ľúbime. Tí, ktorým otvárame celé svoje srdce, dovolíme im prísť tak blízko, ako sa len dá.

Počula som, ako ti povedala: „Si najhoršia mama na svete!“ Keby som bola v tvojej koži, skrútila by som sa do klbka ako zbitý pes a bolestivo plakala. Nemyslela to vážne! A hovoril z nej hnev! Ale ty to zrejme nevieš, lebo si k nej pripútaná! Lebo ju ľúbiš! Lebo je tvoja! Inokedy ti možno fľusla do tváre, že jej kamarátky môžu ísť neskoro večer von a majú nové tablety a ona nemá nič! Alebo mesiace mlčala a nemohla si sa k nej nijako dostať a potom si videla, ako sa otvára pred niekým cudzím a rozpráva to, čo mala povedať tebe. Ty si tam mala sedieť, rozumieť, objať ju a plakať s ňou, či smiať sa cez slzy. Áno, stáva sa to denne! Veľmi často ťa tvoje dieťa alebo iný blízky človek zraní.

Ale čo s tým?

Keď nás zrania, emocionálne sa vraciame späť do veku, keď sme mali 7, 10 alebo 15 rokov a ublížili nám. Znova sa z nás stávajú malé krehké bytosti. Naša myseľ pracuje veľmi dobre a hneď si túto udalosť spojíme so situáciou v minulosti, pripomenie nám, ako sme sa cítili vtedy. Vraciame sa do tej bolesti. A sme rovnako vyplašené a neschopné ju spracovať ako vtedy.

Drahá, chcem ti pripomenúť, že Ty si dospelá a ona je dieťa!

Z vás dvoch ‒ ty si tá, kto má byť nad vecou! Si mama! Nosila si ju pod srdcom, videla jej prvé kroky, predvídala jej prvé pády a chránila ju pred nimi, bola si jej svetom, aby mohla vyrásť a objaviť veľký svet. Teraz, keď ho už má, zrejme ešte nedokáže žiť v ňom celkom ako veľký človek. A robí chyby. Nepozná život tak dobre ako ty. Ešte nevie tak dobre rozlišovať, čo je správne. Ty si tá, čo je krok pred ňou. Si tá, ktorá nesie zodpovednosť. Z vás dvoch ty si tá dospelá! Hlavu hore! Raz, keď dospeje, príde na to. Vyplač sa v aute alebo choď na prechádzku, predýchaj, ale keď s ňou jednáš, nezníž sa na úroveň zranenej pubertiačky. Ona napriek všetkému potrebuje vedieť, že je tu niekto, kto má veci pod kontrolou. Tvoj postoj jej určuje správny smer.

Buď nad vecou a stráž svoje emócie

Keď sa následkom zranenia dostávam k zemi, príliš sa sústreďujem na moju bolesť, ktorá mi bráni vidieť v tom všetkom pravdu a potreby toho druhého. V tej chvíli nie je nič lepšie, ako porozprávať sa o tom s Bohom. On, ktorý vdýchol dych života do teba a vie, ako sa cítiš, veľmi dobre pozná aj toho druhého! Vie presne, čo na každého z nás platí. „Hospodin, ty ma skúmaš a poznáš. Ty vieš o mne, či si sadám, a či vstávam, I môj zámer zďaleka poznáš. Ty pozoruješ, či chodím, či ležím, o všetkých mojich cestách vieš…“ (Žalm 139, 1nn)

Potrebuješ vidieť ten konflikt, v ktorom práve si, z Božieho pohľadu. Tvoj pohľad nie je zdravý. Si ako v lese plnom stromov a hľadáš cestu von. Môžeš ju objaviť iba vtedy, ak ťa niekto vyvedie. Ak ti niekto dá krídla. „Kristus nás oslobodil, aby sme boli slobodní.“ (Gal 5,1) Dovoľ svojmu Pánovi, aby ťa oslobodil od človeka, ktorý ťa zranil. Pripútanosť k nemu ťa drží pri zemi emóciami a bolesťou, ktoré sú s tým spojené. Ak Mu dovolíš, aby ti dal slobodu, ukáže ti, čo treba povedať, urobiť, ako sa zachovať tak, aby sa to urovnalo. Ukáže ti cestu von a ty ju potom budeš môcť ukázať iným.

A ako sa to deje?

Odpusť

Vždy, keď ťa niekto zraní alebo keď máš s niekým konflikt a prídeš s tým za Bohom, aby si sa vyžalovala, prvá vec, ktorú ti Boh povie, je: „Odpusť!“ To je: „Pusť od (seba).“ Áno, držíš toho človeka vo svojej mysli, držíš spomienku na zlú skúsenosť s ním, ktorá v tebe kumuluje bolesť. A držíš tak samu seba v bolestivej pozícii zranenej osoby, ktorá sa nevie pohnúť ďalej. Odpustenie je vedomé rozhodnutie pustiť to. Nečakaj na pocit, kým to bude v poriadku. Môžeš to vysloviť skôr, ako sa urovnajú vaše vzťahy v modlitbe: „Ježiš, ODPÚŠŤAM jej to, čo povedala!“ Uzdravenie nepríde hneď, pretože jazvy sa hoja dlho. Ale keď to vyslovíš, dovolíš Bohu, aby uvoľnil putá, ktoré ťa držia pri zemi a pôsobil uzdravenie. Dáš slobodu nielen človeku, ktorý ti ublížil, ale aj sama sebe.

Nedovoľ, aby tvoje srdce zatvrdlo

Keď odpúšťaš, tvoje srdce sa stáva mäkké a tvárne. Naopak, ak v ňom držíme zlé spomienky a skúsenosti, a ne(od)pustíme (ich), naše srdce sa stáva tvrdším. Môže sa stať, že zatrpkneme. Myslím, že to, čo spôsobuje naše srdce mäkkým, je práve pokoj, ktorý nám Boh dáva skrze odpustenie. Ten pokoj je tak mäkký a príjemný, že sa z nás vylieva ako voda. Ten pokoj lieči. Ak nemáme v sebe pokoj a neodpustili sme, naša zranenosť dolieha na ľudí okolo nás ako ostrý kameň a zraňujeme ňou. Zranení ľudia totiž nemôžu zdravo viesť a vychovávať. Zranení ľudia zraňujú ďalších.

Žalmista hovorí: „Dúfajte v Neho, ľudia, v každom čase, vylievajte si pred Ním srdce! Boh je našim útočiskom!” (Ž 62,9) Tvrdé srdce nevyleješ! Vyliatie vyjadruje otvorenosť pred Bohom. Ľudia ťa zranili, ale Boh zostáva verný ešte aj vtedy, keď ty zraníš Jeho. A ver mi, bolo to nespočetnekrát: Keď si na neho zabudla. Keď si mu neprejavila dôveru, aby si s ním zdieľala svoje plány, keď si pohrdla jeho prítomnosťou… On sa otvoril a dal k dispozícii ľuďom a my sme ho zranili… až na smrť! A napriek tomu neprestal milovať. Neskrývaj sa do svojej ulity. Dovoľ mu, aby prehliadol všetky tvoje myšlienky, motívy a pocity.

Len tak budeš môcť kráčať ďalej so vztýčenou hlavou ako žena, ktorá pozná smer a môže viesť a byť spoločníčkou, priateľkou a dobrou mamou svojej dcére bez toho, aby ju zranila…

Tak hore hlavu! Zvládneš to! Tvoje dieťa ťa potrebuje!