Čo znamená podieľať sa živote svätej Trojice? Čo znamená byť v spoločenstve s Bohom? Predstavme si manželský pár. V manželstve si plní všetky povinnosti. Manželia sú k sebe navzájom dobrí a úctiví. Budujú si domov, kde každá strana plní všetky svoje záväzky. Dokonca sa navzájom milujú. Prejdú roky a nič sa nemení. Pár nerastie vo vzájomnej láske, manželia sa nepokúšajú o sebe dozvedieť viac ako bolo potrebné na začiatku manželstva. Nikdy neprekročia fázu zdvorilosti.
Samozrejme, žiaden vzťah takto nemôže fungovať. Láska, ktorá bola prítomná na začiatku, by postupne slabla a umierala a život by sa stal nudným a osamelým. A napriek tomu, mnohí z nás sa pokúšajú mať s Bohom presne takýto vzťah (aj keď málokto by bol ochotný to pripustiť). Chceme byť dobrými kresťanmi, chceme dodržiavať prikázania a plniť si naše morálne povinnosti. A tu sa zastavíme, nikdy sa úplne neodovzdáme Bohu a nikdy sa mu tak neotvoríme, aby sme mohli úplne zažiť jeho prítomnosť v našich životoch. Naša láska ide iba do určitej hĺbky, nevieme pochopiť hĺbku jeho lásky k nám.
Rovnako ako manželstvo, ktoré nerastie v intimite, ak sa náš vzťah k Bohu nemení a nepokúšame sa lepšie ho spoznať, vzťah postupne ochladne. Nikdy nemôže ostať iba tak ako je. Vždy sa pohybujeme smerom k Bohu alebo sa mu vzďaľujeme, nikdy nie sme statickí. Boh od nás žiada všetko a neuspokojí sa s ničím menej, pretože On tiež za nás obetoval svoj vlastný život. „Môj milý je môj a ja som jeho…“ (Pies 6,3)
Byť kresťanom automaticky znamená, že nie sme sami. Intimita manželstva je spôsob, akým máme byť účastní na živote Cirkvi. Manželstvo je obraz, ktorý Cirkev používa na opis nášho vzťahu s Bohom a s druhými, pretože manželstvo je najdôvernejším vzťahom, aký môžu mať dvaja ľudia. Miera intimity, ku ktorej Boh volá manželov, je len letmým predobrazom intimity, ktorú zdieľa ten, kto sa zúčastňuje na živote Najsvätejšej Trojice. Svätý Pavol napísal: „Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela. Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ (Ef 5, 29-32)
V jednej z prvých kázní opáta Nicholasa, ktorú si živo pamätám, zaznelo: „Každý muž je povolaný byť rehoľníkom a každá žena rehoľníčkou.“ Samozrejme, že tým nemyslel, že každý má viesť zasvätený mníšsky život, ale to, že každý má byť v srdci stotožnený s kláštorným životom. Veriaci musí mať srdce mnícha, srdce, ktoré sa usiluje o spojenie s Bohom za každú cenu.
Toto je posledný článok zo série Lekcií z kláštora. Pokúsila som sa v ňom preklenúť rozdiel medzi nábožným spôsobom života mnícha a životom obyčajného veriaceho, ktorý sa často zdá byť veľký. Svätosť toitž nie je iba pre pár vyvolených. Všetko, čoho sa zasvätená osoba vzdá, všetko, o čo sa usiluje, by malo byť to, aby zomrela sebe – aby celú svoju bytosť zjednotila s Kristom, čo jej umožní vstať s ním zmŕtvych v ústrety novému životu naplnenému samotným Bohom. My všetci sme povolaní k takémuto druhu svätosti, žiaden iný totiž neexistuje. V tejto sérii článkov som sa pokúsila uviesť príklady toho, ako môžeme podporovať čnosti, ktorými sa vyznačujú zasvätené osoby, v našich vlastných životoch. Je ešte veľa vecí, ktoré by sa dali na túto tému povedať, ale najlepšie sa učíme príkladom. Chcela by som vás všetkých vyzvať, aby ste navštevovali kláštory, čítali životopisy svätých a skamarátili sa s nimi, a hlavne, ponorili sa do liturgického života Cirkvi… k tomu je povolaná každá rodina a každá kresťanská komunita.
Životný príklad zasvätených osôb v kláštoroch by nás nikdy nemal viesť k tomu, aby sme si mysleli, že my laici nemáme s týmto spôsobom života nič spoločné. Mníšsky spôsob života by nás mal inšpirovať na našej vlastnej ceste. Tieto osoby sú svetlom pre Cirkev; Ježišovo svetlo svieti cez ich životy a dokáže nás priviesť k tomu, aby sme aj my zjavili svetu toto svetlo.
Podľa toho, v akom štádiu života sa nachádzame, zvolíme si spôsob, akým budeme nasledovať ich príklad. Ak hovoríme, že každý človek je povolaný byť mníchom, neznamená to, že naše domovy majú byť miestami absolútneho ticha, kde sa budeme modliť celú liturgiu hodín. Znamená to, že ako kresťania musíme vo svojich srdciach pestovať priestor pre ticho, usilovať sa o modlitbu za každých okolností, žiť čo najjednoduchšie a odpútať sa od pozemských vecí, vediac, že odvádzajú našu pozornosť od toho, čo je najdôležitejšie. Znamená to, že si zariadime naše životy tak, aby sme mali každý deň možnosť čo najlepšie sa usilovať o svoju spásu.
Opát Nicholas veľmi správne podotkol, že „každý kresťan musí byť mystikom“. Slovo mystik je mnohým ľuďom nepríjemné. Myslím, že je to sčasti dané predstavami, ktoré máme: obrazy ľudí, ktorí sú nekontrolovateľne strhnutí do nadšenej modlitby alebo možno predstava toho, že sú pokladaní za bláznov. Dokonca aj známu mystičku sv. Teréziu z Ávily privádzala do rozpakov jej vlastná levitácia v kaplnke medzi ostatnými sestrami. Môžeme si tiež myslieť, že mystika je niečo vzácne, určené iba niekoľkým privilegovaným.
Mimoriadne mystické zážitky, ktoré si väčšina z nás predstaví, nie sú dôležitejšie ako obyčajné mystické zážitky, ktoré prežíva každý kresťan. Krstom sme si „obliekli Krista“ a teraz v nás žije Duch Svätý. A čo by mohlo byť mystickejšie ako účasť na Eucharistii? Neexistuje žiadne väčšie spojenie s Bohom alebo väčšia skúsenosť Božej prítomnosti (tu na tejto strane neba) ako prijímanie Tela a Krvi Ježiša Krista. Boh nám všetkým dáva svoju milosť. Povedomie o jeho stálej prítomnosti je odhalením reality, nie jej náhlou zmenou. Je pravda, že niektorí ľudia sú si viac vedomí Božej prítomnosti, ale toto povedomie by sme si mali pestovať všetci. Niektorí ľudia môžu zažiť „mystický zážitok“, pri ktorom je Božia prítomnosť zjavená mimoriadnym spôsobom, no tieto skúsenosti sú ako zázraky – slúžia na posilnenie našej viery. Kresťanská mystika nie je iba o mimoriadnych udalostiach, ale predovšetkým o sviatostnom živote Cirkvi, v ktorom boli každému z nás dané všetky poklady nebeského Kráľovstva.
Najväčší poklad, ktorý sme všetci dostali, je láska. Je to tiež najväčší poklad, ktorý môžeme dať druhým. Celý kresťanský život by sa dal nazvať milostným príbehom, história ľudstva je o Bohu a jeho nekončiacej láske k svojmu ľudu. Naše povolanie, tradície a zvyky, ktoré dodržiavame, všetko v Cirkvi je tu pre nás, aby sme sa naučili chápať hĺbku a veľkosť Božej lásky k nám a pomáha nám naučiť sa milovať Boha a našich blížnych.
V tajomstve sviatosti Eucharistie a v ostatých sviatostiach Cirkvi sa podieľame na živote Najsvätejšej Trojice a učíme sa opravdivo milovať. Byť milovaný a milovať – to je zmyslom celého kresťanského života. Nesmieme sa zastaviť iba pri praktizovaní morálky, len si splniť našu povinnosť. Nesmieme sa uspokojiť s tým, aký máme vzťah k Bohu a blížnym teraz. Pravá láska znamená viac než toto: S pomocou Božej milosti môžeme dať viac a začať ozajstne milovať.
Láska je výzvou k činu. Láska, ktorú nám dáva Boh, nesmie ostať nečinná. Dúfam, že toto moje malé dielo prispelo k tomu, aby ľudia pochopili veľkú výzvu k svätosti pre všetkých, a trochu objasnilo život mníchov a mníšok v kresťanstve. V Kristovi existuje iba jeden život – snažme sa ho všetci žiť s takou oddanosťou, radosťou a túžbou po jednote s Bohom, ako sa snažia zasvätení Cirkvi. Majme vždy na pamäti, že sme všetci povolaní byť rehoľníkmi a rehoľníčkami.
Predchádzajúce časti série Lekcie z kláštora si prečítate tu.
http://www.everyhomeamonastery.com/lessons-from-a-monastery-love-is-a-call-to-action/
Preklad: Katarína Ďuratná
