Kňaz Juraj Sedláček: Otcovstvo vyžaduje pozdvihnúť najskôr seba a potom celú rodinu

Ak berieme Krista ako stred univerza, ako princíp, tak potom sú to spojené nádoby – ako Boha Darcu všetkých darov. Mužská viera je: nebyť náboženský, ale uvedomiť si Krista v sebe. Teda nejde o počet modlitieb. Muž má v sebe niečo, akoby bohostánok, kde je vnútri sám so svojím Bohom, kde ho uctieva. Každý muž má v sebe takýto priestor. Amedeo Cencini, taliansky duchovný autor hovorí, že si máme asimilovať city Syna – Ježiša Krista. To pre otca rodiny znamená modliť sa a pozývať Boha do všetkých dimenzií svojho života. Teda, nielen uvedomiť si Krista v sebe, ale aj asimilovať, teda prepojiť svoje city s Kristovými, svoje túžby s Kristovými, svoju pamäť s Kristovou – teda všetky dimenzie, aby sa stal zrelým a plnohodnotným. A k tomu, aby vedel aj zanechať a aby vedel napredovať. Benedikt XVI. sa v knihe Ježiš Nazaretský prikláňa k židovsko-kresťanskej tradícii, že Boh je Otcom, teda má mužské pohlavie. A o tom je aj veľkňazská modlitba: ja a Otec sme jedno. Teda, muž by sa mal vedieť vymedziť, kým je a kým nie je. To je mužský princíp. Teda, vedieť aj opúšťať a vedieť aj vstupovať do neznámeho. Patrí to nielen k jeho duchovnému životu, ale aj k jeho emocionálnej zrelosti.

Muž – otec by mal žiť svoj vlastný príbeh a nie sa snažiť byť kópiou niekoho. V súčasnosti sú dosť nákazlivé pseudovzory z médií. V prvej knihe mi vyšiel výskum, že na mladých ľudí, ktorí sú z rozpadnutých rodín, majú médiá väčšiu mienkotvornú silu, a to je zamotané zlo. Autonómnosť muža – otca vyžaduje samostatnosť, vnútornú nezávislosť a byť si vedomý vlastných schopností. Teda, nenechať sa len tak unášať životom, ale tvoriť ho tým, že robí, čo môže a ako najlepšie vie. A to tiež znamená byť hlboko zakorenený v Bohu. Autonómnosť je postavená na pravdivom vedomí vlastného bohatstva – je originál, má v sebe niečo, čo iný nedostal. K tomu treba poznať aj pravidlá životnej hry. A o tom je život zrelého otca.

Z čoho má muž – otec najväčšiu radosť a z čoho má najväčší strach?

Určite každého otca poteší spätná väzba, že jeho syn sa v niečom poradí iba s ním, že neprestáva byť pre neho autoritou. A čo sa nedeje vo svete mužov často, že mu vyjadrí vďaku alebo spätnú väzbu. Čo sa týka strachu, tak to vidíme aj v súčasnosti s korona krízou v súvislosti so zabezpečením rodiny. Mnohí otcovia, keby žili sami, sa v podstate nejako pretlčú životom, ale v rodine je to inak – ostatní sú na neho odkázaní. Istý autor hovorí, že najväčšia závislosť na svete je, že „odo mňa niekto závisí“, čo je ešte silnejšie ako nejaké abúzy, napr. alkoholová závislosť, gemblerstvo a podobne.

Pri benefite otcovstva treba brať do úvahy obe strany mince

Čiže otec môže mať strach zo svojej rodiny?

Áno. Ide o to, či ju dokáže materiálne zabezpečiť a potom aj to, akým spôsobom to zvládne nielen so svojou úlohou otca, ale aj sám so sebou. Z kresťanského hľadiska treba najprv prijať fakt, že prvý najťažší veľkonočný kríž sme si my sami. A toto je na otcovstve dvojdimenzionálne – najskôr musí zvládať sám seba a potom sa zodpovedne postarať o svoju rodinu, ktorú potiahne, bude vychovávať a bude príkladom pre ostatných.

A čo možno predpokladať v prípade, ak svoju úlohu nezvládne?

Ak sa stane, že je sám demotivovaný, nedarí sa mu alebo nemá prajné okolie, alebo mu manželka neumožní zmenu, alebo sa stáva, že on si pri svojej chlapskej hrdosti neprizná chybu, alebo je to typ, ktorý nedozrel a potrebuje sa stále chváliť, potrebuje stále niečo potvrdzovať, byť akceptovaný, mojkaný, prijatý, má nedostatočnú sebahodnotu, tým viac dá na názory médií alebo druhých mužov v jeho okolí. Preberá ich hodnoty, ich slovník a ich spôsoby konania, jednania, myslenia. A toto môže byť v dnešnej dobe dosť deštruktívne.

Ako by sa mala prejavovať maskulinita otca, aby jej dopad bol pre rodinu konštruktívny, a nie deštruktívny?

Ide o otcovu silu pozdvihnúť, to znamená: otcova prítomnosť, záujem, čas, blízkosť, zrelé prijatia a akceptácia tých druhých takých, akí sú. A uvedomiť si fenomén vstupnej brány. To znamená získať si dôveru tým, že nájde nejakú vstupnú bránu do srdca svojho syna, svojej dcéry. Je to láska, ktorá by mala byť podobná tej Božej, teda mať rád dieťa také, aké je. Ak je niečo zle, neodsudzuje ho, odsudzuje iba jeho nesprávne konanie. Zasahuje iba výchovne, aby zamedzil nejakému väčšiemu zlu. Niekedy musí napomenúť, nemôže byť kamarát. Napríklad, ak je požiar, tak ten požiar sa musí hasiť, nemôžeme sa tváriť, že ho nevidíme. Hoci i to napomenutie, invazívny zásah je tvrdší, ale môže eliminovať ďalšie škody, ktoré môžu prísť. Veľa dobra, ale aj zla tu môžu urobiť aj manželky, matky. Ak to prepojíme s korona krízou, tak veľa mužov ide v práci teraz na 60 – 80 % alebo mnohí nič neušetria, a automaticky prestávajú vidieť svoju hodnotu. Akoby sa odkrývalo, že iba v tomto je ich hodnota. A keď toto jeho „živiteľské“ odpadne, odrazu môže byť problém.

Maskulinita muža – otca je formovateľná jeho manželkou

Keď otec prežíva ťažké veci, ktoré ho trápia, je dôležité, aby matka nepristala na hru, že nemáme prostriedky, tak v otcovi je nejaká chyba. Treba sa na situáciu pozrieť opäť z Božej perspektívy – aj Boh človeku verí. Ježiš veril i neveriacemu Tomášovi i Petrovi, ktorý ho zaprel. A takto to funguje aj v manželstve. Ak manželka manželovi verí, tak tie veci potom idú inak… A to je to, čo robí Boh s človekom, tak isto mu dôveruje a v živote mu pomáha.

Aký je najlepší ventil či motor pre muža – otca, ktorý by mala manželka s radosťou akceptovať a podporovať?

Muž potrebuje dobré zdravé spoločenstvo mužov alebo vzorov. Treba si nájsť čas a neformálne miesto, napríklad raz za dva-tri týždne, kde môžu byť chlapi sami sebou, kde sa chápu, kde sa povzbudia, idú ďalej a v novej kvalite sa vracajú k svojim manželkám, k svojim rodinám. Teraz dokončujeme prípravu letnej aktivity Centra pre rodinu Trenčín – splav otcov so synmi, kde otcovia prídu iba so svojimi synmi. Okrem toho som tam ja ako „splavový“ kaplán a pointou je, že muž dokáže muža povzbudiť; povzbudzujú sa aj otcovia navzájom. Zaujímavá je aj britská štúdia v pití piva. Viac ako 80 % mužov nepije pivo kvôli alkoholu, ale kvôli odbúraniu stresu. Oni nepotrebujú pri tom pive rozprávať, im stačí vedomie, že sa chápu. Teda je potrebné, aby manželka vnímala aj tento rozmer a napokon aj ona musí ísť za kamarátkami občas na palacinku, kde sa zas prejaví ten ženský princíp. Je to potrebná vec. Ja to pripomínam aj v prípravách na manželstvo, že žena neprestáva byť ženou a muž neprestáva byť mužom.

Čo je v tejto veci kľúčové a čo je rizikové?

Kľúčové je napríklad, ak rodina žije v nejakej dedine, kde žije len pár krčmových chlapov alebo ľudí, ktorí sú stále vzdialení alebo len materiálne založení podnikatelia, alebo má kultúru len nejakej firmy a firemných večierkov, tak kto má muža potenciovať? Kto mu bude dávať výzvy? Kľúčové je mať zdravé skupiny mužov, partie, ktoré sa vzájomne podporujú. Ak ich muž nemá, tak automaticky preberá na seba spôsoby prostredia, v ktorom žije. A vieme, že rozhovor s neveriacimi ľuďmi alebo len debata o konzume je bez hĺbky, to je akoby človek pozeral televízor či počúval rádio. A to každého človeka ťahá dolu.

Ako sa dajú vyliečiť a uzdraviť Otcovské rany?

Prijatie kríža láme moc satana. Teda, prijmem veci také, aké sú. Odpoveďou je Golgota. Stred univerza, miesto, kde boli prvé Turíce, kde Ježiš prvýkrát vydýchol na našu zem Ducha lásky vychádzajúceho z obety za druhých – On ako nevinný, ale zároveň Boží syn. Tam je to trojdimenzionálne, ako z týchto rán vyjsť von. Elias Vella hovorí o zranenom Uzdravovateľovi, to je jedna vec. Druhá dôležitá vec je, nevidieť len svoje rany. Dospelá identita hovorí, poďme ďalej… Áno, sme ovplyvnení detstvom v našom živote, ale to je jedna časť. Druhou časťouje, akými sú ľudia, akými sa vedome a zámerne obklopujú. Lebo prostredie nás môže formovať, to máme v rukách, aj keď sme vonku z výchovného vplyvu rodičov. Lebo ako dospelí, už si život zariaďujeme sami. A poslednou časťou je to, akými sa sami rozhodneme byť. A v tomto je tá krása kresťanského posolstva. V živote som ovplyvňovaný mnohými okolnosťami, povedzme tie rany, alebo aj ľuďmi, ktorí nás zraňujú, ale v konečnom dôsledku som to ja, ktorý rozhodnem, akým človekom budem. Nie som nijako predurčený byť takým a takým, ani iní o tom nerozhodujú. Dôležité je uveriť a dôverovať, že je tu Boh, jeho milosť, ktorá je v mojom živote k dispozícii jedinečným spôsobom.