Moja predstava ideálneho sobotného rána: vstanem skoro ráno a nikoho pri tom nezobudím. Predpripravím raňajky, upravím sa, pôjdem na rannú omšu a cestou domov kúpim čerstvé pečivo a kvety. S mojím príchodom sa rodinka bude ešte len zobúdzať. Začneme deň spolu a ja na to už budem vo všetkých smeroch pripravená.
Predstava nemálo romantická a zatiaľ realite veľmi vzdialená. Vstať z postele a pritom nikoho nezobudiť? Skoré ranné vstávanie a aspoň pol hodinka osamote – chápem, že to nie je niečo, čo si môže dovoliť každá mamička v hocijakom období života svojej rodiny. Jedna vec je príšerná vyčerpanosť, ktorá bráni človeku privstať si a potom je tu tá neschopnosť nepozorovane sa vytratiť. Bábätko je vraj na odchod mamy citlivé a zvykne sa zobudiť, keď od neho odchádza. Niekedy bol u nás problém aj budík – nedokázala som ho vypnúť dostatočne rýchlo, aby sa malý nezobudil spolu so mnou. Často som aj ja mala v srdci slová žalmistu: ,,Ktože mi dá holubičie krídla, aby som mohol odletieť a odpočinúť si? Aby som mohol utiecť do diaľav a pobudnúť v samote?“ Ani samota, ani odpočinok. Chvalabohu, čas plynie. Dieťatko sa osamostatňuje, všetci spíme lepšie a preto sa mi podarilo vybudovať si návyk skorého vstávania. Zvyknem sa zobúdzať dostatočne skoro a bez budíka, takže nikoho nevyruším. Je to skvelé, pretože ak naozaj kvôli vyčerpaniu potrebujem spať dlhšie, nepodarí sa mi predčasne zobudiť a vstávam neskôr, spolu so zvyškom našej spálne.
V tie rána, keď sa mi biblickú hodinku podarí zrealizovať, Miško ma často pristihne s Bibliou v ruke. Romantická podoba výchovy vo viere, však? Nemusím mu nič vysvetľovať, už tú knihu v oranžovom koženkovom obale dobre pozná. Vie, že ju má mama často v rukách. Ani nič priame pre dieťa v tej chvíli nerobíte a už ho vychovávate vo viere – svojím príkladom. Chcela by som v našich deťoch zanechať taký obraz: mama mala vždy po ruke Sväté Písmo a na stole čerstvé kvety (tie ideálne kvety, ktoré som spomínala na začiatku).
Najprv pre mňa čítanie Písma bolo dôležité zo študijných dôvodov – veď kto už má mať načítané Písmo ak nie študent teológie? Postupne som však spoznávala dôležitosť pravidelného kontaktu s Božím slovom. Počas prvého tehotenstva som si vymyslela taký osobný maratón – prečítať celé Písmo kým sa bábo narodí. Brala som to predovšetkým ako formu príhovornej modlitby za tohto nášho prvorodeného. Prečítať celú Bibliu sa mi vtedy podarilo za necelých 5 mesiacov. Teraz čakáme druhé dieťa a znovu som sa odhodlala na tento niekoľko mesačný biblický maratón. Už teraz viem, že to do pôrodu nestihnem, keďže na čítanie Písma nemám zďaleka toľko času ako v bezdetnom období. Na čítanie či modlitbu však využívam skoré rána (neskoré večery u mňa totálne zlyhávali), keď mám jedinečnú šancu byť sama. Je to moja osobná potreba a potrava pre dušu. Svojím príchodom na svet mi túto rannú romantiku naša Klára načas poriadne sťaží, no viem, že sa k tomu budem chcieť vrátiť, pretože to stojí za to.
foto: pexels.com
